Scenárista a textár to prezradil iba pre Nový Čas Nedeľa.
Ako ste sa vlastne dostali k Bambuľke? Čo štyridsiatnika, ktorým ste vtedy boli, viedlo k napísaniu príbehu o dievčatku a o jeho dedovi?
Mal som vtedy malého syna a sľúbil som mu, že preňho napíšem rozprávky, aby sa vedel slušne správať... Keď som ich mal napísaných 13, tak u nás doma sedel režisér Juraj Lihosit a povedal som mu, že mám napísané rozprávky, z ktorých by sa možno dal spraviť večerníček. O dva týždne mi zavolal, že v televízii vypadol jeden veľký projekt... Že sú aj peniaze, aj kapacity a o mesiac začíname!
Čiže to bola rýchlovka?
Nastali fukoty. Nemali sme ani Bambuľku, ani deda Jozefa, ani domček... Ale za ten mesiac sme všetko stihli pripraviť a mohli sme nakrúcať. Najprv sme nakrútili 13 dielov, keď to malo úspech, napísal som ďalších 13 a na záver ešte štyri.
Ako ste prišli na meno Bambuľka?
Výraz používala moja mama na deti, ktoré niečo nevedeli alebo boli nešikovné. Ty si taká bambuľa, vravela...
Prekvapuje ma, že vás skôr nelákalo napísať príbeh o nejakom chlapcovi, ktorý sa hrá na indiána...
Viete, to sú také tehly hodené na hlavu od Pána Boha... Skrslo mi to zrazu v hlave, bez nejakého rozmýšľania a prípravy. Vyvíjalo sa to, ako som to písal a ja ďakujem za inšpiráciu.
Boli ste aj na konkurzoch a vyberali ste hercov do úlohy Bambuľky a deda Jozefa?
Bol som pri tom od začiatku do konca, od konkurzov až po záverečný strih, Lihositovi som robil akúsi druhú réžiu... Na konkurz na Bambuľku prišlo do Slovenskej televízie asi 300 detí, z nich sme vybrali jedno dievčatko, ktoré sa mi však nejako veľmi nepáčilo... Tesne na záver sa zjavila jedna babička s vnučkou, ktorá mala cez seba prehodené štrikované pončo. To sme tam už iba tak sedeli, debatovali a ona prišla, ospravedlnila sa, že meškajú a či by sme sa na malú pozreli. Hneď sme vedeli, že je to ona. Bola to malá Monika Haasová, naša Bambuľka!
Čím vás zaujala?
Mala v sebe akési kúzlo, šibalské očiská...
Prečo za ňu v seriáli spievalo iné dievča, budúca herečka Alena Antalová?
Podľa mňa by to Monika neuspievala, vtedy mala iba tri a pol roka. Hoci má veľmi dobrý hudobný sluch, boli tam miesta, ktoré intonačne nezvládla. Potom sme začali chodiť po detských zboroch, až sme v Slniečku našli Alenku Antalovú. Dali sme dievčatá na chvíľu spolu, aby sa Alenka naučila od Moniky šušlať, a keď to naspievala, výsledok bol výborný.
Na Bambuľke mám rád, že tam nie je len kolorit doby, ale aj Bratislavy. Už vo zvučke je Prior, holuby nad mestom... To bol zámer?
Vymyslel to režisér Lihosit. Napríklad domček sme hľadali po celom meste, nachodili sme kilometre, až sme ho našli na Drotárskej ulici, za chrbtom Národného archívu, ktorý práve stavali. Domček bol neobývaný a určený na zbúranie, tak ho naši kulisáci okašírovali, aby vyzeral dobre, aby to bol útulný domček deda Jozefa. Dnes by sme taký domček v hlavnom meste už nenašli.
Na to, že to bol obyčajný večerníček, je to výpravne nakrútené...
Práveže výprava nebola ani taká drahá, veľa sa nakrúcalo práve v domčeku.
Ale dnes sa už nenakrúca ani v domčekoch, ale v sterilných ateliéroch.
Lebo dnes už ľudia nevedia, čo by si pýtali. Niekde sa musí šetriť.
Bol problém dostať veľkého herca, akým bol Július Pántik, do večerníčka?
Keď som uvažoval, kto bude dedo Jozef, nech mi pán majster Pántik prepáči, myslel som v prvom rade na Jozefa Kronera. Pántika som nechcel. Ale Lihosit mi povedal: „Pántik bude mať 60 rokov, toto bude jeho životná úloha!“ „Ako môže byť večerníček životná úloha?“ oponoval som. A ono sa to nakoniec tak stalo. Pántik bol odvtedy pre všetkých dedo Jozef. Bola to jeho životná rola. Stalo sa nám, keď sme nakrúcali dokument Bambuľka po 30 rokoch, ktorý sa nakoniec nedokončil, že sme hľadali na Ondrejskom cintoríne jeho hrob. Hrabali tam lístie Rómovia a prekvapene sa pýtali: „Dedo Jozef už zomrel?“ Všetci ho tak poznajú.
