A mnoho magického sa skrýva aj vo vianočných tradíciách. O tom všetkom, ba aj o svojom súkromí pre Nový Čas Nedeľa porozprávala etnologička Katarína Nádaská (51).
Ľudia vás poznajú z médií ako etnologičku. Čo vás priviedlo k tomu, že sa venujete ľudovým tradíciám?
Skončila som viacero študijných odborov. Najskôr etnológiu s históriou, prioritne slovenské dejiny, neskôr som študovala muzeológiu a religionistiku. Za srdce ma však chytila etnológia, konkrétne tradičná ľudová a duchovná kultúra, keďže sa venujem predovšetkým výročným a rodinným zvykom. Tradičná ľudová kultúra nám mizne pred očami, zaniká, preto som sa rozhodla, že sa budem venovať práve tejto oblasti. Je veľmi dôležité, aby sme poznali naše tradície a boli hrdí na našich predkov.
Je niečo, čo vás v našej histórii prekvapilo?
Bolo toho viac, ale určite múdrosť našich predkov. Často to boli jednoduchí ľudia, ktorí nevedeli čítať ani písať, ale napriek tomu mali zdravý sedliacky rozum. Napríklad roľník bol veľmi šikovný. Nielen, že si všetko dopestoval a čo mal navyše, predal, ale dokázal suroviny ako ľan, konope spracovávať, jeho žena z nich tkala plátno, šila odev... Tiež si dokázal vyrobiť jednoduchý nábytok, čiže bol sebestačný. Okrem nich žili na našom území obchodníci a veľmi zruční remeselníci, ale 90 % obyvateľstva ešte začiatkom 20. storočia žilo na vidieku, preto sa prioritne venujem výskumom života na vidieku.
Napísali ste viaceré publikácie, robili výskumy, dokonca aj o mágii. Venuje sa ešte niekto niečomu takému?
Desať rokov som sa venovala mágii, či už pozitívnej, alebo negatívnej, pretože patrí k tradičnej ľudovej a duchovnej kultúre Slovenska, je naším dedičstvom. Bolo fascinujúce chodiť na výskumy a odkrývať tajomstvá, aj keď som ich, samozrejme, neodkryla všetky. Mágia je taká stará, ako ľudstvo samo a doteraz funguje na tých istých princípoch, ako fungovala pred dvesto rokmi. A až prekvapivo veľa ľudí sa zaoberá magickými postupmi, či už v mestách, alebo na vidieku.
Podľa vás naozaj funguje také urieknutie alebo pričarovanie si ženícha?
Urieknutie je najrozšírenejším elementom škodiacej mágie. Hovorilo sa tomu z očí alebo zlé oko. Čiže niekto mal také silné oko, že pohľadom úmyselne dokázal dotyčného urieknuť. Odrábaní od urieknutia bolo veľmi veľa. Od pocikanej plienky, ktorou sa malému dieťaťu pretierali oči, cez stieranie porobenia čistcom, čo bola burina, ktorá rástla v každej záhrade. Porobenie nebolo smrteľné, len mal človek mdloby a bolo mu zle. Naši predkovia tomu verili a vedeli, ako sa brániť. My neveríme a nevieme sa brániť. Vezmeme si tabletku a ideme ďalej. V teréne nás ľudia presviedčali, že to tak funguje. Stále sú ľudia, ktorých kedysi nazývali bosorky alebo bosoráci, čiže polodémoni, ktorí sa venovali rôznym magickým praktikám. Jednou z nich bola erotická mágia, keď sa dievčina snažila magickými postupmi privolať si ženícha. Bolo to veľmi rozšírené a v niektorých lokalitách na horných Kysuciach, hornej Orave a na východnom Slovensku stále ešte nájdeme oblasti, kde sa ľudia venujú týmto magickým technikám a praktikám.
Bol Štedrý deň. Býval štedrý aj u vás, keď ste boli ešte malá?
