Počas šiestich rokov robí, čo vie a môže, so zákernou chorobou prehrať nemieni.
Gabiku, ktorá je onkologickým pacientom už 6 rokov, sme čakali pred jedným z panelákov v bratislavskej Petržalke. Namiesto životom ubitej ženy prišla usmiata a príjemná optimistka, ktorá nám bez trpkosti vyrozprávala svoj príbeh. Pochádza z Považskej Bystrice, ale už druhý rok žije so synom v podnájme v hlavnom meste. Choroba jej totiž zmenila život od základu. „V Bratislave som len tak na pol ceste s jedným kufrom a momentálne fungujem podľa toho, ako mi to chemoterapia dovolí,“ priznáva pani Gabika.
„V máji 2013 mi lekár na sonografii našiel v ľavom prsníku dve uzliny a biopsia potvrdila invazívny duktálny karcinóm s agresívnou formou šírenia. Prišla som o prsník aj o všetky uzliny v podpazuší. No čakali ma aj ďalšie operácie. Metastáza sa objavila pod kľúčnou kosťou, neskôr aj na pľúcach, medzitým som chodila na chemoterapiu, rádioterapiu, brala som hormonálnu liečbu, ktorú mi predpísala lekárka v Národnom onkologickom ústave v Bratislave. Odporučili mi ju v Lige proti rakovine a dodnes si spomínam, ako ma k nej odviezla pani riaditeľka Kováčová. Po roku sa ukázalo, že liečba nezabrala a metastázy na pľúcach sú už v takom rozsahu, že sa operovať nedali. Nasadili mi špeciálny liek, ktorý bolo možné získať len na výnimku a v tom mi opäť pomohla aj Liga proti rakovine. Bohužiaľ, ani tento liek nezafungoval, takže teraz opäť chodím na infúznu chemoterapiu“ vymenúva v stručnosti Gabika, čím si prešla a v jej hlase by ste márne hľadali náznak sebaľútosti.
Facka od života
Svoj osud prijíma s pokorou a chorobu ako súčasť života. Nikdy sa nepýtala prečo... „Myslím, že som život dostatočne nepočúvala. Choroba ma má niečomu naučiť, možno mať rada aj samu seba, nielen druhých, spomaliť, zastaviť sa, pretože som žila rýchlym, hektickým životom... Všetky veci, ktoré boli kedysi pre mňa prioritou, išli bokom, teraz som rada, že sa ráno zobudím, naraňajkujem a nadýchnem čerstvého vzduchu. Vnímam veci, čo som vtedy nevidela, nestíhala, ale úžasne som o nich vedela rozprávať klientom, keďže som 25 rokov pracovala v Centre pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Považskej Bystrici, neskôr v Púchove.“
Podľa Gabiky nie je až také hrozné, keď vám lekár oznámi, že máte rakovinu, pretože vtedy je tam ešte obrovská nádej a viera v uzdravenie. „Horšie je, keď vám to oznamujú opakovane. To sú už riadne facky od života. Zo všetkých strán počúvate rady typu – drž sa, bojuj, veľa sily, nevzdávaj sa! Mne je z tých motivačných a všeobjímajúcich slov zle. Rakovina je silný súper a mám pocit, že veľmi často vyhráva. Ale ja to nevzdám!“
Nehoráznosť!
Nikto, kto to nezažil, si nevie predstaviť, koľko síl Gabiku stoja dni po chemoterapii. Nastúpi do preplneného autobusu a nikto ju nepustí sadnúť si, hoci je polomŕtva. To, že je onkologický pacient, totiž nevidieť. „A to isté prežívam aj vo vlaku. Miestenky bývajú vypredané aj na miesta vyhradené pre ľudí so ZŤP. Stalo sa mi, že som pani požiadala o miesto na sedenie, lebo mi nie je dobre a ona odvetila, že to by mohol každý povedať. Prišlo mi to veľmi ľúto, tiekli mi slzy. Bolo mi to nepríjemné, zostala som paralyzovaná. Neviem, čo s tým...,“ opisuje nepríjemný zážitok Gabika, ktorej bolo trápne vyťahovať preukaz ZŤP a potvrdenia, že je onkologický pacient v akútnej liečbe. Zvláštne na tom je, že sa nenašiel ani jeden človek, ktorý by jej to miesto uvoľnil.
Vrúcne želanie
Kedysi myšlienky na rakovinu zaháňala, ale vraj to nie je dobré, lebo sa vracajú ešte intenzívnejšie. „Teraz ich predýcham, spýtam sa, čo mi chcú povedať, ale nebojím sa. Vždy som hovorila, že sa chcem dožiť vnúčat a naučiť ich odvahe už od narodenia. V niektorých veciach som aj ja odvážnejšia ako kedysi. Po celý život som sa bála psov, výšok, zmien... Už nie, veď čo sa mi horšie môže stať? Nemám strach ani zo smrti, skôr z bolesti, ale verím nášmu zdravotníctvu, že sa postarajú o to, aby bola znesiteľná.“
Pomocná ruka
Opačné skúsenosti má pani Gáliková s ľuďmi, ktorí pracujú v Lige proti rakovine. Prvý raz sa s nimi dostala do kontaktu v roku 2015, keď začínala liečbu. „Prídete o prsník, potom o vlasy... Môžete sa na to pripravovať, ako chcete, napriek tomu je to šok. Mala som krásne dlhé vlnité vlasy, ktoré boli zrazu preč. S priateľkami sme hľadali možnosti, čo urobiť, až prišli s programom Vystrihaj sa, Slovensko. Napísala som žiadosť do Ligy a presne na moje meniny mi odovzdali krásnu parochňu z pravých vlasov. Boli to jedny z mojich najkrajších menín. Neviete si predstaviť, aký to bol nádherný pocit,“ spomína s úsmevom na tvári táto húževnatá žienka, ktorá ako živiteľka rodiny strácala pod nohami všetky istoty.
„Liga mi pomohla riešiť sociálno-právne veci, ukončiť pracovný pomer zo zdravotných dôvodov, získala som jednorazový finančný príspevok, týždenný rekondično-relaxačný pobyt v Trenčianskych Tepliciach. Bolo nás tam okolo sto pacientov a bol to nádherne strávený čas. Dodnes sa s niektorými stretávame. Do centra pomoci som chodila na jogu a tréning pamäti. Ale sú tam aj iné denné aktivity ako cudzie jazyky, ručné práce, sedenia so psychológom... Musím povedať, že vzťah medzi mnou a ľuďmi z Ligy proti rakovine prerástol do priateľstva a je až netradičný,“ hovorí na záver pani Gáliková, ktorá je skutočne neskutočná optimistka.