Ako to bral on? Mnohí herci z Národného divadla si pestujú pátos, že sú niečo extra.
Pántik zobral popularitu deda Jozefa za svoju. Zžil sa s tým už počas nakrúcania, kde vznikla veľmi dobrá až rodinná atmosféra a všetkých spájala malá Monika. Keď ju ráno doviezla služobná Volga, už od dverí na nás kričala: „Vy moje lásky!“ Bola vtedy maličká a mala denný režim ako každé 3,5-ročné dieťa. Mama jej nosila z domu polievku, mala pridelenú produkčnú ako pestúnku, poobede chodila spávať... Nakrúcanie brala ako hru. Ale mala geniálnu pamäť. Každý diel, to bola 5 centimetrov hrubá „buchla“ textu. Keď som sa jej spýtal, čo z toho vie, odpovedala šušlavo: „Šecko!“ A naozaj, nech sme scenár otvorili na ktorejkoľvek strane, svoj text vedela.
V každej časti Bambuľky je skryté posolstvo pre deti. Že ľudí treba zdraviť, uvoľniť miesto v električke starším a podobne. Dnes, po 35 rokoch, však deti možno zdravia ešte menej ako kedysi. Nie ste z toho smutný?
Podľa mňa sa z výchovy detí dnes vytráca duchovno a to vidím ako hlavný problém. Chýba náboženstvo. Keď už necháme bokom ťahanie Pána Boha za nohy, tak desatoro by malo byť základom výchovy každého človeka. Dnes je všetko komerčné a decká cez mobil či počítač komunikujú s niečím neživým a potom nevedia, ako sa správať k skutočným ľuďom. Človek sa len so smútkom pozerá, akým smerom sa výchova detí vyvíja... Nechodia von, nehýbu sa, menej čítajú... Pozrite si televíznu tvorbu, po roku 1989 sa pre decká nerobí skoro nič. Pritom estévečka vyrábala kedysi desiatky detských seriálov ročne. Už 15 rokov mám napísané ďalšie diely pokračovania Bambuľky a nie je nikto, kto by to vedel financovať!
Ako by mala vyzerať nová Bambuľka? Dá sa to vôbec nakrútiť?
Dej je už zasadený do súčasnosti. Rozmýšľal som, ako to napísať - Pántik je mŕtvy. Monika dospelá žena... Ale vymyslel som to. Monika má dcérku, ale nemá na ňu čas. Malá vie, že mama bola kedysi Bambuľka a sníva o tom, aké by to bolo krásne, keby aj ona mala svojho deda Jozefa a psa. Mám to vymyslené tak, že by pred jej domom zastal kamión a vystúpil by z neho nový dedo Jozef...
A koho by ste si vedeli v úlohe predstaviť?
Môj pôvodný zámer bol Leopold Haverl, aj sme o tom spolu hovorili, ale ten je už tiež na večnosti... Priznávam, ťažko nájsť nového deda Jozefa. Zoberte si napríklad Dušana Jamricha, ktorý je môj rovesník, stále však vyzerá príliš mlado! (smiech)
Okrem Bambuľky máte na konte viacero hitov Darinky Rolincovej. Boli ste pri tom, keď sa začala kariéra detskej speváčky, ktorú dnes poznáme ako Daru Rolins. Napísali ste pre ňu napríklad piesne Cesta do rozprávky či Až raz budem učiteľkou...
Je to téma, o ktorej nerád rozprávam. Už to síce trošku prebolelo, ale stále mám na ňu ťažké srdce...
Prečo?
Mala veľký talent, bolo to milé dievčatko s krásnym hlasom a my sme sa ju snažili vytiahnuť hore, ako sa dalo. Vybavili sme jej koncerty s kapelou Yps a s ďalšími, prišla televízia, sláva... A potom sa nám za chrbtom dala dokopy s Karlom Gottom a s Ladislavom Štaidlom. Vôbec nám o tom nepovedali! Štaidl mi potom volal, či nejdem s nimi do Prahy, ale ako by som to mohol spraviť ľuďom, s ktorými sme Darinku spolu vytiahli hore? Bol som z toho taký znechutený, že som potom dva roky nenapísal ani jeden pesničkový text. Mám pocit, že dodnes žije zo svojej detskej legendy a zo škandálov...
