K Vianociam neodmysliteľne patrí aj film Pelíšky, kde stvárnil nezabudnuteľnú postavu komunistu a bývalého vojaka Šebeka. S obľúbeným hercom sme sa stretli len pár dní pred Vianocami. Čo prezradil v rozhovore pre Nový Čas Nedeľa?
Tradične sa na Slovensku a v Česku vysielajú počas vianočných sviatkov legendárne Pelíšky. Koľkokrát ste film videli? Objavíte v ňom po toľkých rokoch stále niečo nové?
Po nakrútení filmu v roku 1999 som Pelíšky videl aspoň päťkrát. Vždy, keď som sa pozeral na film, videl som tam nejakú novinku. Keď sedíte v kine, niektoré drobnosti vám uniknú v smiechu divákov. Na niektoré drobné detaily som zabudol a objavil som ich až doma, v pokoji pri sledovaní filmu v televízii. Sú to drobné nepostrehnuteľné momenty, ktoré nie vždy hneď človek zaregistruje.
Vo filme pozornému divákovi neujde viacero lapsusov. Napríklad v jednom momente sa pýtate filmového syna Michala, ktorý na nástenku pripol portrét Micka Jaggera z Rolling Stones: Co je to tu za hnusnou máničku? Keď potom nahnevane trháte plagát so spevákovou podobizňou, máte na sebe hnedý sveter, no v detailnom zábere na vaše ruky ste len v bielej košeli... Viete o tom?
Tak to som si nevšimol. Musím sa na to pri najbližšom vysielaní Pelíškov pozrieť.
Keď doma sledujete Pelíšky, komentuje to vaša rodina?
Teraz už nie, ale keď bola premiéra, samozrejme, to komentovali. Najkrajšie na tom bolo, že napríklad Soňa Kodetová, manželka Jiřího Kodeta, sa na premiére zadúšala od smiechu a na otázku, prečo sa tak smeje, odpovedala: To je ako u nás doma! Myslím si, že je to krásne, takto to asi pociťovalo mnoho rodín. Lebo tie situácie sú skutočne modelové. Myslím si, že práve preto film zasiahol ľudí v takej miere.
Vo filme je množstvo tragikomických scénok, ale aj milých, vtipných a pravdivých replík. Ktorá je vaša najobľúbenejšia?
Aby som povedal pravdu, nikdy sa nesnažím niečo označovať za „naj“. Pretože toho, čo by sa mohlo označiť za „naj“, je toľko, že tie ostatné menej „naj“ by sa cítili ukrivdene. Mne sa to páči tak, ako je to napísané, páči sa mi to, čo sme do toho vložili a páčia sa mi repliky, ktoré tam používame.
Postava majora Šebeka, milujúceho výdobytky socializmu, nie je ani kladná, ani záporná. V čom vám je táto rola sympatická?
Postava majora Šebeka je vernou kópiou otca Petra Šabacha, autora románu, podľa ktorého sa film točil. S Petrom som sa o jeho otcovi veľa rozprával. Prezradil mi, čo otec prežíval a ako to prežíval a ja som do toho vložil aj svoje vlastné zážitky s mojím otcom, ktorý tiež časť svojho produktívneho veku strávil na vojne. Bolo teda o čom hrať. Všetky tie poznatky sa zlúčili a tým mi postava Šebeka bola blízka.
Zrejme teda aj Vianoce v Pelíškoch a tie vaše z minulosti boli dosť identické.
Pri nakrúcaní sme sa všetci zišli a rozprávali sme si zážitky z Vianoc. Každý do toho vložil niečo svoje. Simona Stašová zážitok s fľašou vodky, Bolek Polívka s Rusmi, Stella Zázvorková so svojimi Vianocami... Ja som tam vložil napríklad topánky, ktoré som naozaj dostal ako chalan od otca. Myslel si, že chcem vysoké topánky na zimu, akurát nevedel, že chcem také, aké nosil Elvis Presley. Môj otec povedal tú slávnu vetu z filmu: „Ty jsou, co?“ Samozrejme, musel som to do Pelíškov dať, pretože ako spomienka naňho to tam fungovalo dokonale.
