Na ceste do hereckého neba sa s ním prišli do SND rozlúčiť jeho najbližší aj verní diváci. Ako si na Labudu spomínajú jeho kolegovia? Aké príhody s ním zažili?
Danica Jurčová (42): Smial sa na mojich kolenách!
„S Mariánkom Labudom mi bolo dopriate zahrať si tú istú rolu dvakrát v hre Ako sa vám páči. Jeho zmysel pre humor je nezabudnuteľný. Bola s ním vždy veľká zábava a okrem toho bol absolútny profesionál. Bol veľký grand a neváhal pomôcť druhým, keď to potrebovali. Bol duchom mladý, vďaka čomu sa generačné rozdiely medzi nami stierali. Raz mi Marián počas predstavenia na nádvorí Pražského hradu hovorí: ‚Danica, ty máš hrozne smiešne kolená, také špicaté!‘ Veľmi sa na tom zabával. Mal v sebe nezlomnú silu a pokoru a bol veľký bojovník nielen so svojou cukrovkou, ktorá ho už dlho trápila. V závere jedného predstavenia, keď sme hrali opäť v Prahe, mi Marián chytil uši a hovorí: ‚Urob Matesa!‘ Nenašla som v sebe dosť pohotovosti a odvahy vyplaziť jazyk a dotiahnuť jeho fór do konca,“ spomína na Labudove fóriky Danica.
Jana Kovalčíková (27): Vedel ma priviesť do úzkych
Aj herečka Janka Kovalčíková, známa zo seriálu Oteckovia, má na nebohého herca milé spomienky. Na rozlúčke s Mariánom Labudom v januári 2018 v SND mala príhovor, ktorým sa na javisku rozlúčila za všetkých kolegov. Po roku si na obľúbeného herca spomína takto: „Drahý pán Labuda, rada by som vám venovala zopár riadkov. Spomienky a príbehy s vami sa nedajú zoradiť na škále od jeden do desať. Každá jedna situácia s vami bola nezabudnuteľná. Boli ste pre mňa človek, ktorý ma vždy vedel priviesť do úzkych a vaše trefné hlášky, ktoré ste bez problémov vsúvali aj do replík na javisku, ma dokázali vždy prekvapiť. Hádam jeden z najmilších momentov bola komunikácia medzi vami a vašou pani manželkou Vieročkou. Ona v úlohe šepkárky a vy na javisku. Drobné škriepky o tom, kto má pravdu, nás vždy všetkých rozosmiali. Ďakujem, pán Labuda, za všetko, vždy na vás budem spomínať.“
Marek Majeský (46): Jeho moróznosť bola legendárna
Mariána Labudu spoznal herec cez jeho syna Maja v čase, keď v roku 1996 prišiel do nitrianskeho Divadla Andreja Bagara. „Jeden z mojich najsilnejších osobných zážitkov spájajúcich sa s Mariánom Labudom súvisí so situáciou, keď mi pri skúšobnom procese divadelnej inscenácie Macbeth navrhol tykanie. Bol som z toho v šoku. Ja, vtedy zasran, mám tykať takému veľkému umelcovi? Veľmi som si to vážil, lebo Marián Labuda nikdy nepatril k žoviálnym typom ľudí, ktorí si hocikoho pripúšťali k telu, skôr naopak. Jeho moróznosť a odmeranosť boli legendárne. Postupom času som vycítil, že ma má nejakým zvláštnym spôsobom rád a dôveruje mi. Posledný raz som sa s ním stretol v divadelnej šatni v decembri 2017 pred premiérou hry Bankári. Účinkujeme v nej spolu s Majom a Marián prišiel mňa aj svojho syna povzbudiť a zároveň si s úsmevom užiť našu predpremiérovú trému. Marián Labuda bol, je a bude pre mňa ojedinelá osobnosť, ktorá nikdy nemala strach sa vyjadrovať priamo a bez obalu k háklivým kultúrnym, politickým, náboženským, celospoločenským, ale aj súkromným témam. Nikdy sa nepotreboval správať stádovito, potrimiskársky. Jeho myslenie, názory a prejav boli čisto ‚labudovské‘, nezameniteľné a tým jedinečné.“
Majo Labuda (44): Keď sa najedol, bol ako anjel
„Môj otec bol gurmán, miloval jedlo, hoci vedel, že by sa mal obmedzovať. Všetci sme mu dohovárali, ale nič nepomohlo. Mali ste vidieť tú radosť v jeho očiach, keď sa najedol. Vtedy sa začal správať ako anjel. Keď bol hladný, bol trošku nervózny, ale keď sa najedol, nálada sa mu otočila o 180 stupňov. Keď bol sýty, bol odhodlaný, že bude jesť striedmo, ale keď bol hladný, porušil všetky zásady,“ spomína na otca jeho syn Majo.
