Za ich úspechmi sú roky driny a odriekania. Čo všetko museli rodičia slávnych športovcov spraviť, aby z ich detí vyrástli šampióni?
Marián (40) a Marcel (37) Hossovci
Mama Marika: Hokej nám zobral rodinné chvíle
Bratia - hokejové legendy. Marián Hossa reprezentoval Slovensko na viacerých medzinárodných podujatiach vrátane štyroch olympijských hier a trikrát získal Stanley Cup s tímom Chicaga. Jeho mladší brat Marcel reprezentoval SR na majstrovstvách sveta, na šampionáte 2012 v Helsinkách získal striebornú medailu. Sedem rokov hral v NHL a sedem rokov v KHL, kde v roku 2010 získal ocenenie Najlepší strelec KHL.
„Keďže manžel bol profesionálny hokejista, chlapci mali k hokeju blízko. Brávala som ich na štadión pozerať zápasy a akosi prirodzene ich to ťahalo na ľad. Manžel ich tiež brával so sebou na tréningy,“ hovorí Marika Hossová, manželka bývalého hokejového obrancu a trénera slovenskej reprezentácie Františka Hossu (64).
Záujmy išli bokom
Starší z bratov Marián začal korčuľovať už ako štvorročný. Od piatich rokov bol v prípravke, neskôr ho nasledoval aj Marcel.
„Bolo to veľmi ťažké, v Trenčíne bola len jedna ľadová plocha. Najprv mali tréning krasokorčuliari, potom o šiestej hokejisti. Znamenalo to vstávať o piatej, aby už o pol šiestej boli na štadióne. Cez týždeň trénovali, v sobotu a v nedeľu hrali zápasy. Najnáročnejšie bolo skĺbiť to všetko časovo. Manžel bol na cestách, ja som ráno musela ísť do práce a zvládnuť rozvoz chlapcov na tréningy, do škôlky, do školy. Keď bolo auto, tak autom, keď nebolo, tak autobusom. Z roboty zas po deti a do večera stihnúť úlohy, tréning a domácnosť,“ spomína mama, ktorej je dodnes ľúto, že pre hokej rodina nebola tak často spolu, ako by chcela.
„Chalani chýbali takmer na každej rodinnej oslave. Často boli preč, asi dvakrát som bola na Vianoce sama. Rovnako to bolo aj s dovolenkami, takmer vôbec sme spolu nikam nechodili. V lete mali letnú prípravu, ktorá sa končila sústredením, na konci júla už trénovali na ľade a v septembri sa začínala liga. O zime ani nehovorím. Lyžovať sme nemohli, lebo chlapci mali zákaz. Viete si predstaviť, že až tento rok som bola prvýkrát s mojím synom lyžovať? To sú obety, s ktorými musia rodičia mnohých športovcov rátať,“ vzdychne si. „Neľutujem však nič, naopak, prekvapí ma, keď rodič povie, že dieťa nedá na šport, lebo kto by tak skoro vstával. Nuž, ja som vstávala dvadsať rokov o pol piatej,“ dodáva.
Tanečnica Laura Zmajkovičová (32)
Mama Mária: Dodnes splácam pôžičky
Aj tanec je náročný šport. Svoje o tom vie 7-násobná majsterka Slovenska v spoločenských tancoch a tiež majsterka Holandska Laura Zmajkovičová. Úspešná Slovenka sa dokonca stala finalistkou najväčšej svetovej tanečnej súťaže Blackpool Dance festival. S terajším partnerom Massimom Arcolinom sú na 7. mieste vo svetovom tanečnom rebríčku WDC.
Laura začínala na parkete, keď mala sedem rokov. „Bola som samoživiteľka, všetko som dcére financovala sama. Zo začiatku, keď tancovala za kategóriu detí, sa to ešte neukazovalo finančne náročné. Po dvoch rokoch to však začalo naberať iné dimenzie. Mala už individuálne tréningy, trénovala so zahraničnými trénermi,“ spomína Mária (60). Financie začala zháňať od sponzorov. „Niečo sa mi niekedy podarilo, no stálo to vždy len na osobných kontaktoch. Väčšinou som to však stále platila z vlastného vrecka. Veľa som ušetrila tým, že som jej šaty šila. Topánky sme kupovali do roka aj tri páry na štandardné tance a tiež aspoň tri páry na latinskoamerické tance. Jedny pritom stoja od 50 do 100 eur. Tým, že som jej šaty šila sama, platila som len materiál. No aj to vychádzalo minimálne na 500 - 600 eur. Myslím si, že za tie peniaze, ktoré som do tanca investovala, by som postavila slušný rodinný dom. Dodnes splácam pôžičky, no neľutujem, mám úžasnú dcéru a špičkovú tanečnicu,“ vraví rozhodne pani Zmajkovičová.