Aká bola atmosféra na nakrúcaní? Podľa všetkého ste si to tam museli poriadne užívať.
Bola neuveriteľná a od tých čias neprekonaná. Nedá sa porovnať s ničím, čo som točil predtým, ani potom. Pretože herci si tam darovali jeden druhému svoje vlastné fóry. To nikdy nikto neurobil, no tu sa to stávalo často. Boli sme jedna veľká krásna partia, držali sme pohromade. A báli sme sa jediného – aby to, že sa my bavíme na pľaci, sa v kine nestalo opakom a diváci sa nenudili. Našťastie sa ukázalo, že oni sa bavili tiež.
S filmovým bratom s Bolkom Polívkom ste vraj často na pľaci žartovali, dokonca sa traduje, že pri nakrúcaní ste plynulo prechádzali zo scenára do improvizácie. Dal vám režisér Jan Hřebejk voľnú ruku?
Samozrejme, scenár sa dodržiaval, akurát nám občas napadla nejaká myšlienka, mrkli sme na seba a už tam bola prskavka v drdole! (smiech) Ale všetko, čo v Pelíškoch je, bolo v scenári. Len niektoré scény sú trochu upravené. Niektoré vznikli improvizačne. Napríklad, keď Jaroslava Dušeka, filmového učiteľa Mašlaňa, zrazí Jirko Kodet, veterán Kraus palicou. Normálne v scenári ide Kodet po chodbe školy a Dušek ho zastaví: „Hledáš někoho, soudruhu?“ Nasledovať mala odpoveď, no namiesto toho zrazí Kodet Dušeka palicou na zem. Scéna vznikla na základe mojej spomienky. Boli sme raz hrať v Estónsku a vedúci zájazdu sa spýtal po rusky nejakého dedka: „Izvini, taváričš, kde zdes teátr?“ Teátr už nebolo počuť, lebo deduško neznášal ruštinu a zrazil ho palicou na zem.
Okrem Pelíškov hviezdite aj v ďalšom kultovom filme Dědictví aneb Kurvahošigutntag z roku 1992. V druhej časti Dědictví aneb Kurva se neříká ste sa však mihli už len chvíľu. Prečo?
Ponúkli mi opäť veľkú rolu - doktora Ulricha, ktorého som hral v prvom diele, ale nestretlo sa to u mňa s nadšením. Nepáčilo sa mi to, navrhoval som, nech to prepíšeme, ale nebol čas. Bolek Polívka sa do toho pustil a potom ma poprosil, aby som prišiel aspoň na záver, na rozlúsknutie príbehu. Nepredpokladám, že by vznikla aj tretia časť. Nemáme už totiž režisérku Věru Chytilovú. Keď to dávali Věra s Bolkom dokopy, bol to geniálny súzvuk, hoci sa stretávali málo. Chytilová totiž v noci spala a Bolek nie, ráno chcela písať, ale Bolek spal. Napriek všetkému vznikol scenár, o ktorom vtedy niektorí kritici hovorili posmešne, ale časom sa ukázalo, že bol geniálny.
Nezabudnuteľné sú aj vaše postavy v komédiách Tankový prapor (1991) a Černí baroni (1992). Vojenské úlohy sa vám akosi nakopili, v roku 1994 to bola dráma Pevnosť, vzápätí major Šebek v spomínaných Pelíškoch...
