Pochádzate z Pribyliny, z kraja, ktorý býval kedysi pomerne chudobný. Chýbalo vám v detstve niečo?
Narodil som sa v Pribyline v januári 1948 a asi do mojich štyroch rokov sme bývali u starých rodičov. Naša rodina nežila biedne, mali sme dokonca kone, no peňazí nazvyš nebolo. Boli však roky, keď rodiny dostávali prídelové lístky na múku, cukor či mäso. Našťastie, na dedine sme si na mäso chovali dobytok aj hydinu. Boli aj časy, keď mäso nebolo a mama sa strachovala, čo budeme v nedeľu variť. No a ja som bol taký dobrák, že som povedal, nech zarežú mňa, bude mäsa dosť! Mama potom celý život spomínala, ako som bol ochotný obetovať sa pre celú rodinu. (smiech)
Pod tatranskými kopcami boli zimy poriadne tuhé. Užili ste si zrejme snehu a mrazu až-až. Aké to bolo na Liptove?
Zima a Vianoce na Liptove, to bolo niečo, čo sa ani nedá opísať. Takú atmosféru dnešné deti už nezažijú. Pravidelne nám nakydalo snehu až po okná. Aj vtedy, keď som sa pýtal na svet. Starý otec usúdil, že kone cestu do mesta nezvládnu. Zavolali teda babicu, a tak som sa narodil za pecou v Pribyline, a nie v pôrodnici v Liptovskom Mikuláši, vzdialenej 20 kilometrov.
Dnešná generácia sa už len z filmov a z rozprávania dozvedá, ako si deti vystačili bez drahých lyží, snoubordov, korčúľ... Ako ste prežívali s kamarátmi zimu?
Kĺzali sme sa na ľade na ceste pred domom v bagandžiach. Korčule na dedine nemal nikto, až neskôr som dostal „gvintáky“ na kľúčik, ktoré som si pripevnil na bagandže. Niektorí chlapci mi ich závideli, lebo mali len drevené korčule. Hrávali sme hokej, hokejky aj puk mi starý otec vyrezal z liesky. Keď som mal dvanásť rokov, naši mi kúpili ozajstné korčule - kanady. Dostal som toľko bodyčekov ako nikto iný. Chlapci ma na ľade bili a vykrikovali: Len mu daj, meštiakovi!
