India, krajina najstarších civilizácií, učenosti, kultúr, náboženstiev, liečiteľstva, jogy, úcty k tradíciám, tolerancii a vernosti pravde. Pokiaľ by nebola základným životným princípom Indie tolerancia, nemohla by táto najväčšia demokracia na svete prežiť. Hinduistická krajina má vo svojej náruči aj budhistov, kresťanov, moslimov, sikhov, džinistov...
Zatiaľ čo my Európania sa chválime, že naša najstaršia univerzita bola založená v Bologni v roku 1088, najstaršia univerzita na svete vznikla v Indii v meste Nalanda v 5. storočí a existovala nepretržite osem storočí. Mala 2 000 učiteľov a 10-tisíc žiakov. Vyučovali tu rétoriku, geometriu, matematiku, medicínu a, samozrejme, Budhovo učenie.
Zrod budhizmu
Práve vynikajúci absolvent tejto univerzity - Padmasambhava, priniesol budhizmus z Nalandy do Tibetu. Tisíc rokov pred vznikom univerzity miesto nazývané Na alam da v preklade „nenásytný v dávaní“ často navštevoval práve Budha. Chodieval sem učiť svojich poslucháčov tak často, až ho samého začali prezývať „Nenásytný v dávaní“.
Kto bol vlastne Budha? Jeho pravé meno bolo Gautama Siddhártha a bol synom bohatého hinduistického kráľa z rodu Šákjá, žil v čase asi 500 rokov pred Kristom. Bol teda súčasníkom Konfucia, Sokrata a Platóna... Po osvietení, ktoré získal po šiestich rokoch askézy pod stromom Bódhi v dnešnej Bódhgaji, ho začali oslovovať menom Budha - Osvietený.
Podstatou jeho učenia je pochopenie, že život je utrpenie spôsobené žiadostivosťou a ak sa zbavíme našich materiálnych túžob, budeme šťastní. Budhizmus nemá boha ani jeho syna, na rozdiel od kresťanstva nespasí človeka spasiteľ, ale len človek sám svojimi skutkami. Tento zákon príčiny a následku nazývaný karma je v podstate identický s Kristovým: „Čo zaseješ, to budeš žať.“ Budhizmus vznikol na území kráľovstva Magadha, v miestach, kde sa dnes nachádza indický štát Bihár.
Konkláve
Na jar tohto roka vyšiel v Indii môj román Kód 1, v ktorom porovnávam budhizmus a kresťanstvo, Budhu a Ježiša. Zdá sa, že kniha vzbudila pozornosť, keďže nedávno ma vláda Indie pozvala na Šiestu edíciu medzinárodného budhistického konkláve. Tradičné stretnutie najvyšších predstaviteľov svetového budhizmu organizuje vláda Indie aj preto, aby ukázala, že napriek dominantnej hinduistickej väčšine je India krajinou, v ktorej budhizmus vznikol a aj dnes je sídlom dalajlámu. Nie som budhista, pozvanie bolo pre mňa o to väčšou poctou a výzvou.
V obrovskej dvorane vlády Indie v komplexe Vigyan Bhavan v Naí Dillí otvoril konkláve sám indický prezident Ram Nath Kovind. Keď som sa postupne zoznamoval s najvyššími predstaviteľmi učenia (budhizmus sa nepovažuje za náboženstvo, ale za učenie, ako správne a šťastne žiť), takmer sa mi rozochveli nohy.
Prišli sem najvyšší predstavitelia svetového budhizmu z Vietnamu, Mjanmarska, Laosu, Bhutánu, zo Srí Lanky, z Bangladéša, Mongolska, Malajzie, Južnej Kórey, Taiwanu, Číny, zo Singapuru, z Thajska, Ruska a ďalších budhistických krajín. Pred úctyhodnými, ctihodnými, posvätnými či velebnými duchovnými učiteľmi sa doslova klaňali ministri a vysokí štátni úradníci, ktorí nás sprevádzali.
Z Európy boli zastúpené Slovensko, Nemecko, Veľká Británia, Nórsko, Španielsko, Rusko a Francúzsko. Dalajláma tentoraz neprišiel, ale moje stretnutie s ním z júla 2014 v budhistickej provincii Indie - Ladakh v Kašmíre, mi mnohí závideli. Budhizmus má viacero posvätných pútnických miest, ale štyri sú kľúčové. Lumbini - Budhovo rodisko, dnes sa nachádza v Nepále, Sarnath pri meste Váránasí, kde Budha prvýkrát kázal, Bódhgaja, kde získal osvietenie, a Kušinagar, kde skonal.
Okrem Kušinagaru som mal možnosť navštíviť nielen tieto miesta, ale aj slávne jaskynné chrámy Adžanta a Éllóra, Rádžgir - niekdajšie hlavné mesto kráľovstva Magadha, či mnohé budhistické kláštory v Tibete, Nepále, Sikkime, Bhutáne, Kašmíre, Mongolsku, Číne a ďalších krajinách a regiónoch.
Sila Indie
Tento rok som navštívil Indiu deviaty raz. Videl som nesmiernu biedu, ale aj nesmierne bohatstvo, paláce a hrobky kráľov, ale aj masové krematóriá chudobných, špinu aj nádheru, zažil som tlačenicu, že som sotva dýchal, ale aj miesta božského pokoja, smrad, z ktorého sa človeku dvíhal žalúdok, aj omamné vône horských lúk, krištáľové vody himalájskych riek, aj špinavé pláže Arabského mora, jedol som s biednymi v pouličných búdach, aj s bohatými v luxusných reštauráciách, videl som ufúľané handry spaľovačov mŕtvol, aj nádherné sárí prekrásnych modeliek.
Keď som raz dalajlámovi nadšene povedal, že musíme bojovať za mier, usmial sa, pevne mi stisol ruku a povedal: „Vy Európania by ste stále bojovali, aj keď za ušľachtilé cele. Jediné, čo má v živote človeka zmysel, je porozumieť a tolerovať. Ste spisovateľ, toto šírte.“ Snažím sa o to. Pochopil som, že ak chcem polepšiť svet, musím pracovať na polepšení seba samého, pretože ak môj jeden ukazovák mieri na niekoho, tri zvyšné prsty mieria na mňa.
V Indii majú mnoho múdrostí, mnohé som zachytil v mojich knihách. Keď je Indovi ťažko, povzbudí sa myšlienkou: „Všetko sa nakoniec na dobré obráti a ak sa neobráti, ešte nie je koniec.“
