Bol vitálny, v dobrej nálade, skoro dve hodiny sme sa rozprávali o Československu, ktorého sté výročie sa blížilo. Nezabudnuteľný historik a spisovateľ zomrel v piatok na zákernú rakovinu, ktorú mu diagnostikovali len pred tromi týždňami. Na Slovensku máme veľa historikov, veľkých odborníkov, ale málokto z nich má taký dar slova, ako mal práve Pavel Dvořák.
Populárnou formou odkrýval dejiny vo svojich knihách aj televíznych a rozhlasových programoch. „Môj otec zomrel na rakovinu hrubého čreva, teda na to isté ako jeho syn Jakub († 46). Zákerné ochorenie mu diagnostikovali len pred tromi týždňami,“ povedal nám Dvořákov trúchliaci syn Pavel (30). Uznávaného historika podľa neho táto správa poriadne zaskočila.
„Bolo to hrozné, nevedeli sme, koľko času mu ostáva, mysleli sme, že vianočné sviatky ešte strávime spolu, všetko však malo rýchly priebeh. Na smrteľnej posteli povedal vetu, ktorú si zapamätám navždy: Dúfam, že som nežil nadarmo,“ dodal Dvořákov mladší syn, ktorého otec ešte pred vyše mesiacom vydal 9. diel cyklu Stopy dávnej minulosti a biografiu Tatove odkryté dejiny, v ktorej píše aj o smrti milovaného syna Jakuba.
Napísal vyše 20 kníh
Pavel Dvořák sa narodil v Prahe v roku 1937, a na Slovensku žil od roku 1939. Vyštudoval históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (FiF UK) v Bratislave. Svoju literárnu dráhu začal prózami, neskôr sa venoval publicistike. Patril k najvýznamnejším autorom formujúcich žáner literatúry faktu na Slovensku v oblasti histórie.
Napísal vyše 20 kníh, tisícky článkov, scenáre pre približne 100 televíznych filmov a nahral zhruba 100 rozhlasových pásiem venovaných histórii. V rokoch 1982 - 1988 sa odvysielalo 20 dielov televízneho seriálu Múzeum život.
Na prelome tisícročí sa začali vysielať jeho televízne seriály s názvom Stopy dávnej minulosti a Putovanie stáročiami. V rozhlase mu v rokoch 1992 - 1997 odvysielali seriál Príbehy z vitrín. Bol autorom populárnej publikácie Prvá kniha o Bratislave z roku 2006. Posledná rozlúčka s obľúbeným historikom a spisovateľom sa uskutoční 28. decembra o 13.00 hod. v evanjelickom kostole v Modre.
Boli sme na Slovensku ako cudzinci
(Z posledného rozhovoru s Pavlom Dvořákom, uverejnenom v Novom Čase Nedeľa 28. októbra 2018)
Vy sám ste taký dobrý československý príklad. Narodili ste sa v Prahe, žijete na Slovensku. Ako sa to zomlelo vo vašom prípade?
V mojom prípade to má na svedomí vojna. Môj otec pracoval v Škodovke v Plzni a mama bola v Plzni herečkou. Keď sa zobrali, Škodovka otca preložila do Teplíc Šanova v Sudetoch. Žili tam niekoľko rokov a keď som sa mal narodiť, odišla moja mama do Prahy k nášmu „dědečkovi“. A tam som sa narodil.
Potom sme sa vrátili späť za otcom do Sudet, po mníchovskom diktáte sme sa však ako Česi museli z pohraničia odsťahovať. V rodine sa traduje príhoda, ako sme nasadli do auta a rútili sa stovkou do Prahy. Môj otec sa potom ešte vrátil po naše veci, na túto riskantnú misiu si trúfol aj preto, že vedel perfektne po nemecky.
No a ako ste sa dostali na Slovensko?
Škodovka nemala pre otca miesto, ale keďže bol šikovný elektrikár, našli mu miesto v Bratislave, kde sme sa celá rodina zišli v zime v roku 1940. Ja som mal vtedy dva a pol roka. Najprv sme bývali v hoteli, potom v podnájme a nakoniec sme sa ubytovali na Šafárikovom námestí.
Po vzniku vojnového slovenského štátu museli odísť českí úradníci či učitelia. Ako to, že váš otec tu dostal prácu a vaša rodina našla útočisko?
Otec bol zamestnancom Škodovky a v tom čase to už bola nemecká firma, ktorá patrila pod konzorcium Reichswerke Hermann Göring. A tam už nesiahalo rozhodovanie orgánov Slovenskej republiky. Žili sme na Slovensku ako cudzinci.
Vy sám ste sa považovali potom za českú rodinu, alebo za československú, či neskôr už za slovenskú?
Rodina sme boli rýdzo česká. Ale ja s bratom sme chodili hrať sa na ulicu s deťmi a tie, samozrejme, hovorili po slovensky. Reč sme sa teda naučili rýchlo, ale viem, že brat si v prvej ľudovej vyslúžil veľký výsmech, keď mu učiteľka povedala, aby na konci vety dal bodku. A on tam nakreslil topánku, teda po česky botku!
Významné diela
Cyklus Odkryté dejiny:
Dávnoveké Slovensko (1974), Staré Slovensko (1975), Praveká Bratislava (1978), Prví ľudia v Československu (1980), Podivný barón (1993), Kto zabil Viliama Žingora (1994) a Zlatá kniha Bratislavy (1993 a 1995)
Krvavá grófka (1999)
Knižný cyklus Stopy dávnej minulosti (2002 – 2005, 2009, 2013 a 2014)
