Pomohol mi vyzliecť sa z kabáta a zavesil ho na vešiak. Ponúkol ma kávou, a keď som si nevedomky sadla na jeho obľúbenú stoličku pri balkónových dverách, mávol rukou: „Sedávam tam, hlavne keď si zapálim. Pokojne seďte, ak budem mať chuť na cigaretu, postavím sa k oknu.“ A tak sa naše stretnutie nemohlo začať inak ako otázkou o fajčení.
Ste tuhý fajčiar?
Vždy si zapálim, keď mám čas. V zime menej, pretože doma nefajčím. Musím ísť na balkón a to sa mi nechce obliekať. Takže sú dni, keď nefajčím vôbec, a potom sú dni, keď dennú dávku dobehnem. Ale bolo obdobie, keď som nefajčil sedem rokov!
Tak to je škoda, že ste zase začali...
Stala sa totiž taká vec - v auguste 1977 som bol s autom v servise. Mali tam pustené rádio, keď zrazu zahlásili správu, že zomrel Elvis Presley. Povedal som: „Dajte mi cigaretu!“ Zobralo ma to. Bol to impulz, aby som po siedmich rokoch zasa začal. A zachutilo mi... Ale už roky od Popolcovej stredy do Bielej soboty, čo je 45 dní, nefajčím a nepijem alkohol. Viem si rozkázať. Manželka by bola najradšej, keby veľkonočné pôstne obdobie bolo častejšie do roka.
Vaša manželka Markéta žila posledných päť rokov zväčša u dcéry vo Francúzsku. Už je doma?
Dcéra býva so svojím americkým manželom a s dvomi synmi, 7-ročným Lucom a 5-ročným Maxom, v Londýne, no majú dom na Francúzskej riviére. Manželka chodila do Francúzska ako babička na plný úväzok. Už je doma asi rok, pretože má problémy s kolenami a s chrbticou. Nedávno ju operovali a čaká ju ďalšia operácia.
Ako ste zvládli byť tak dlho na všetko doma sám?
Bolo to ťažké, keď bola preč. Pred tromi rokmi som mal hektické obdobie, keď som točil seriál, film a mal som dve premiéry v jednom mesiaci. Priznám sa, že bolo náročné starať sa sám o seba.
Viete prať, žehliť, variť alebo trebárs našiť si gombík?
Varím rád a stále. Žehlila mi garderobierka v divadle, takže sa to dalo zvládnuť. Človek berie v manželstve tieto veci akosi automaticky. Odrazu som to nemal a všetko som si musel urobiť sám. Ale gombík si našiť viem, pretože som z krajčírskej dynastie. Starý otec, otec aj strýkovia boli krajčíri. Všetky krajčírske grify som odpozoroval. Dokonca som kedysi zúžil bratrancovi nohavice! Viac ako našiť gombík by som si však dnes netrúfol. Veľmi skoro som s tým skončil, keď som si na šijacom stroji prešil prst. Zvrchu aj zospodu mi trčala cverna.
Rodičom nebolo ľúto, že nepokračujete v rodinnej tradícii?
Nebolo, pretože naša krajčírska dynastia skončila v roku 1953, keď nám dielňu v Trnave zoštátnili.
Mimochodom, u herca by malo byť samozrejmosťou, že hovorí spisovnou slovenčinou. Ale keď prídete do rodnej Trnavy, kde sa hovorí tvrdým nárečím, nepodľahnete?
Nie, nehovorím tvrdo po trnavsky. Zato keď prídem na chatu na Záhorie do Sološnice, tam sa hneď prispôsobím a rozprávam po záhorácky. Ale v „trnavčine“ myslím. Dodnes si musím prekladať do spisovnej slovenčiny, to mi zostalo. Inak by podľa môjho prejavu nikto netipoval, kde som vyrastal. Veď ako vravíte, som herec a spisovná slovenčina je v mojom povolaní samozrejmosťou.
Iste, napokon v roku 1962 ste zmaturovali a odišli na VŠMU do Bratislavy. Takže tam vás už „cepovali“. Ako sa dívali doma na vaše rozhodnutie stať sa hercom?
Susedky hovorili mame: „Ná, budete mat komedianta, čo?“ Nebolo to pochvalné, ale uštipačné. Rodičia to brali normálne, ja som sa totiž už od detstva tak prejavoval. Začínal som bábkovým divadlom. Keď som ako chlapec videl v Trnave kočovné divadlo Matěja Kopeckého, uchvátilo ma to. Napísal som Ježiškovi, že by som si prial pod stromček bábkové divadlo. Potom som hral deťom z celej ulice. V tých rokoch sme žili viac na ulici ako doma. Nebola televízia, počítače... Dnes decko ťažko vyženiete z domu. Písal som bábkové hry, a keďže som egoista, písal som si všetky hlavné postavy. Partnerky mi nevyhovovali, keď mi to mali kaziť, tak som to zvládal sám. (smiech)
Vaša manželka má tiež blízko k umeniu - je bývalá baletka. Zoznámili ste sa pri práci?
V televízii. Robili sme jednu bulvárnu francúzsku komédiu. Boli sme skvelá umelecká bohémska partia a spoločníčky nám robili tanečnice zo Slovenského národného divadla. A jedna z nich bola moja manželka. Bola veľmi krásna!
Pani Markéta je vaša druhá manželka. Vraj stále veľmi dobre vychádza aj s vašou prvou ženou Evou.
