Na šampionáte v Kanade, ktorý v týchto dňoch vrcholí, obsadili konečnú 8. priečku. Ich vystúpenia zhodnotil bývalý útočník Tibor Višňovský.
"Zhrnul by som to asi tak ako každý rok. Svetový šampionát je každoročne o jednom zápase. Konkrétne išlo o duel s Kazachstanom. Ten potrebovali naši mladíci vyhrať, aby postúpili do štvrťfinále a tým pádom sa zachránili medzi elitou. To zvládli. Ostatné už bolo o prekvapení. To sa napokon nekonalo, hoci naši chlapci mali sebavedomé vyhlásenia, ako majú Rusom čo vracať, ako na nich majú a že im lepšie pasujú ako domáca Kanada. Žiaľ, realita bola úplne iná...,“ rozhovoril sa v televíznom štúdiu TABLET.TV Tibor Višňovský.
Po ďalšom ôsmom mieste na MS, už štvrtom pod vedením trénera Ernesta Bokroša, sa začali ozývať hlasy volajúce po jeho odvolaní. „Na jednej strane je pravda, že zloženie mužstva či systém hry sú vždy na trénerovi, on zodpovedá za výsledky. Na druhej je však pravda aj to, že hoci má tréner Bokroš bohaté skúsenosti s hokejom na svetovej úrovni, materiál, ktorý sa v poslednom čase dostáva do reprezentácie, už na ňu nestačí. A práve v tom je najväčší rozdiel medzi Slovenskom a dajme tomu Kanadou, USA, Švédskom či Fínskom. Konečné ôsme miesto je preto len reálnym odzrkadlením toho, kde sa náš hokej momentálne nachádza. Čo sa týka oživenia v podobe zmeny na trénerskom poste, poviem len toľko, že aj keby stáli na našej striedačke legendárny Gordie Howe, tréner Mike Babcock, alebo hoci aj najlepší kouč na svete, tak s tým nič nenarobia. Višňovský.
Bratia Tibor a Ľubomír Višňovskí si pred pár dňami zahrali na exhibičnej rozlúčke Miroslava Šatana s hokejovom kariérou v Bratislave. Obaja rovnako ako on vyrastali v Topoľčanoch a v mládežníckych tímoch boli spoluhráči. „Miro patril k deťom, ktoré už od začiatku vedeli, čo chcú dosiahnuť. Mal jasne nastavený cieľ a k tomu viedol aj nás v kolektíve. Niektorých z nás týmto svojím postojom strhol a ovplyvnil. Čo chcem však pri tejto téme spomenúť je, že aj dnešní mladí hráči, ktorí raz chcú byť dobrí hokejisti, musia pochopiť, že tréning s tímom je len tridsať percent.
Ďalšie percentá tvorí to, čo robia po tréningu. Dnes totiž takmer všetci hokejisti trénujú rovnako, len málokto z nich si pridá nejakú tréningovú činnosť navyše. U nás to bola streľba, behy, bicykel, ale aj iné športy. Jednoducho sme boli medzi sebou súťaživí a nikto z nás nechcel prehrať. Neskôr sa k nám pridal aj môj mladší brat Ľubo a o zábavu bolo postarané. Napriek tomu, že bol o hlavu menší a slabší, chcel sa nám vyrovnať a dával si do tela rovnako ako my. Súťaživosť s bratom však panovala aj u nás doma, neraz sme si izby urobili hokejové ihrisko, a tak sa niet čo čudovať, že rodičia takmer každý mesiac kupovali nový luster."
Drvivú väčšinu hráčskej kariéry strávil dnes už 44-ročný odchovanec topoľčianskeho hokeja v Skalici. V klube zo Záhoria je zároveň doteraz držiteľom viacerých rekordných zápisov, pričom tým najpodstatnejším je 651 extraligových štartov. Okrem toho je aj najlepším strelcom skalickej histórie, pričom vďaka 185 presným zásahom vytlačil na druhé miesto 172-gólového Žigmunda Pállfyho. A práve tohto hokejového génia považuje za najlepšieho hokejistu, po ktorého boku kedy hral.
„Nechcem nikoho uraziť, Slovensko má vo svojej histórii množstvo vynikajúcich, svetových hráčov, ktorí sú všade rešpektovaní a uznávaní, ale Žigo nad všetkými vyčnieva. Dokázal rozhodovať zápasy vo chvíľach, keď už nikto neveril, že sa môže niečo stať. Ak ho to bavilo a chcel, dokázal skutočne aj nemožné. A v tom bol naozaj výnimočný. Ako hokejista i ako človek. Jednoducho, fenomén! Som vďačný za to, že som s ním mohol odohrať tri sezóny v Skalici,“ nešetril slovami chvály na bývalého spoluhráča Višňovský.
Po tom, čo zavesil pred rokmi hráčske korčule definitívne na klinec, strávil Tibor tri roky pri mládežníckom hokeji v Kanade. Po návrate to trénersky skúšal v Skalici, napokon zakotvil v Slovane, kde sa dnes s bývalým spoluhráčom zo Záhoria Michalom Dostálom venujú dorastu. „Samozrejme, že je to rozdiel. Mentalita ľudí u nás a v Kanade je iná. V zámorí je skôr uvoľnenejšia.
Hoci rodičia investujú do svojich detí nemalé finančné prostriedky, nedávajú ich pod tlak až takým spôsobom, ako sa to deje na Slovensku. Lenže u nás by si mali rodičia uvedomiť, že svojim deťom takýmto spôsobom škodia. Chápem, že ich to stojí nemalé peniaze, pričom očakávajú, že sa im to raz vráti. Ale ak dieťa neustále presúvajú, raz ho dajú na taký tréning, raz na onaký, jednému trénerovi, potom druhému a každý im pritom hovorí niečo iné, tak to dieťa dostane toľko nových impulzov, že už v mladom veku začne trpieť syndrómom vyhorenia. S niečím takým som sa v Kanade nestretol. Táto cesta nie je rozhodne správna,“ uzavrel Tibor Višňovský.
