Pochádzate z Pribyliny, z kraja, ktorý býval kedysi pomerne chudobný. Chýbalo vám v detstve niečo?
Narodil som sa v Pribyline v januári 1948 a asi do mojich štyroch rokov sme bývali u starých rodičov. Naša rodina nežila biedne, mali sme dokonca kone, no peňazí nazvyš nebolo. Boli však roky, keď rodiny dostávali prídelové lístky na múku, cukor či mäso. Našťastie, na dedine sme si na mäso chovali dobytok aj hydinu. Boli aj časy, keď mäso nebolo a mama sa strachovala, čo budeme v nedeľu variť. No a ja som bol taký dobrák, že som povedal, nech zarežú mňa, bude mäsa dosť! Mama potom celý život spomínala, ako som bol ochotný obetovať sa pre celú rodinu. (smiech)
Pod tatranskými kopcami boli zimy poriadne tuhé. Užili ste si zrejme snehu a mrazu až-až.
Zima a Vianoce na Liptove, to bolo niečo, čo sa ani nedá opísať. Takú atmosféru dnešné deti už nezažijú. Pravidelne nám nakydalo snehu až po okná. Aj vtedy, keď som sa pýtal na svet. Starý otec usúdil, že kone cestu do mesta nezvládnu. Zavolali teda babicu, a tak som sa narodil za pecou v Pribyline, a nie v pôrodnici v Liptovskom Mikuláši, vzdialenej 20 kilometrov.
Dnešná generácia sa už len z filmov a z rozprávania dozvedá, ako si deti vystačili bez drahých lyží, snoubordov, korčúľ... Ako ste prežívali s kamarátmi zimu?
Kĺzali sme sa na ľade na ceste pred domom v bagandžiach. Korčule na dedine nemal nikto, až neskôr som dostal „gvintáky“ na kľúčik, ktoré som si pripevnil na bagandže. Niektorí chlapci mi ich závideli, lebo mali len drevené korčule. Hrávali sme hokej, hokejky aj puk mi starý otec vyrezal z liesky. Keď som mal dvanásť rokov, naši mi kúpili ozajstné korčule - kanady. Dostal som toľko bodyčekov ako nikto iný. Chlapci ma na ľade bili a vykrikovali: Len mu daj, meštiakovi!
Aké boli v Pribyline vianočné zvyky?
Ráno sme kydali hnoj z maštale, aby bolo čisto, keď sa večer narodí Ježiško. Starý otec pred Štedrým dňom narúbal drevo a my deti sme ho nosili v náručí dnu. Každé ráno som počúval spiežovce - rolničky. Zapriahli sme koníky do vlačúh - do veľkých saní, a išli sme do humna nabrať vrecia so zrnom aj narezanú sečku, aby bolo na sviatky pre dobytok. Aby sme nepremrzli na kosť, stará mama aj mama uplietli celej rodine svetre z ovčej vlny. V ovčinci sme mali vždy asi dvadsať oviec. Ráno na Štedrý deň starý otec urobil cesnakom krížik nad dvere a dobytku aj ovečkám dal zjesť strúčik cesnaku, aby boli zdravé.
Darčeky boli asi skromnejšie...
Vážili sme si aj maličkosť. Pamätám si na môj prvý darček, starý otec mi vystrúhal dreveného koníka. Keď som dostal pod stromček knižku - leporelo, išiel som sa zblázniť od radosti. Sestry dostali zas plátenné bábiky. Mal som takmer šesť rokov, keď som pod stromčekom našiel prvý veľký dar - drevenú lokomotívu.
Namiesto hračiek ste si teda vymýšľali iné zábavky.
Museli sme si vystačiť s tým, čo bolo. Pamätám si, že keď v dedine zaviedli elektrinu a pouličné lampy, chodili sme sa pozerať na vysoké kandelábre ako do kina. Dýchali sme v mrazivom vzduchu proti svetlu a tešili sa z modrej pary, ktorá nám vychádzala z úst.