Mali sme na stole vždy viac chodov. Bolo tam jedlo, ako sa varí na Záhorí, odkiaľ pochádza môj otec, aj zo Spiša, odkiaľ je mama. Takže nechýbala hustá záhorácka fazuľová polievka s hrubými rezancami, šošovicový prívarok aj bobáľky s makom, tatarčené pirohy, ktoré sú obľúbené na východnom Slovensku, pečená ryba, oblátky, cesnak, med. Aj v minulosti mali naši predkovia na Štedrý večer vždy viac druhov jedál. V zásade sa bežne varili, len sa počas slávnostného večera, ktorý mal aj magický význam, sústredili do viacerých chodov. Aj v tých najchudobnejších rodinách sa varievalo viac druhov jedál, ale nie plné misy. Išlo len o magický princíp, že z každého jedla každý ochutnal jednu lyžicu. Už za prvý chod sa rátal štamprlík hriateho, druhý chod boli oblátky s medom a s cesnakom, tretí vianočná polievka, pirohy, rôzne kaše ako obilninová, šošovicová, nesmela chýbať ryba, ktorá je povolená od 13. storočia ako pôstne jedlo. Štedrý večer je ešte na väčšine územia Slovenska pôstny. Výnimku tvoria oblasti, kde sú evanjelickí veriaci. Tí mali kapustnicu s klobásou aj rôzne zabíjačkové pochúťky a huspeninu.
K Vianociam neodmysliteľne patrí aj vianočný stromček. Bol vždy v našich domácnostiach?
Stromček je relatívne mladý element. Prišiel z nemeckých krajín, samozrejme, najskôr do šľachtických a meštianskych rodín, v roľníckych sa objavuje až začiatkom 20. storočia. Dovtedy si ľudia doma stavali betlehem. Na východnom Slovensku vianočné stromčeky dlho nepoznali. Slobodné dievčatá dovtedy robili zo slamy „kvoku“ alebo „hniezdo“ (slamené ozdoby), ktoré zavesili na hradu (drevený trám) a ozdobili. Keď ho už poznali, tiež visel z hrady, pretože v malých roľníckych domčekoch mali málo miesta. Vyzdobený bol veľmi skromne. Viseli na ňom jabĺčka, oriešky, slamené aj papierové ozdoby... V šľachtických rodinách bola výzdoba stromčeka honosnejšia, lebo už v druhej polovici 19. storočia sa vyrábali nádherné fúkané ozdoby, ktoré sa dali kúpiť v obchodoch. A vyrábali sa aj čokoládové kolekcie.
K stromčeku patria aj darčeky. Ktorý bol pre vás nezabudnuteľný?
Korčule na kľúčik, ale aj iné športové potreby a najmä knihy. Ale ani darčeky nie sú starou záležitosťou. Začali sa objavovať koncom 17. storočia. Naši predkovia, napríklad taký roľník, nemal peňazí nazvyš. Keď sa otelila jalovica, predal teliatko, ale groš stískal v rukách, aby mohol prikúpiť kus políčka. Takže na Vianoce sa zase ukázala zručnosť našich predkov. Otec vystrúhal synovi koníka z dreva, mama ušila pre dcéru z handričiek bábiku. Boli to jednoduché veci a tiež praktické ako ponožky, rukavice, šál, čiapka, topánky... Na jarmokoch sa kúpila látka pre mamu, stužka do vlasov pre dcéru, voňavý dohán do fajky pre otca a všetci boli spokojní. Nezabudnem, ako mi na jednom výskume starší respondent povedal, že jeho najkrajším darčekom v detstve bola jedna mandarínka, ktorú deti dostali, a to ich bolo 6 súrodencov, takže každému sa ušiel jeden mesiačik na ochutnanie. Keďže Vianoce sú kresťanský sviatok, keď sa v Betleheme narodil Ježiško a on bol darom pre celé ľudstvo, ľudia sa začali obdarovávať, ale veľmi skromne. Dokonca aj v šľachtických a v meštianskych domoch sa učili deti vyrábať vlastné darčeky pre rodičov a pre súrodencov. V minulosti mali Vianoce najmä duchovnú podstatu, a nie materiálnu.
Ako trávite teraz vianočné sviatky, čo je pre vás najdôležitejšie?
Dnes máme všetci málo času, a preto sa chcem s rodinou podeliť o každú sviatočnú chvíľu. Mám ešte oboch rodičov, tak sme vždy spolu a som so svojimi deťmi. Obyčajne to striedame, raz ideme na Záhorie, kde máme veľa príbuzných, potom zasa na východ Slovenska. Takže pre mňa je najdôležitejšie to, aby sme boli na sviatky rodina a priatelia spolu a zaspievali si pri stromčeku aj koledy...