„Keď si pripomenieme niektoré historky, nedá sa nesmiať sa. Boli sme s otcom v Chorvátsku a večer sme išli celá rodina po promenáde. Chceli sme sa najesť. Keď bol otec hladný, vtedy s ním, ako s väčšinou chlapov, nebola reč. Hľadal pohľadom, v ktorej reštaurácii je voľný stôl. Oproti išla česká rodinka a už z diaľky bolo vidno, že zaregistrovali známeho herca. Prišli nadšene k nám: ‚Pán Labuda, to ste vy?! Môžeme sa s vami odfotiť?‘ Lenže otec, hladný ako vlk, práve zbadal voľný stôl, a tak veľmi nevrlo odvrkol: ‚Snáď nabudúce!‘ A išiel si sadnúť do reštaurácie. Hlad je hlad. Keď sa najedol, bol schopný fotiť sa s celým letoviskom,“ smeje sa a pri poslednej spomienke zvážnie: „Veľa ľudí mi hovorí, že by chceli tak zomrieť ako on. Odišiel v sekunde, ani nemal kedy uvedomiť si, že zomiera. Klesla mu ruka, hlava a bolo po všetkom...“
Milan Kňažko (73): Pri kartách sme ho vždy obrali
Obaja herci sa spoznali, keď mal Marián Labuda 19 a Milan Kňažko 18 rokov. „V roku 1964 Marián hral v SND ako študent v hre Koniec maškár, ja som robil kulisára. Neskôr sme spolu boli v Divadle Na korze, na Novej scéne a v SND. Nakrútili sme spolu veľa televíznych inscenácií, spomeniem napríklad film Dobří holubi se vracejí. Keď sme ho v roku 1988 nakrúcali, bývali sme v hoteli a po nakrúcaní sme sa zišli väčšinou v bare. O dvanástej sme ešte popíjali, lenže barman chcel už zatvoriť. Viacerí ho prehovárali, medziiným aj Vladimír Menšík, ale márne. Marián vyhlásil, že on to vybaví. Išiel za barmanom a niečo mu povedal. Ten hneď povedal: ‚Samozrejme, môžete zostať‘ a obsluhoval nás do tretej rána! Marián nechcel ani za svet prezradiť, ako to vybavil. Až po dlhšom čase sa priznal: ‚Viete, čo som mu povedal? Že do roka je po Husákovi a všetko sa tu zmení!‘ Keď sme sa tam s Mariánom zastavili po revolúcii, už zďaleka sa mu klaňali. Mysleli si, že je veštec!“ spomína so smiechom Kňažko.
„Marián mi bol veľmi blízky. Zažil som s ním veľa zábavy, často sme žartovali aj vo vážnych veciach, vzájomne sme sa naťahovali a nikto nemal právo sa uraziť. Keď som dostal prvý angažmán v Divadle Na korze, platy boli nízke. Marián už vtedy lepšie zarábal. S Jurajom Kukurom sme s ním hrali šnaps. Marián tvrdil, že schválne prehráva a necháva nás vyhrať. Ja si však myslím, že my sme s Ďurom hrali lepšie. Skrátka sme ho každý mesiac obrali o pár sto korún!“
Oldo Hlaváček (84): Ako prvé mi povedal: Naval cigu!