Boli ste veľká rodina. Koľko sa vás stretlo pri štedrovečernom stole?
Dodnes neviem pochopiť, ako sme sa všetci pomestili k jednému stolu. Na Štedrý deň k nám chodila aj mamina sestra s mužom a tromi deťmi, bolo nás dvanásť v jednej miestnosti! Spalo nás šesť detí na manželskej posteli. Pichalo nás do rebier, lebo matrace boli naplnené slamou, vankúše husacím perím.
Dodržiavali ste pôst?
Pribylina aj okolité dediny boli evanjelické, u nás napríklad pôsobil aj evanjelický farár a spisovateľ Martin Rázus. Dali ho do našej farnosti za trest, lebo Pribylina bola pánubohu za oknami, posledná dedina pod Kriváňom. Evanjelici, na rozdiel od katolíkov, sa na Vianoce nepostili. Naopak, dosť veľa sme jedli. Pamätám si však, ako som raz chcel v mraze olízať cencúľ, čo trčal zo studne. Jazyk sa mi prilepil o železo, šklbol som ním a strhol som si kožu až do krvi. Boli to hrozné sviatky, skoro nič som nejedol!
Čo ste mali ako vianočné menu?
U nás sa večeralo po večernej omši. Najprv sme sa pomodlili, najstarší muž v rodine mal príhovor, pospomínal, ako sme prežili rok, a všetkým zavinšoval. Dospelí začínali štamperlíkom s hriatym - so zohriatou pálenkou s medom alebo s karamelom. Ako prvé sme mali na tanieri kúsok makovej štrúdle a strúčik cesnaku. Potom nasledovali opekance s makom a s oškvarkami, ktoré sme jedli drevenými lyžicami z jednej veľkej misy. Varili sme slepačiu alebo hovädziu polievku s domácimi rezancami a často aj morčaciu. Otec bol poľnohospodár a choval morky, po našom „puiky“. Každé Vianoce sme mali na stole pečenú „puiku“ so žemľovou plnkou. Nemali sme majonézový šalát, ale zemiaky omastené domácim maslom. Rybu sme na Vianoce nejedli a namiesto kapustnice sa podával kyseľ.
Čo je to?
Kyseľ sa varil z baranieho mäsa nakrájaného na kocky a z vnútorností. Pridávalo sa doň veľa hríbov, najmä dubákov, a sušené slivky. Nakoniec sa to všetko zalialo kyslou vodou z kapusty a zahustilo hladkou múkou. Varím ho na Vianoce dodnes, ale z bravčového pliecka.
Koláče sa v Pribyline nevypekali?
Nie, nemali sme ani tradičné oblátky! Ako koláč bola spomínaná maková štrúdľa, prípadne aj tvarohová, veď mlieka, masla aj domáceho tvarohu sme vďaka kravičkám mali dostatok. Až neskôr mama piekla medovníky a bratislavské rožky.
Kedy ste prestali veriť na Ježiška?
Mal som asi sedem rokov. U nás sa tradovalo, že Ježiško nielenže nosí darčeky, ale aj ozdobuje vianočný stromček. Keď mama chystala darčeky, otec nás zobral von so sánkami, aby sme ju nevideli. Bol podvečer, vonku už býva v zime tma. Pamätám si, že som cez nejaké okno zbadal muža v trenírkach, ako ozdobuje stromček. Bol som veľmi sklamaný - toto je Ježiško?!
Spomenuli ste, že na štedrovečernom stole ste nemali v mladosti oblátky. Pritom, paradoxne, v roku 1977 ste nakrútili film Vianočné oblátky, ktorý sa vysiela každé Vianoce...
