Kamarátka Kuka, Patrícia Garajová-Jarjabková tento rok oslávila šesťdesiatku a už dlhší čas sa živí ako realitná agentka. Ako však vraví, mágia televízie v človeku zostane. O tom, ako dnes žije, nám porozprávala v rozhovore ešte pred najkrajšími sviatkami v roku.
Kedysi dostávali deti obmedzený prídel rozprávok. Desať minút denne večerníček, v nedeľu dopoludnia dve hodiny Od Kuka do Kuka, viac toho bolo len cez jarné prázdniny a počas Vianoc. Dnes má priemerná rodina doma tri rozprávkové kanály... Nemyslíte si, že aj v tomto smere sa výnimočnosť Vianoc vytratila?
Možno to nie je len rozprávkami, ktorých je dnes viac. Vianočné rekvizity sa stali obchodnými artiklami a začínajú nás obklopovať veľmi skoro, už od novembra. Takže keď má 24. prísť Ježiško, už sme všetci presýtení kolied. Dnes má človek skôr opačnú potrebu, nejako sa uchrániť a čo najmenej podľahnúť tomuto tlaku. A deti to majú veľmi ťažké, lebo majú všetko a je takmer nemožné vymyslieť im darček, zážitok, prekvapenie. Asi by sme sa mali vrátiť skôr k niečomu duchovnému, k stíšeniu sa, ale to nie je na deťoch. Deti sú konzumentmi, majú rady darčeky, sladkosti, rozprávky... Asi by som im ich nebrala, skôr by som nám dospelým pripomenula, aby sme to ustrážili. S množstvom všetkého - darčekov, jedla, hmoty. Aby sme Vianoce nevnímali ako ďalší konzumný happening, ktorý máme za sebou.
Ako na to?
Aby boli Vianoce magickejšie, mali by sme ich skúsiť vnímať cez iné veci, napríklad cez vône. Pamätám sa, ako sme doma vždy robili veľké upratovanie, mama celý december všetko čistila, popri tom sa pieklo, miešali sa vône vanilkových rožkov s čistiacimi prostriedkami. Ja dodnes musím preto leštiť nábytok Diavou, môj muž si len vzdychne, že „prepánajána, čo to je zase za smrad?!“ Mne sa to však spája s detstvom a s Vianocami.
Ako teda budú u vás vyzerať tohtoročné Vianoce? Prídu deti?
Áno, dcéra aj syn, i keď ten má posledné roky veľkého psa, takže už u nás neprespáva. Druhýkrát s nami bude aj moja mamička, keďže vlani nám zomrel ocko. Máme, samozrejme, rôzne rituály, syn mi pomáha robiť vianočnú večeru, mávame veľký stromček, zakúrime si v krbe, chodíme na prechádzky, užívame si, že sme spolu. Môj muž je zázračný, lebo sa vie zastaviť, vychutnať si okamih, nemá pocit, že ešte niečo treba urobiť. Počúvam od neho: „Pokojne, kam sa ponáhľaš?“ Tentoraz sme si povedali, že darčekov chceme menej. V našom domčeku bývame šesť rokov a dohodli sme sa, že keďže nemáme kávový servis, tak si ho spoločne kúpime.
Vy ste už aj babička?
Áno, som už dva roky. Vnuk býva vo Veľkom Krtíši so svojím deduškom a babičkou, tak sme spolu menej. Ale vždy, keď sa dá, prídu do Bratislavy, aby som si vnuka užila. Svatko Štefan mi vždy povie: „Ja viem, že budeš mať veľa roboty, ale budeme tu týždeň, uži si Alexa, ako sa ti dá.“ Dvojročné dieťa už má svoj svet, vieme si spolu listovať v knižke, Alex miluje všelijaké zvuky a ja ich rada vydávam, čo ho fascinuje. Som veľmi vďačná za každú chvíľku, ktorú som s ním.
V lete ste oslávili šesťdesiatku. Aj ste trochu bilancovali? Váš životný príbeh nebol jednoduchý, plný komplikácií, ťažkých skúšok.
Áno, rada bilancujem, na čom sa môj muž stále zabáva. Keď som mala tie najkomplikovanejšie situácie v živote, chodila som k psychologičke a stále k nej chodím. Veľmi mi v živote pomohla. Dokonca bolo obdobie, keď som potrebovala aj psychiatrickú podporu a myslím, že aj to je dôležité povedať, lebo dnes na to ľudia stále pozerajú cez prsty... Všetko, čo stretávame na našej ceste, nás má niekam posúvať, v niečom precvičiť, ukázať, čo máme zmeniť, čo je dôležité prekonať. A keď sa nám to nepodarí, tak sa to v živote objaví znova a znova. Až keď to prekonáme, môžeme ísť o poschodie vyššie. Teraz sa mi to už ľahko hovorí, ale vďaka za každú ťažkú chvíľu. Boli situácie, keď som sa v živote bála urobiť aj taký malý krôčik, ako keď sa mravček posunie, lebo som nevedela v tej čiernočiernej tme, kam sa posunúť. Stála som, čakala, kým som neuvidela nejaké svetielko. Veľmi mi pomohlo aj to, že mám postihnutú dcéru. To bola veľká výzva, mnohému som sa vďaka Miške naučila, v mnohom sa azda stala lepším človekom.
