Pôsobíte ako veľký slušák, ale zdanie môže niekedy klamať... Takže, ako by ste sa charakterizovali vy sám?
Že som veselý! Ale bolo by naivné a hlúpe myslieť si, že som stále veselý, to by som asi musel mať v taške nejaké tabletky! (smiech) Teraz vážne, myslím si, že som spoločenský, ale zároveň veľmi rád vyhľadávam samotu. Aj s mojimi dvomi mladšími súrodencami sme si z domova odniesli do života dobrú výchovu. Na vysokej škole ma potom profilovali moji pedagógovia - pán Martin Huba a pani Zuzana Kronerová. Študentom odovzdali nielen múdrosť z hereckého sveta, ale aj akúsi analýzu života a slušnosť. Za posledný rok a pol už však nerobím veci preto, aby som niekomu vyhovel. Mať vlastný názor je základná zodpovednosť voči sebe samému, aj keď si človek občas „nabije hubu“.
Myslíte tým kauzu, keď ste mali potýčku na oslave po premiére hry Otec Goriot v Divadle Andreja Bagara? Vtedy ste dosť nelichotivo aj s kolegom Martinom Šalachom (34) poslali „kamsi“ riaditeľa Jaroslava Dóczyho (58). Podráždilo vás, že sa nezastal hercov, ktorých SBS-kári vyhadzovali z bufetu. Incident vyvolal škandál a následne ste spolu so Šalachom dostali výpoveď.
Zlom prišiel práve aj pre problém, ktorý nastal v Nitre, keď sa vymenilo vedenie v divadle. Komunikácia začala škrípať... Bol to jeden z momentov, keď som pochopil, že už nie som ochotný „kamarátiť“ sa s každým. Že je tu človek, ktorý má moc a bude si ju všemožne dokazovať. Ja mám však tiež moc - mám silu slova, silu ľudskosti.
Bol to vtedy veľký precedens, nepamätám si podobný škandál v divadle... Ako to vnímate s odstupom času?
Urobil by som to isté, pretože viem, že som nerobil nič iné, len som hájil svoje záujmy a záujmy svojich kolegov. Považujem za obrovskú neprávosť, aby sa niekto opovážil po premiére pustiť do divadelného bufetu, de facto do obývačky hercov, súkromnú bezpečnostnú službu a uzavrieť spoločnosť. Keby riaditeľ divadla prišiel a zastal sa zamestnancov, keby to nejako rozumne s SBS-kou vyriešil, bolo by všetko inak. Ale ak to ako nadriadený neurobí, tak potom, s prepáčením, nech ide niekam... To mu bolo povedané bez škrupúľ.
História ukazuje, že samozvaní hrdinovia často odvisnú.
Viem, veď hrám Jánošíka, Martin zasa Štefánika... (smiech) Robili si z nás potom žarty, že asi to s tým súvisí.
V celej kauze zohral svoju rolu aj alkohol. Riešili by ste to dnes inak?
Na druhý deň po incidente sme mali v divadle stretnutie, kde sa to veľmi vehementne riešilo. Nebol tam prítomný žiadny alkohol a odznelo tam to isté, len bez invektív. Nejaký čas sa to ťahalo a potom som si povedal, že odmietam byť zamestnancom človeka, na ktorého sa nemôžem spoľahnúť, ktorý nedokáže uvažovať divadelne a nechápe, že divadlo je istým spôsobom rodina.
Cítili ste podporu a solidaritu od kolegov?
Pán Dóczy dostal ústny aj písomný signál od všetkých hereckých kolegov z divadla. Okrem toho mu prišlo asi dvanásť mailov od renomovaných slovenských umelcov, ale aj z Česka a z Poľska. Apelovali naňho, aby zmenil rozhodnutie poslať nás z divadla preč. Riaditeľ nereagoval, jednoducho dokazoval, že je riaditeľ, že má na to moc a právo. Aby riaditeľ divadla pozval hercov medzi dvoma ťažkými predstaveniami na pohovor, kde im v prítomnosti právnika podsunie výpoveď – to je nemorálne, nedivadelné a neľudské.
Napriek tomu v Nitre stále hráte, hoci už ako hosť. Aké je to vracať sa tam?
Stále tam mám repertoár, chodím do Nitry hrať v priemere desaťkrát do mesiaca. Idem tam vždy rád, lebo tam chodím hlavne kvôli ľuďom – tým na javisku i v hľadisku. Ani pána Dóczyho, ani ľudí, ktorí sú okolo neho, k životu nepotrebujem.
Asi sa však nedá vyhnúť situácii, keď stretnete pána riaditeľa na chodbe...
Ignorujem ho, nezdravím ho, navzdory dobrému vychovaniu. Pre mňa je to človek, ktorý by do toho divadla nemal chodiť ani ako divák, nieto ešte ho riadiť.
V januári bude rok, čo sa vysiela seriál Oteckovia, kde hráte Ondra. Nezunovalo sa vám to ešte?
Viem, že ľudia z neho majú radosť, aspoň tak mi hovoria, keď ma stretnú. Na pľaci funguje malý zázrak, že všetci to robia s obrovskou radosťou. Aj deti, aj dospelí, celý štáb... Vždy tam rád idem, vždy sa teším na natáčanie.
Sledujú vaši rodičia, ako sa vám darí v Oteckoch?
Pozerajú seriál, občas povedia - fajne, fajne, starká vybozkáva televízor... Ale nemajú potrebu komentovať to.
Neprejavili sa u vás aj vďaka seriálu Oteckovia rodičovské pudy?
Samozrejme, že si viem seba predstaviť v role otca. Viem, že to raz bude a že to bude krásne. Teraz to vnímam len cez mojich kolegov, ktorí majú deti, a vidím, ako sa chlapi zrazu zmenia. Ukazujú fotky svojich detí, hoci možno ešte pred rokom im prekážalo, keď im niekto iný také fotky strkal pod nos. (smiech)
Nedávno ste sa rozišli s herečkou Jankou Kovalčíkovou (27), s ktorou ste tvorili tri roky pár. Čo sa stalo?
Myslím si, že najväčším naším nepriateľom bol spoločný čas. Pre prácu sa nám veľmi, veľmi zužoval. A v tej krátkosti času si človek mnohé veci nestihne vykomunikovať. Zrazu sa stanú malé veci dôležitými a, naopak, veľké veci nepodstatné. Mali sme veľa povinností, boli sme rozcestovaní a hoci sme bývali v jednom byte, mali sme veľakrát problém sa stretnúť.
Ďalej však spolu hráte v Oteckoch. Zvládate to?
Sme dospelí ľudia, ktorí sa vedia rozprávať. Boli sme k sebe vždy úprimní, aj teraz spolu vychádzame a vieme si pomôcť, keď treba.