Hlaváček svojmu kolegovi a priateľovi poslal do hereckého neba list napísaný na písacom stroji. Píše v ňom:
„Od chvíle, keď sme si po Tvojom príchode do Činohry SND podali ruky, vždy keď počujem smiech, hľadám cigu. Pamätáš sa? Ja som ti hovoril: ‚Odteraz, keď si tykáme, môžeme hovoriť bez obalu, čo nám slina na jazyk prinesie.‘ Ty si povedal: ‚Jasnačka, Oldo, naval cigu!‘ Obaja sme sa smiali do zbláznenia. Po toľkých kotrmelcoch, premetoch a výskokoch na javisku azda môžem povedať, že z teba priam iskril odkaz divákom: Dámy a páni, najužitočnejším umením je umenie byť užitočným.
Veril si, a ja to po rokoch spoločného účinkovania veľmi dobre viem, že herci naozaj veria, že svet zachráni krása a krásu ťažko vytvoriť. Je to drina, učenie a mučenie. S pribúdaním rokov čoraz viac a viac bolo treba pridať pary, aby si za mladšími činohercami nekríval. Kolegom si zreteľne dával najavo, že herci sú tiež len ľudia, ich robota na javisku je iba špicou vnútorného života, čo vyčnieva ponad okolitý svet. Vždy a všade, nielen v divadle. Kráčali sme - čo hovorím, kráčali - priam sme sa šplhali na Kriváň s kolegami a kolegyňami, v čase, keď sme boli s divadlom na zájazde v Žiline. Oprotiidúci turisti sa pýtali, čo máš v diplomatke, ktorú si nepustil z pravice ani vtedy, keď si pil vodu z prameňa. Lacko Chudík pohotovo odvetil: ‚Peniaze!‘ Činohra sa smiala a ja som hľadal cigu. Na vrchole Kriváňa si vybral z diplomatky filmový scenár a spokojne čítal. Nech si na javisku SND stál v kostýme kráľa alebo žobráka, vždy si veril, že hľadíš do očú múdreho človeka, ktorý sa raduje z toho, čo má. Ja som sa radoval z toho, že ti kedykoľvek môžem povedať: ‚Naval cigu!‘ A ty ju navalíš... Tvoj Oldo“
Milan Lasica (78): Stále mal v sebe rodné Hontianske Nemce
„Veľa sme spolu hrali v divadle. Stretávali sme sa aj v súkromí, rozumeli sme si. Pochádzal z Hontianskych Nemiec a prekonal pomerne dlhú cestu do Bratislavy, do Prahy a ešte ďalej. To je obdivuhodné, pretože sa dostal do úplne iného prostredia, než v ktorom vyrastal. Vedel sa prispôsobiť a presadiť sa. To je veľká vec. Marián nebol z tých, ktorí by sa pretvarovali. Pretvárka mu nebola vlastná, bol veľmi autentický v súkromí aj v herectve. Hontianske Nemce tam vždy nejakým spôsobom boli prítomné v tom najpozitívnejšom zmysle slova. Spomínam si, aký bol prekvapený, keď raz prišiel ku mne o pol druhej popoludní a ja som mu otvoril v pyžame. Bol to preňho po príchode do Bratislavy nevšedný zážitok, že videl niekoho na poludnie v pyžame. Doma to určite nezažil. Ale aj iné veci ho prekvapili. Pozval nás raz s Julom Satinským do Kryštál baru do reštaurácie a objednal nejaký ostrý alkohol. Keď chcel platiť, vybral z peňaženky päťkorunáčku a dosť sa čudoval, že to bolo drahšie. Lebo v Hontianskych Nemciach by to stačilo. Musel zabehnúť domov po peniaze. Našťastie býval oproti v podnájme, tak sme ho v tom Kryštál bare počkali,“ prezradil s úsmevom Lasica, ktorý s ním ako kolega strávil polstoročie.
