Smútočný obrad pre verejnosť pripravil po takmer dvoch týždňoch od jeho úmrtia niekdajší klubový zamestnávateľ Adamca FC Spartak Trnava a celebroval ho rímskokatolícky arcibiskup Trnavskej arcidiecézy Mons. Ján Orosch.
Rakvu s telesnými pozostatkami rodáka z Vrbového umiestnili na trávnatej ploche štadióna pod priestormi V.I.P. od 14.00 h. Od tejto doby, až do začiatku poslednej rozlúčky, bolo možné si prísť uctiť legendárneho futbalistu a neskôr aj úspešného trénera na pietne miesto a položiť naň kvetinové dary, čo využili stovky ľudí.
Na pohrebe sa zúčastnili aj prezident Slovenského futbalového zväzu (SFZ) Ján Kováčik, niekdajší tréner slovenskej reprezentácie Vladimír Weiss, bývalý šéf "andelov" a blízky priateľ zosnulého Adamca Vladimír Poór, bývalý premiér Slovenskej republiky Robert Fico či niekdajší prezident SR Ivan Gašparovič. Nechýbali ani bývalí spoluhráči Adamca - Ladislav Jurkemík, Karol Dobiaš, Josef Jelínek, Ján Geleta či Jan Brumovský. V úvode poslednej rozlúčky zazneli smútočné prejavy hostí, ale aj obľúbené skladby "Jednoho dne se vrátiš" od Věry Špinarovej, "Volám ťa láska" od Karola Duchoňa a "Ave Maria" od Lucie Bílej. Potom nasledoval cirkevný obrad a na záver zaznela skladba Il Silenzio, ktorú fanúšikovia Spartaka považujú za svoju hymnu. Rakva s Jozefom Adamcom následne opustila trnavský štadión. Smútočnú scénu dotvárala veľká fotografia zosnulej legendy, dres s číslom 10, mládežnícki hráči Spartaka s vlajkami a dokrútky na veľkoplošných obrazovkách. Fanúšikovia trnavského klubu vytvorili aj veľkú choreografiu s portrétom Adamca, ktorú prezentovali za použitia svetlíc a mohutného skandovania jeho mena.
Legendárny "Hatrlo" odohral v reprezentačnom drese Československa 44 zápasov a v roku 1962 sa tešil zo zisku striebornej medaily na majstrovstvách sveta v Čile. V roku 1968 strelil hetrik do siete Brazílie (dokázal to ako prvý hráč na svete, pozn.) a zahral si aj na MS 1970 v Mexiku. Na klubovej úrovni hrával prevažne v Spartaku Trnava, s ktorým oslavoval päťkrát majstrovský titul v domácej súťaži (1968, 1969, 1971, 1972 a 1973) a s "andelmi" postúpil aj do semifinále Európskeho pohára majstrov v sezóne 1968/1969. Druhý najlepší slovenský futbalista 20. storočia po Jánovi Popluhárovi v domácej lige odohral 383 zápasov a zaznamenal v nich 170 gólov, z toho 138 za Trnavu, 17 v Dukle Praha a 15 v bratislavskom Slovane. Štyrikrát sa stal držiteľom Pohára Práce pre najlepšieho strelca ligy (1967, 1968, 1970 a 1971). V historickej tabuľke je medzi kanoniermi ako najlepší Slovák na 3. mieste, v Klube ligových kanonierov časopisu Gól vlastní odznak číslo 5. Po úspešnej hráčskej kariére pôsobil dlhé roky ako tréner. Okrem domácich klubov viedol Spartak Trnava, Inter Bratislava, DAC Dunajská Streda, Tatran Prešov či Slovan Bratislava, zažil aj angažmány v Česku a Rakúsku. Ako asistent účinkoval pri federálnom reprezentačnom tíme Československa. Neskôr od 26. februára 1999 do 30. novembra 2001 bol koučom národného mužstva SR.