Nikdy sme si nerobili napriek. Pamätám sa na jednu situáciu z minulosti. Stretli sme sa s Elom Romančíkom na Obchodnej ulici v Bratislave. Bol som vo veselej družnej debate s bývalou aj so súčasnou manželkou. Predstavil som ich a Elo bol prekvapený, že sme v dobrom vzťahu. Len krútil hlavou, že to ešte nezažil... Som rád, že je to tak, veď z prvého manželstva mám syna a 14-ročnú vnučku Lauru. Všetci spolu dobre vychádzame. Obe manželky dokonca chodia spoločne na moje premiéry do divadla aj na všetky moje jubileá!
Vyštudovali ste síce herectvo, ale máte blízko aj k spevohre.
Keď som sa na prijímačkách dostal do záverečného kola, spýtal sa ma pedagóg spevu Janko Blaho po záhorácky: „Synečku, a už si spíval?“ Vravím, že ešte nie. „Tak nám zaspívaj neco!“ Zaspieval som a on mi vraví: „A nechtel bys ísť na spiev?“ Karol Zachar, ktorý práve otváral ročník a mal hlavné slovo, zakročil: „Janíčko, nechaj, prišiel na herectvo!“ Vtedy mi v hlave niečo zasvietilo - nevyzerá to s tebou zle, lebo majú o teba záujem. Ale v tých časoch nešlo študovať herectvo aj spev naraz. Preto som chodieval k Jankovi Blahovi domov na hodiny spevu. Začínali sme vždy kalíškom skalickej slivovičky a potom sa mi už lepšie „spívalo.“ Keď som v poslednom ročníku VŠMU v roku 1966 robil konkurz na Novej scéne do operety Modrá ruža, na klavíri ma sprevádzal národný umelec doktor Janko Blaho. To sa málokomu stane.
V minulosti rezonovali u nás aj v Česku známe bratislavské pondelky, keď sa vysielali kvalitné inscenácie. Dnes televízie ako na páse nakrúcajú nekonečné seriály, sitkomy či reality show. Tieto programy však len ťažko nahradia spomínané bratislavské pondelky.
Kedysi sa ľudia ponáhľali v pondelok večer domov, aby pozerali slovenskú inscenáciu. O toto sú dnešní diváci ochudobnení. Je tu veľa seriálov, ktoré, dovoľujem si tvrdiť, nesuplujú to, čo bolo vtedy. Nechcem hovoriť o kvalite.
Ale pokojne môžete...
Viete, kedysi sa nakrúcalo podľa predlohy svetových románov alebo to bola inscenácia svetových klasikov. Tieto seriály sa zaoberajú skôr súčasnosťou. Stalo sa mi, že som zapol televízny kanál a nevedel som, v ktorom seriáli som. Hrali tam tí istí herci. Seriály spĺňajú konzumnú súčasnosť, čo vraj diváka zaujíma. Ak je to tak, je mi trochu ľúto, že slovenský divák stratil náročnosť. Nechcem sa dotknúť televízií, ale divákovi dokopy nič neponúkajú.
Momentálne však aj vy hráte v markizáckom seriáli Autoškola. Ako to vnímate? Je to iné, ako keď sa nakrúcalo kedysi?
Poviem to takto. Skončili sme jedno nakrúcanie seriálu a režisér mi hovorí: „Prosím ťa, zapamätaj si túto situáciu, lebo toto bude pokračovať o štrnásť dní a to už bude režírovať Jožo.“ To je predsa čudné! Keď som si prvý raz prečítal scenár k Autoškole, zabával som sa na tom a hovorím si, ako sa toto dá technicky zvládnuť? Videl som prvé časti a musím povedať, že to je iné ako seriály, ktoré som videl doteraz. Autoškola je totiž točená filmovou technikou. Iné seriály sa nakrúcajú v jednom prostredí, dajú tam tri kamery, štvrtú na koľajnice a točia. Potom to v strižni dorobia. Ale Autoškola bola vypracovaná už na pľaci. Bola to veľmi náročná filmovačka.
Neľutujete, že ste sa dali nahovoriť na seriál?
Viete, človek nemá veľkú možnosť vyberať si. Je to druh obživy, lebo platy v divadle sú také mizerné, že mladým kolegom nechcú dať ani hypotéku na byt.
To je smutné...
Je. Keďže príležitostí nie je veľa, herci berú, čo sa dá. Vnútorne sa hercovi možno nepáči predloha, ale zoberie to. Jednak preto, že keď sa neobjavuje na obrazovke, akoby ani nebol. Zíde z očí, zíde z mysle. Berie kšefty aj kvôli prežitiu.
O to ťažšie je asi pozerať sa na filmovú klasiku, na nezabudnuteľné skvosty, v ktorých ste hrávali kedysi. Napríklad taký Pacho, hybský zbojník... Aké spomienky to vo vás vyvoláva?
To bolo najpríjemnejšie nakrúcanie v mojom živote. Keď sme sa večer rozišli, tešili sme sa, že sa ráno zas stretneme. Bolo to úžasné. Film sa vymyká zo všetkého, čo som nakrútil, je tam kus charakteru každého herca. Režisér Martin Ťapák vybral skvelú partiu hercov, z ľudskej stránky, ale aj typologicky. Keďže som bol charakterovo zaškatuľkovaný do komických, veselých a šibalských postáv, rád som si zahral aj záporné postavy. Rád som hral partizánov aj Nemcov. Ale nič nemalo takú atmosféru, ako to bolo pri Pachovi, čo sa odrazilo aj na výsledku. Treba však povedať, že aj pri nakrúcaní Autoškoly sme sa stretli partia, ktorá sa tešila, že sa stretne na druhý deň. Lebo rovnako ako pri Pachovi, aj tu sa vymýšľalo a tvorilo priamo na pľaci. A mám pocit, že sa to do istej miery aj podarilo.