Tento rok to bude už 41. raz, čo pôjde v televízii. Je to príjemné, keď človek vidí, že film sa stále hrá. Točil som to v hlavnej úlohe s vynikajúcim hercom Jožkom Kronerom a vtedy som prvý raz videl, ako sa pečú oblátky. Točili sme to za Popradom, v Nižných a vo Vyšných Repašoch, s deťmi z okolitých dedín. Keď sme nakrúcali sánkovačku na originálnych dobových sánkach, vrátila sa mi celá mladosť. Obrazy, kde v metelici zachraňujeme chlapcov, ktorí po dedinách roznášajú oblátky, sme točili v apríli. Veľmi sa oteplilo, žiadna fujavica. Z ateliérov na Kolibe doviezli tatrovku s veľkou vrtuľou a sypali molitanový prášok. Bolo to hrozné, dostal som zápal očných spojiviek a dva dni som ležal v popradskej nemocnici. Kolegyňa Evička Večerová chodila za mnou do nemocnice a nosila mi pomaranče, banány a obložené chlebíčky.
Ďalší z kultových vianočných hitov je trojdielny televízny film Sváko Ragan z roku 1976 s vaším nezabudnuteľným leteckým výstupom. Aj tam ste si zahrali s nebohým Jozefom Kronerom. Ako si spomínate na nakrúcanie?
Je zaujímavé, že hoci som mal v Svákovi Raganovi len jeden výstup, kde som havaroval s lietadlom, v ľuďoch moja rola pilota rezonovala viac ako rola učiteľa Ondreja Pevného vo Vianočných oblátkach. Pritom to, ako som vyhnal kamzíky z kabíny lietadla a z krídel pozametal plesnivce, som si vymýšľal sám. Režisér Martin Ťapák sa smial a povedal, že to tam nechá tak, ako som to vymyslel. Takže vo filme sú moje originálne nápady.
Kde budete sláviť tohtoročné Vianoce?
Najprv pôjdem, tak ako každý rok, dať ku kontajnerom zabalené jedlo pre bezdomovcov. Po smrti manželky pred dvanástimi rokmi som si zvykol rozdeliť to vždy tak, že na Štedrý večer idem k jednej dcére a na Silvestra k druhej. Po minulé roky som často hrával na Silvestra predstavenia - Na skle maľované, Pokus o lietanie, Ženský zákon, Skrotenie zlej ženy... Za 50 rokov v divadle som odohral minimálne 35 Silvestrov. Všetky boli niečím výnimočné a boli herci, ktorí veľmi radi vymýšľali huncútstva. V jednom predstavení nebohý Tóno Mrvečka prišiel na javisko ako vianočný stromček, ovešaný vianočnými guľami, salónkami a figúrkami z kolekcie. Zožal veľký aplauz. Diváci sú veľmi vďační za takéto „prídavky“. Na konci predstavenia najstarší herec povie divákom aj svojim kolegom vinš. Medzitým nám už na javisko prinesú poháre so šampanským a herci ich rozdajú medzi divákov, poprajú všetko dobré do nového roka a pripijú si s nimi.
Máte nejaké osobné prianie do nového roka 2019?
Rok 2018 bol pre mňa dosť zlý. V septembri som dostal boreliózu, dva mesiace som bral silné antibiotiká. Nikdy som nemal zlomený ani malíček, no tento rok som sa na chate pošmykol a zlomil som si rebro. Na traumatológii v Liptovskom Mikuláši sa o mňa náramne starali. Primárovi Mariánovi Seleckému som sľúbil, že keď raz budem robiť nejaký rozhovor, poďakujem sa im verejne. Tak teda, ďakujem všetkým za to, že ešte fungujem. Už si neželám nič, len aby boli moji blízki zdraví. Mne stačia ponožky a slipy. Staršia dcéra Barborka má dvoch chlapcov, Jakubko má 11 rokov, Janko bude mať vo februári 10 rokov. Od mladšej Veroniky mám dve vnučky. Paulínka bude mať päť rokov, Dorotka má rok. Chcel by som vidieť ich rozžiarené oči pod stromčekom. Všetkým ľuďom, ale hlavne deťom želám šťastie pod vianočným stromčekom. Prajem všetkým krásne Vianoce, na ktoré budú tak dlho spomínať, ako ja spomínam na svoje.