Hovoríte o deťoch, ale ja viem, že máte len jedného syna. Ako to teda je?
Ak sa podarí, beriem si domov aj jedno či dve deti z detského domova, aby mali Vianoce troška pestrejšie. Sú to deti, ktoré nie sú zadané. Už keď som bola mladé dievča, chodievali sme s bratom do dojčenského ústavu, ktorý bol na Patrónke, a brávali sme deti na prechádzky a pomáhali s nimi. Vzťah k deťom mi zostal doteraz. Dlhé roky podporujem formou adopcie na diaľku deti z iných kultúr. Je to len minimum toho, čo chcem dať a urobiť pre druhých ľudí. Ak je príležitosť stráviť pár chvíľ s detičkami, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v detskom domove, vždy to využijem. Hoci pracovníci domovov robia pre svoje deti prvé aj posledné, niekedy je fajn, ak deti môžu na pár dní zmeniť prostredie a zažiť niečo iné. Sociálny rozmer pomoci pre znevýhodnené skupiny ľudí je mi veľmi blízky, asi trošku aj z profesijného hľadiska, keďže ako prvú školu som vyštudovala sociálnu prácu a chvíľu som aj reálne pracovala ako sociálny kurátor pre deti a mládež. Takže určité skúsenosti s rodinami s deťmi, kde chýbajú financie, ale i porozumenie a rodinná láska, mám. Mala som šťastie, že som vyrastala v rodine, kde ma viedli k sociálnemu cíteniu, spravodlivosti a k úcte k človeku. K myšlienke sociálneho cítenia, čestnosti a nezatvárať oči pri potrebách iných ľudí vychovávam aj svojho syna Gorazda (18).
Prečo ste synovi na dnešnú dobu vybrali také nezvyčajné meno?
Slovenské dejiny sú pre mňa z hľadiska mojich výskumov dominantné. Práve preto som sa rozhodla, že môj syn sa bude volať Gorazd. Gorazd bol prvým a priamym nástupcom Metoda v správe školy a zrejme aj arcibiskupstva. Dá sa povedať, že bol tretím apoštolom Slovákov, popri svätých Cyrilovi a Metodovi. Je najstarším známym kňazom a svätcom nášho pôvodu. Gorazd aj so svojimi spoločníkmi pochádzali z Veľkej Moravy, boli Slovenmi, teda presnejšia lokalizácia ich vlasti hovorí o území dnešného Slovenska.
Ako sa Gorazdovi žije s takýmto menom, zmieril sa s ním?
Aj on sa pýtal ako chlapec, prečo som mu dala také meno. Dnes je naň veľmi hrdý.
Čo študuje, inklinuje tiež k histórii ako vy?
Chodí ešte na gymnázium a históriu má veľmi rád, ale myslím si, že pôjde študovať medicínu alebo technický smer. Je vynikajúci v cudzích jazykoch, a to mu pomáha rozširovať si obzor.
Ste rozvedená, ale so svojím exmanželom Petrom (54) máte úžasný vzťah. Naozaj vám aj nakupuje a varí?
My sme s bývalým manželom rozumní ľudia. Niekedy to v živote nejde podľa prvotných predstáv. Rozišli sme sa pre nedostatok času a manžel si kúpil byt v blízkosti mňa. Rozhodli sme sa tak aj kvôli synovi, pretože bol malý a chceli sme sa o neho obaja starať. A myslím, že sme z neho vychovali veľmi čestného a dobrého chlapca. Áno a rozvodom mi odpadli niektoré starosti, pretože môj exmanžel veľmi rád upratuje, žehlí, varí, pečie, nakupuje a stará sa o toto všetko v mojej domácnosti, takže v tomto smere sa môžem na neho úplne spoľahnúť. Náš život paradoxne rozvodom vôbec neutrpel, naopak, ja si to neviem vynachváliť. Keď mi je otupno, tak mu zavolám a keď chcem byť sama, tak som sama. Žiadne drámy sme neprežívali, vždy sme si navzájom pomáhali, a tak je to stále.
Azda nechcete povedať, že u vás robil aj veľké vianočné upratovanie?
