Do Rwandy prišiel rodák z Abrahámoviec (okr. Bardejov) v marci 2014, teda 20 rokov po genocíde, v ktorej prišlo o život vyše 800 000 ľudí. „Bol som tu však už skôr ako seminarista na sedemmesačnej pastoračnej praxi v rokoch 2004 - 2005,“ hovorí kňaz, ktorý zo Slovenska odišiel hneď po maturite v roku 1999 a potom 14 rokov študoval a pôsobil v Taliansku.
Skromne
Druhým domovom pátra Chovanca sa teda stalo rwandské mesto Nyanza, v ktorom vedie Centrum sv. Antona patriace reholi rogacionistov. „Staráme sa o výchovu detí, zvlášť o siroty, opustené deti a deti ulice... V našom centre žije aktuálne 40 detí, okrem toho však pomáhame aj deťom, ktoré síce žijú vo svojich rodinách, ale sú také chudobné, že im nedokážu zabezpečiť životné minimum ako stravu, zdravotnú starostlivosť či zaplatiť školskú dochádzku,“ vysvetľuje. K Centru sv. Antona patrí aj materská škola pre 140 detí.
Tešia sa aj rwandské deti na Vianoce? A ako ich slávia? „Sviatky sú tu úplne iné ako u nás. Pojem Štedrý večer tu neexistuje, nie je tu ani tradícia stromčekov, ani sa nedávajú darčeky. Väčšina tunajších ľudí žije v chudobe, na darčeky by nemali. Aj tak sa však snažia dopriať si na Vianoce niečo extra,“ hovorí páter Chovanec. A tak Rwanďanov na Vianoce poteší, keď si môžu dopriať sviatočné jedlo, napríklad mäso, ktoré bežne nejedia. „Alebo keď počas roka jedia najmä zemiaky s fazuľou, tak na Vianoce si doprajú aspoň hranolčeky. Skrátka, aby to bolo niečo extra. Alebo, ak má chlapec frajerku, tak ju pozve na malinovku, čo pre Rwanďanov tiež nie je bežná vec, lebo aj obyčajná malinovka je pre nich drahá...“
Deti v Centre sv. Antona majú viac šťastia. „Samozrejme, naša príprava na Vianoce je najmä duchovná, ale doprajeme im aj slávnostné jedlo, teda mäso. K tomu malinovku, vyprážané pirôžky, porozdávame im nejaké sladkosti. Deti tiež pripravujú betlehem. Postavia tradičný rwandský domček, do ktorého dáme Svätú rodinu, zvieratká, pastierov...“ opisuje páter Chovanec, ktorý však vo svojej rwandskej misii nezaviedol žiadne slovenské zvyky. „Viete, v dnešnej dobe je misionár človek, ktorý vstupuje na pôdu, kde je poslaný, veľmi opatrne. Neprichádza s tým, že tých druhých ide poučovať či niečo naprávať.“
A vedeli by si rwandské deti vôbec predstaviť naše Vianoce so snehom? „Naše slovenské deti si vedia predstaviť púšť, hoci na nej nikdy neboli. Ale poznajú ju z televízie, internetu... Lenže pochybujem, že by si tunajšie deti vedeli predstaviť sneh. Čo to vlastne je, ako chladí... Pritom naše deti z centra ho už videli, napríklad vo filme Sám doma, ktorý majú veľmi rady a púšťame im ho z dévedečka,“ usmieva sa.
Tajnostkári
Podľa pátra Chovanca deti z centra nemajú veľké sny a uspokoja sa s málom. „Prevažná väčšina túži, aby mohli ísť študovať, aby na to mali peniaze. Tunajším ľuďom k šťastiu stačí naozaj minimum,“ uvažuje kňaz. „Rwanďania sú podstatne iní ako my. To, čo sa nám môže zdať biele, o tom povedia, že je čierne. Naše spôsoby myslenia sú rozdielne. Sú to veľmi uzavretí ľudia, ktorí veľmi zriedka povedia, čo si naozaj myslia. Oni vám na otázku odpovedia tak, ako si myslia, že chcete, aby odpovedali. Nie je ľahké žiť a komunikovať s ľuďmi, o ktorých neviete, čo si myslia...“
Dych smrti
Podľa kňaza Chovanca dôsledky hrozivej genocídy v Rwande stále cítiť. V tom čase sa v Centre sv. Antona uchýlilo 800 detí a zachránili sa tak pred krvavým besnením tam vonku. „Prešlo odvtedy 24 rokov, ale nedá sa povedať, že by sa tá veľká rana zahojila... Ľudia sú tým stále veľmi poznačení, najmä tí, ktorí to prežili. Ale poznačení sú aj mladí, ktorí sa narodili až po genocíde. Mnohí sa s touto traumou nevyrovnali a podľa mňa skutočné dôsledky, ktoré to zanechalo na ľuďoch, sa budú prejavovať ešte dlhé roky,“ myslí si.
Pritom o Rwande sa v západných médiách v posledných rokoch hovorí ako o Švajčiarsku Afriky. Buduje sa infraštruktúra, stavajú mrakodrapy, vracajú sa turisti a blahobyt. „Keď čítam, že niekde zase napísali, že Rwanda je africké Švajčiarsko, tak sa len smejem. Nezodpovedá to skutočnosti. Síce sa buduje infraštruktúra, zvlášť v hlavnom meste Kigali pribúdajú nové budovy, mrakodrapy, ale prevažná väčšina obyvateľstva naďalej žije v hlbokej biede. Ľudia tu, chvalabohu, od hladu nezomierajú, ale pravda je, že mnohí trpia hladom. Nie každá rodina dokáže nájsť niečo pod zub každý deň,“ tvrdí kňaz.
Švajčiarsko Afriky?
Z hospodárskeho rastu v krajine profituje najmä vládnuca trieda. „V Rwande je vojenská diktatúra, hoci sa navonok prezentuje ako demokratická republika, ale nie je to tak.“ Aby sme získali predstavu, z čoho tam bežní ľudia musia vyžiť, páter Chovanec nám dáva zopár údajov. „Podľa mňa 70 % ľudí žije z toho, čo si vypestujú alebo dochovajú. Platy sú tu veľmi nízke. Vychovávateľka zarobí v prepočte 1 euro a desať centov na deň, kuchár 90 centov, upratovačka 80 centov, učiteľ v materskej škôlke 1,50 € na deň...“
Pýtame sa, či sa mu po tých dlhých rokoch v cudzine necnie za Slovenskom. „Domov chodím na dovolenku každý rok. Samozrejme, cnie sa mi, ale neoplakávam to. Veď dnes som cez internet so svojou rodinou a s blízkymi v kontakte hoci aj každý deň. A so Slovenskom ma spája ešte harmonika - akordeón, ktorý som si do Rwandy priviezol. Milujem našu ľudovú hudbu a folklór, rád tancujem, a tak keď som na Slovensku na nejakej zábave či svadbe, tak si to užijem. Slovensko mám stále v srdci ako svoju jedinú vlasť,“ odkazuje z africkej misie slovenský kňaz Vlastimil Chovanec.