Futbalista Marek Hamšík (31)
Otec Richard: Museli sme predať auto
Mareka to k lopte ťahalo odmalička. Najskôr si ju pinkali s otcom v byte, ktorý tiež hrával futbal, potom aj so sestrou. „Brával som ho na moje tréningy a v piatich rokoch som ho po prvý raz prihlásil do novovzniknutého futbalového klubu Banská Bystrica Podlavice JUPIE. Už od začiatku vynikal, či už rýchlostne, alebo technicky a ukazoval, že by mohol byť v budúcnosti zaujímavý hráč,“ hovorí Hamšíkov otec Richard (50).
Nevšedný talent
Marek zostal v klube do 14 rokov. Jedného dňa však prišiel čas riešiť chlapcovu budúcnosť. „Futbalový klub JUPIE ešte nemal prvú dorasteneckú ligu, a tak sme sa s Marekom radili, čo ďalej. Nechcel som, aby hral tretiu ligu. Voľba padla na Slovan Bratislava a pre Mareka to bola najlepšia možnosť ako napredovať v kariére. Mal 15 rokov, keď prestúpil do Slovanu. Hrával za mladší a starší dorast, kde získali tituly majstra Slovenska,“ spomína Hamšík na synove začiatky.
Na reprezentačnom turnaji si Mareka všimli skauti, ktorí vyhľadávajú mladé športové talenty po celom svete a potom ich pre rôzne kluby kupujú. „V Marekovom prípade to bol klub v Taliansku v meste Brescia (2004 - 2007). A tak v 17 rokoch nastúpil do klubu, ktorý hrá najvyššiu súťaž v Taliansku. Nevedel jazyk, musel sa sám o seba starať a zvykať si na život v zahraničí, aby vo futbale napredoval.“ V dvadsiatich rokoch ho kúpil klub SSC Neapol, kde je dodnes. „Prekonal všetky rekordy, ktoré sa v klube dajú zdolať. Hovoria aj píšu o tom, že Marek je žijúca legenda. Samozrejme, nikdy nebude najväčší hráč tohto klubu, lebo zaň hrával aj Maradona. Ale byť druhý za Maradonom, tak to je obrovský úspech,“ hovorí hrdo otec.
Išli až na hranu
Aj Marekov úspech je vďaka obetavosti rodičov. „Chceli sme spraviť všetko pre deti, hoci sme peňazí nemali veľa, ale snažili sme sa. Neľutovali sme čas ani peniaze. Nehanbím sa za to, že sme v roku 2001 museli predať auto - modrú felíciu, aby Marek mohol hrať za Slovan Bratislava. Slovan vtedy nemal peniaze, aby ho vykúpil, tak sme to museli urobiť my. Bolo to 120-tisíc korún. 60-tisíc som si požičal od kamarátov a za 60-tisíc sme predali auto. Nevedeli sme, ako to dopadne, či sa po pol roku nevráti, bol v puberte a mohli ho v hlavnom meste zlákať všelijaké nástrahy. Ale Marek mal hlavu na správnom mieste a šiel za svojím cieľom,“ dodáva Hamšíkov otec.
Biatlonistky Paulína (26) a Ivona (24) Fialkové
Otec Peter: Kupovali sme ojazdené lyže od reprezentantov
Na olympiáde v kórejskom Pjongčangu sa Paulína umiestnila na 5. mieste vo vytrvalostných pretekoch na 15 km a v štafete, kde boli spolu so sestrou Ivonou. Paulína tež viackrát získala druhé a tretie miesto vo Svetovom pohári, niekoľkokrát sa ocitla v prvej desiatke.
Talentované sestry začali športovať v rodnom Čiernom Balogu. Paulína mala 11 rokov, Ivona ešte o rok menej, keď sa rozhodli pre biatlon. „Vyberali sme s manželkou z možností, ktoré boli u nás v Čiernom Balogu. A keďže v obci fungoval biatlonový klub, kde trénovali aj deti, skúsili sme to práve tam. Obe dcéry boli odmalička veľmi aktívne a bolo im treba zmysluplne vyplniť voľný čas,“ prezrádzal otec Peter (55), ktorý by pre svoje dcéry, ale aj pre najmladšieho syna Petra (15) urobil prvé-posledné.