Priznám sa, že keď sme boli spolu, deprimovalo ma veľké upratovanie, umývanie okien... Pre mňa je to zbytočná strata času. A môj exmanžel má rád, keď je všetko vyleštené, nablýskané, keď je všetko vyčistené, voňavé... a toto bol jeden z veľkých problémov, keďže som sa na tom nebola ochotná podieľať. Teraz je to oveľa lepšie, lebo on už začiatkom novembra začína s veľkým upratovaním a všetko na sviatky pripraví. Kupuje stromček, pečie koláčiky, kúpi rybu, vypraží ju, prestrie stôl, urobí vianočnú výzdobu a atmosféru. On to všetko veľmi rád robí a ja mu to veľmi rada prenechávam. (smiech)
Takže pravidelne spolu trávite Vianoce?
Samozrejme, každé, ale my sme prakticky spolu každý deň. Okrem svojej práce, je stavebný inžinier, a všetkých vecí, ktoré som už vymenovala, urobí mi poriadok v skriniach, umyje okná... Je to rodinne založený typ človeka.
Čím vás vaši chlapi potešia pod stromčekom?
Dobrá kniha ma poteší vždy... A keď je pohoda, tak k tomu si dám pohár vínka a zapálim kubánsku cigaru, alebo fajočku s voňavým tabakom, hoci nie som aktívnym fajčiarom.
Vianočné tradície
Hojnosť všetkého
Pred večerou sa robili posledné úpravy – gazda doniesol do izby snopček slamy ako spomienku na narodenie Božieho syna, ktorý sa narodil na slame, na stôl sa dal nový doma tkaný obrus pretkávaný červenými nitkami, ktoré mali ochranný charakter. Pod obrus sa dávalo obilie, strukoviny, drobné mince, do ošítky na stôl zasa zoomorfné pečivo – toľko kusov, koľko mali v hospodárstve kravičiek. Všetko sa to robilo preto, aby počas nasledujúceho roka v dome bola hojnosť, aby sa úroda vydarila, dobytok nepostihli žiadne choroby a aj korunka, aby sa v domácnosti držala...
Od stola sa nevstávalo
Ku stolu si sadli všetci v nových šatách, nohy stola sa zopli reťazou, na ktorú si všetci členovia rodiny položili nohy – reťaz symbolizovala pevnosť a svornosť rodiny. Pod stôl položili rýľ, sekeru, lemeš alebo čerieslo – všetko železné predmety symbolizujúce pevné zdravie pre všetkých. Na prestretom stole boli jablká, orechy, cibuľa, cesnak, oblátky, hriate, pálenka, sviečka, biblia a chlieb. V minulosti sa jedlo z jednej misy drevenými lyžicami a na stole nemal byť nôž, preto sa z chleba odlamovalo. Štedrá večera sa začínala modlitbou a čítaním z evanjelia o narodení Syna Božieho. Potom urobil otec deťom krížiky z medu na čelo, aby boli milé a dobré po celý rok, dospelí si pripili a všetci zjedli oblátku s medom a s cesnakom. Cesnak bol považovaný za magickú rastlinu, preto sa konzumoval aj počas Štedrého večera. Od stola vstával nanajvýš jeden človek – zvyčajne gazdiná, ktorá obsluhovala všetkých členov rodiny, v niektorých oblastiach na Slovensku bolo všetko rozložené na stole a od večere nevstával nik. Kto by vstal, mal do roka umrieť. Tanier sa zvykol dávať aj pre mŕtvych predkov.
Mágia počiatku
Na Štedrý deň platila mágia počiatku. Ako sa čo urobilo počas Štedrého dňa, tak bolo počas celého roka. Ženy nemali chodiť po susedoch a nemali nič požičiavať z domu. Gazdinky vstávali hneď po polnoci a piekli chlieb, aby bol do rána hotový. Ráno sa kúskami cesta oblepili ovocné stromy, aby bola v nasledujúcom roku dobrá úroda. Zavčas rána išli aj gazdovia po vodu, nanosili jej na celé sviatky a do studne dali štipku soli – aby bola voda zdravá počas celého roka. Vydajachtivé dievky mali zatriasť plotom, odkiaľ zabrechal pes – z tej strany mal prísť ženích.
