Kamarátka Kuka, Patrícia Garajová-Jarjabková tento rok oslávila šesťdesiatku a už dlhší čas sa živí ako realitná agentka. Ako však vraví, mágia televízie v človeku zostane.
Kedysi dostávali deti obmedzený prídel rozprávok. Desať minút denne večerníček, v nedeľu dopoludnia dve hodiny Od Kuka do Kuka, viac toho bolo len cez jarné prázdniny a počas Vianoc. Dnes má priemerná rodina doma tri rozprávkové kanály... Nemyslíte si, že aj v tomto smere sa výnimočnosť Vianoc vytratila?
Možno to nie je len rozprávkami, ktorých je dnes viac. Vianočné rekvizity sa stali obchodnými artiklami a začínajú nás obklopovať veľmi skoro, už od novembra. Takže keď má 24. prísť Ježiško, už sme všetci presýtení kolied. Dnes má človek skôr opačnú potrebu, nejako sa uchrániť a čo najmenej podľahnúť tomuto tlaku. A deti to majú veľmi ťažké, lebo majú všetko a je takmer nemožné vymyslieť im darček, zážitok, prekvapenie. Asi by sme sa mali vrátiť skôr k niečomu duchovnému, k stíšeniu sa, ale to nie je na deťoch. Deti sú konzumentmi, majú rady darčeky, sladkosti, rozprávky... Asi by som im ich nebrala, skôr by som nám dospelým pripomenula, aby sme to ustrážili. S množstvom všetkého - darčekov, jedla, hmoty. Aby sme Vianoce nevnímali ako ďalší konzumný happening, ktorý máme za sebou.
Ako na to?
Aby boli Vianoce magickejšie, mali by sme ich skúsiť vnímať cez iné veci, napríklad cez vône. Pamätám sa, ako sme doma vždy robili veľké upratovanie, mama celý december všetko čistila, popri tom sa pieklo, miešali sa vône vanilkových rožkov s čistiacimi prostriedkami. Ja dodnes musím preto leštiť nábytok Diavou, môj muž si len vzdychne, že „prepánajána, čo to je zase za smrad?!“ Mne sa to však spája s detstvom a s Vianocami.
Ako teda budú u vás vyzerať tohtoročné Vianoce? Prídu deti?
Áno, dcéra aj syn, i keď ten má posledné roky veľkého psa, takže už u nás neprespáva. Druhýkrát s nami bude aj moja mamička, keďže vlani nám zomrel ocko. Máme, samozrejme, rôzne rituály, syn mi pomáha robiť vianočnú večeru, mávame veľký stromček, zakúrime si v krbe, chodíme na prechádzky, užívame si, že sme spolu. Môj muž je zázračný, lebo sa vie zastaviť, vychutnať si okamih, nemá pocit, že ešte niečo treba urobiť. Počúvam od neho: „Pokojne, kam sa ponáhľaš?“ Tentoraz sme si povedali, že darčekov chceme menej. V našom domčeku bývame šesť rokov a dohodli sme sa, že keďže nemáme kávový servis, tak si ho spoločne kúpime.