No vidíte, pritom som mal modrú knižku, na vojne som reálne nikdy nebol! O to viac ma to lákalo. Keď ma obsadili do vojenských úloh, chcel som si to užiť. V Čiernych barónoch som presne vedel, koho hrám. Bol to dôstojník, ktorý viedol mojich spolužiakov – Jiřího Bartošku, Karla Heřmánka, Pavla Zedníčka, Svatopluka Skopála, Pavla Trávníčka a Bolka Polívku na vojne v Brne. Chalani ho prezývali Vanilka, lebo jeho rodičia mali cukráreň. Raz som hral v Brne a prišiel za mnou starý pán: „Dobrý deň, ja som Vanilka!“ Hovorím, že to je krásne meno... Nato on zareagoval: „To nie je moje meno, ja som ten Vanilka, čo ste ho hrali v Čiernych barónoch! Hrali ste to dobre, ja som bol naozaj taký vôl!“
Ste známy herec a zabávač, na Slovensko chodievate pravidelne s programom One man show či Vianoce s Donutilom. Zaujímalo by ma, či ste aj v súkromí taký zhovorčivý, ukecaný ako na javisku?
Doma musíte po výkone na javisku odpočívať a dopriať si voľno. Vyliečil ma z toho kedysi Marián Labuda. Hral som v Bratislave divadlo a spýtal som sa ho, či sa príde večer pozrieť. Pozrel sa na mňa: „A už si videl rušňovodiča, ktorý by prišiel domov z roboty, odložil tašku do kúta a vrátil sa na stanicu, aby sa odviezol vlakom?“ Vyslal mi tým signál, že má voľno a nepotrebuje sa ešte dívať na nejaké divadlo.
Viete si predstaviť, že by ste už vôbec nepracovali, len si užívali voľný čas doma v papučiach?
Ja si to viem predstaviť, ale moja žena ma vždy vyvedie z omylu. Pretože, keď poviem, že už nebudem nič robiť, spýta sa: „Dobre, prvé dva dni budeš odpočívať, a čo potom?“ A má pravdu, ja to vydržím dva dni a potom cítim, ako to so mnou začína pracovať a začínam sa ohliadať po nejakej práci. Pánboh zaplať, neustále dostávam nejaké nové krásne ponuky. Takže aj v mojom neskoršom veku je čo hrať, je o čom hrať, nad čím sa zamýšľať a na čom pracovať.
Určite máte nejaké hobby, ktorým by ste vyplnili voľný čas...
Občas sedím na rybách, chytám pstruhy, idem do lesa alebo na golf. Ale aj v tom má moja žena jasno: „Dobre, to máš tak na tri dni...“ Je to tak, človek by sa mal udržiavať v kondícii, byť čo najdlhšie v kontakte s ľuďmi, hlavne s mladými, pracovať a čerpať z ich energie, učiť sa od nich tak, ako sa oni učia od nás. Byť čím viac zapojený do práce. Lebo len čo raz vypnete, stávate sa závislým od staroby. A to nie je príjemná vec.
Po celý rok zabávate iných, kto zabáva na Silvestra vás?
Pravidelne sa už roky stretávame partia kamarátov v kaviarni mojej ženy v Prahe. Stretávame sa tam s ľuďmi, s ktorými sa nevidíme aj celý rok. Zastavia sa, poprajeme si všetko najlepšie, prídu ďalší kamaráti, herci, režiséri, speváci, ktorí trebárs len prechádzajú okolo. Sedia tam Česi, Slováci, Nemci, Američania... Varí sa šošovicová polievka pre Talianov, aby bolo veľa peňazí. Aj my sa radi pridáme. Okrem našej partie tam nikto nemá zarezervované miesto, každý si sadne, kam chce, a do rána je tam veselo.
Dávate si novoročné predsavzatia?
Nie, nedával som si ich nikdy, pretože mne to novoročné predsavzatie nikdy nič nehovorilo. Bola to pre mňa vždy zbytočnosť. Ja som si vždy radšej v priebehu roka plnil všetko, čo ma v ten moment zaujalo, a keď som to splnil, povedal som si: Vidíš, to som si mohol dať ako novoročné predsavzatie!