Dcéra dlhšie žije v takzvanom podporovanom bývaní. Je to už maximum, ako možno jej život zlepšiť?
Toto je otázka, ktorú si stále kladiem aj ja. Myslím, že sme mali trochu väčšie očakávania, než je výsledok, no pre mňa je veľmi dôležité, že funguje v prostredí, ktoré ju neustále vedie k osamostatňovaniu sa. Veľmi jej pomohla Agentúra podporovaného zamestnávania, učí sa pracovať. Nemusím sa báť, že keď tu raz nebudem, tak ostane odkázaná na nejakých iných ľudí.
Väčšinu svojho produktívneho života ste strávili v televíznom prostredí. Ešte s ním máte niečo spoločné?
Už nič, všetko sa skončilo. I keď občas ma zavolajú, ako napríklad teraz na adventné koncerty RTVS, aby som podporila občianske združenie Dom na polceste vo Veľkom Slavkove, čomu som bola veľmi rada. V televízii som bola po veľmi dlhom čase a, samozrejme, som cítila nostalgiu. Vždy som s láskou spomínala najmä na verejnoprávnu televíziu, ale dlhé roky som spolupracovala aj s Jojkou na relácii Nové bývanie. Mágia televízie v človeku zostane.
Vaším posledným dotykom s televíziou bola práve dramaturgia pre Nové bývanie?
Presne tak. Robila som to sedem rokov, bola to pre mňa úplne nová skúsenosť a veľmi som sa tomu potešila, lebo predtým som nejaký čas robila v parlamente poslaneckú asistentku, takže som bola úplne mimo toho tvorivého prostredia. Bolo to pre mňa dobrodružstvo a vôbec som netušila, ako ma to ovplyvní v ďalšom smerovaní. Keď som v Jojke skončila, musela som sa rýchlo rozhodnúť, čo ďalej. Vtedy som sa zamyslela, že už vlastne nechcem ísť do žiadnej televízie a vykročila som do realít. Už päť rokov som realitná maklérka.
Nakoľko vás táto práca uspokojuje?
Rada robím s ľuďmi, v tomto som sa na to tešila. Na druhej strane, dovtedy som sa pohybovala najmä v umeleckom svete, éterickom... Teraz som vo veľmi materiálnom prostredí a musela som sa v hlave prestaviť, to bolo asi najnáročnejšie. Niekedy som strašne unavená a musím sa veľa učiť, no nemôžem si sťažovať, mám prácu, stále sa teším na nové skúsenosti. Viem, že tu už ostanem.
Je pre vás polovicou úspechu už to, že ľudia vás poznajú, a tak vám automaticky dôverujú?
Áno, myslím, že to je veľmi dôležité. Tí ľudia odovzdávajú často celoživotné úspory niekomu do rúk a majú obavy. Keďže mňa poznajú, boja sa omnoho menej. Mám za sebou päť rokov, možno okolo 150 obchodov - nemám to presne spočítané, i keď vždy si hovorím, že ku koncu roka si spravím nejaké hodnotenie. Ale rada myslím na milých klientov, aj na takých, ktorí už budú vďaka našej kancelárii sláviť Vianoce v novom prostredí.
Vyštudovanú máte strednú pedagogickú školu a na univerzite ste sa zameriavali na predškolskú pedagogiku. Prečo ste pred tými piatimi rokmi nezačali učiť?
Viete čo? Hovoril mi to môj prvý muž a hovorí mi to aj tento: „Ty si taká učiteľka!“ (smiech) Lebo každého rada poúčam. Skôr som mala jedno obdobie predstavu, že by som rada robila nejakého motivátora, chodila medzi ľudí a komunikovala s nimi. Tým, že som zažila veľa komplikovaných situácií, mám pocit, že mnohým ľuďom pomohlo už len to, že som o tom rozprávala. Možno toto mohla byť moja cesta, ale dnes už o tom veľmi nepremýšľam, zhltla ma táto robota. Občas sa mi stane, že ma na ulici niekto zastaví a potrebuje sa mi vysťažovať, rada mu pomôžem. Sem-tam mi tiež zavolajú aj nejaké ženy, ktoré sa potrebujú poradiť. Ťažko povedať, možno sa ešte k niečomu takému predsa len vrátim...