„Nikdy som si neznačil, koľko nás to stálo. Čo som mohol, to som v rámci našich možností dal. Na aké lyžiarske topánky bolo, také sme kúpili. Pre mňa peniaze v tomto zmysle nemali hodnotu, pre mňa majú hodnotu moje deti. Nikdy som nekalkuloval, či na to budem mať, alebo nie,“ zamýšľa sa.
Keď prišli úspechy, kvalitnejšie lyže kupovali rodičia svojim dcéram za nižšiu sumu od reprezentantov, ktorí skončili s kariérou, prípadne vyraďovali lyže, lebo si zadovážili kvalitnejšie. „Sponzorov sme nemali, prišli až po úspechoch v hlavnej kategórii žien. Pokiaľ boli v kategórii žiačok, riešilo sa mnohé cez klub a z financií rodiny. Preteky sme absolvovali prevažne v Európe, len raz sme leteli do Ameriky. To však už boli dcéry v reprezentácii SR, takže účasť zabezpečoval Slovenský zväz biatlonu...“ Čas, ktorý rodina obetovala, aby deti mohli napredovať, sa nedá vyčísliť finančne. „Rodina je o tom, že rodičia sa majú venovať deťom a to bolo naše naplnenie,“ dodáva otec.
Atlét Matej Tóth (35)
Otec Viliam: Spávali sme v suteréne a jedli zavárané mäso
Kým Matej Tóth došiel až na pomyselný Olymp, vypotil hektolitre potu. Našťastie mu akýkoľvek šport prinášal odmalička radosť. „Obidvoch našich synov, Mateja aj o rok staršieho Michala (36), sme s manželkou viedli k športu. Chodili sme sa s nimi lyžovať, korčuľovať, plávať, bicyklovať...“ hovorí Matejov otec Viliam (63).
Sústredenia
Svoju kariéru atléta odštartoval Matej na športovej základnej škole v Nitre. V atletickej triede, kam ho zaradili, bola jedna z disciplín aj chôdza a tá sa mu zapáčila. Pre Tóthovcov sa začal športový kolotoč. „Maťko mal vtedy 13 rokov. Vozili sme ho na tréningy, na preteky aj na sústredenia, pretože jeho prvý tréner Peter Mečiar bol podnikateľ a nie vždy mal čas ísť s ním. Keď bolo treba, vzal som si dovolenku. Raz som s ním šiel na týždeň do Vysokých Tatier. Peňazí nebolo nazvyš, ubytovaní sme boli v hoteli Helios v suteréne, kde to bolo lacné. Ale boli tam také podmienky, že ráno som mal na viečkach námrazu,“ usmieva sa už dnes nad tým Matejov otec, ktorý na poľnohospodárskom družstve v Lefantovciach pri Nitre robil agronóma. „Začínali sme v ťažkých podmienkach, za štvrť výplaty som Maťovi kupoval tenisky, ale bol cieľavedomý a raz mi povedal: Ocino, pôjdem aj na olympiádu! A tento sen si splnil, keď dokráčal až na športový vrchol - v Riu de Janeiro (2016) vyhral olympiádu v chôdzi na 50 km.“
Pomoc od priateľov
„Bol som synovým prvým amatérskym manažérom. Na družstve som mal kamarátov aj známych predsedov družstiev v okolí, ktorých som oslovoval a oni Maťka podporovali. Darovacou zmluvou mu poslali 500 alebo 1 000 korún. Keď som s ním išiel na preteky do Nemecka alebo do Poľska, tak nám zasa do trénerovho auta natankovali na družstve naftu. To bola taká kamarátska spolupráca...“
Tóthovci si peniaze na ceste k Maťkovmu úspechu nepožičiavali, ale keď mu tréner povedal, že ak chce ísť na olympiádu, musí absolvovať vysokohorské sústredenie v Mexiku, to už bola aj pre nich silná káva. „Nebolo mi všetko jedno, keď mi povedal, že to bude stáť okolo 40 000 korún. Kde by som zobral toľko peňazí? Vtedy som pobehal celú rodinu aj známych a naškrabal som ich. Sústredenie v Mexiku bolo naozaj odrazovým mostíkom k olympiádam. Musím však povedať, že to nebola len moja robota a obeta, ale celej našej rodiny. Manželka zavárala mäso do pohárov na sústredenia, lebo reštaurácie boli pre nás drahé. To bola tímová práca,“ uzatvára rozprávanie pán Viliam.
Futbalista Christián Herc (20)
Mama Bibiána: Trápili sme sa
Jedným z tých, na ktorých ešte možno čaká veľká kariéra, je aj nádejný futbalista Christián Herc, ktorý momentálne hráva za DAC Dunajskú Stredu. „Tak ako viacerí chlapci, aj Christián odmala kopával do lopty, kde sa dalo. Vždy chcel byť futbalistom. Poriadnu hračku doma ani nemal, ale lôpt za dve vrecia. Ako škôlkar nepozeral večer rozprávky, ale futbalové zápasy. Ak v noci hral zápas napr. Manchester United, tak sme mu ho museli nahrať. Ráno skoro vstal, aby si ho ešte pred odchodom do škôlky pozrel,“ spomína Christiánova mama Bibiána (44), ktorá pracuje ako obchodný zástupca. Nečudo teda, že už v predškolskom veku presvedčil rodičov, aby s ním išli na ihrisko a zapísali ho v Leviciach na futbal. „V tom veku ešte nemohol hrávať zápasy, ale vyšli nám v ústrety a dovolili mu cez týždeň trénovať s chlapcami staršími o tri roky.“
Z Levíc do Nitry
Keď bol Christián štvrták na ZŠ, prestúpil z Levíc do Nitry, kde si ho vybral tréner Jozef Molnár. „Pre nás rodičov to bolo ťažké rozhodnutie, keďže Nitra je od Levíc vzdialená 50 km. Nakoniec sme sa rozhodli dať synovi šancu popasovať sa s konkurenciou. Každé ráno sme ho vozili z Levíc do Nitry a večer späť. Bolo to veľmi náročné obdobie nielen pre nás rodičov na čas a financie, ale aj pre Christiána, keďže sa večer ešte musel učiť,“ vraví Bibiána. Neskôr si Christiána všimli Angličania vo Wolverhamptone Wonderers a v decembri 2014 bol v klube na skúške. Zadarilo sa mu a hneď po Vianociach v januári 2015 sa stal ich kmeňovým hráčom, takže sa sťahoval do Anglicka. Mal iba 16 rokov.
Postup do Anglicka
„Na jednej strane sme boli naňho hrdí, na druhej strane sme sa báli, ako to v cudzom svete zvládne. S rečovou bariérou, bez rodičov, kamarátov... Snažili sme sa, aby aspoň každý druhý mesiac jeden z rodičov mohol za Christiánom letieť,“ opisuje situáciu Hercová. „Nikdy nám nepovedal, ako sa tam trápil a ako to prežíval. Všetky problémy si riešil sám, nechcel nás zaťažovať. Vedel, že ani nám doma nie je ľahko a aj si poplačeme... Až teraz, po čase, rozpráva, ako mu bolo ťažko.“
Christián šiel za svojím snom a zrejme si ani neuvedomil, ako prišiel o bezstarostné dospievanie v kruhu svojich kamarátov. „Vo Wolverhamptone sa mu darilo, začal v U 18 a po roku ho preradili do tímu U 23, kde hrával až dovtedy, kým nepocítil, že sa musí posunúť ďalej. Práve v tom čase boli v klube veľké zmeny. Kúpili ho Číňania a ich cieľom bolo dostať sa do Premier League. Skúpili množstvo hráčov a Christián pochopil, že prechod do seniorského futbalu v klube bude ťažký. Rozhodol sa, že si nájde klub na hosťovanie. Dohodol sa s klubom DAC Dunajská Streda. Dnes po roku môžeme z pohľadu rodičov povedať, že mu to vyšlo. Prebojoval sa do základnej zostavy a naberá skúsenosti,“ dodáva mama.
Petra Vlhová (23)
Jej nedávne úspechy vo Svetovom pohári v zjazdovom lyžovaní spravili veľkú radosť slovenským športovým fanúšikom. Rodičia ju viedli k lyžovaniu už od troch rokov. Pôvodne lyžoval aj jej brat, ale pre finančnú náročnosť padlo rozhodnutie, že vrcholovo bude športovať iba Petra. „Mám záväzok hlavne kvôli rodičom, ktorí tomu obetovali všetko, aby mohli mať najlepšiu dcéru na svete,“ povedala.
