Požičiavať si však nechodí. Veľkým vzorom, ako sa popasovať so životom, mu bol jeho otec Dušan († 67).
Uplynulo šesť mesiacov odvtedy, ako ste po šiestich rokoch opustili múry väzenia. Čo sa udialo za ten čas vo vašom živote?
Narodil sa mi syn Oleg (4 mes.), ktorý rastie ako z vody. Vianoce sme prežili v úzkom kruhu doma – Zuzka (32), Oleg, ja a naša sučka Lajla. Medzi sviatkami sme navštívili rodičov na strednom Slovensku, kam sa snažíme ísť aspoň raz do mesiaca...
A čo práca? Po návrate z basy vám viacerí sľubovali pomoc. Slovo dodržali a pomohli vám?
Chodím do dabingu a ten ma živí. Mám ho rád, podobne ako divadlo, seriál aj film. Je dobrým tréningom pre herectvo a nikdy som ho nebral povrchne. Čo sa týka dabingu, mám za sebou viacero filmových premiér, ako sú Spider Man, Lego Movie II., a televíznu tvorbu. Keď sa ma mnohí pýtali, ako mi majú pomôcť, odpovedal som, že dobrou myšlienkou. To je podľa mňa najviac. Keď na niekoho v dobrom myslíte, tak sa to určite odzrkadlí na jeho nálade a energii. A ja to tak aj vnímam.
Dočkali ste sa už aj nejakej ponuky z divadla?
Musím počkať do novej sezóny, pretože táto už bola obsadená, keď som sa vrátil domov. Už v máji sa robia dramaturgické plány a vtedy nikto nemohol tušiť, že ma z väzenia prepustia. Tak len dúfam, že do ďalších plánov zapadnem. Pán Kukura ma ako jediný obsadil do divadla ešte v čase, keď som bol vo väzení, za čo jemu aj celému Divadlu Aréna patrí moja vďaka. Bol to ojedinelý a úžasný nápad, keď so mnou počas mojej vianočnej priepustky nakrútili vstup predstavenia Extasy Show (2017).
Myslíte si, že sa vám ešte niekedy podarí vrátiť sa do Slovenského národného divadla, kde ste mali dobre našliapnutú kariéru?
Stále sa tam cítim doma, stále tam mám srdce, pretože tam som prežil najväčšie divadelné úspechy. Keď idem okolo budovy SND, stále si hovorím, že musím zájsť domov... Tak ako cítim, že chcem ísť domov k mame, takisto to cítim aj s Národným divadlom. Mám pocit, ako keby tie roky, keď som tam nebol, ani neexistovali.
A zašli ste tam už? Ako vás kolegovia prijali, cítiť z ich strany odstup?
Bol som tam len na dvoch pohreboch – Stanka Dančiaka a Mariana Geišberga. So Stankom som bol v DPOH šesť rokov v šatni. Odstup necítiť, aspoň zatiaľ nie. Naopak, bolo to vrúcne zvítanie napriek smutnej udalosti.
Okrem dabingu moderujete v Banskej Bystrici hudobnú reláciu Capella. Čo to je?
Ide o polhodinovú reláciu slova a hudby a robím to pre Stredoslovenskú televíziu. Je to milé, pretože sa tam postretávam s ľuďmi, s ktorými som začínal a roky sme sa nevideli. Napríklad s kapelou Smola a hrušky z východného Slovenska. Poznáme sa od čias, keď som ešte robil hudobné festivaly. Relácia je dvojtýždenná a striedam sa v nej s Radom Oravkinom.
Uživí vás to, čo robíte?
Rozbeh je adekvátny k tomu, že opäť začínam. Zvládol by som aj viac práce, ale nie je jej zase tak málo. O to viac času mi zostáva pre rodinu.
Takže nie ste na mizine a nemusíte si požičiavať od známych, aby ste zaplatili účty?
Keď herec nerobí dennodenne, môže sa zdať, že práce je minimum, ale nie je. Pomaly pribúda a mám za sebou pekné roboty. Pre Jojku som nadaboval celovečerný film Ben Hur a zopár ďalších áčkových filmov, daboval som kreslené filmy do kín... Vôbec to nie je tak, že sme na mizine. So Zuzkou sme si nemuseli doteraz požičať ani cent, nevyplakávame, nechodíme po žobraní, pánboh zaplať, sme sebestační. A stále veríme a dúfame, že to bude lepšie. Vôbec si nepripúšťam žiadne katastrofické scenáre.
Kto je u vás doma financmajstrom?
Asi ja a učíme sa s financiami zaobchádzať, pretože vyjsť z veľa peňazí je ľahké, ale vyjsť z mála, až také ľahké nie je. Veľmi musíme počítať a kalkulovať, pretože všetko je drahé.
Stále bývate v byte, ktorý vám požičal zabávač Jožo Pročko?
Už dávno nie. V septembri, ešte pred narodením Olega, sme sa presťahovali. Máme slušný podnájom v Stupave. Nie je to veľký byt, ale stačí. Výhodou je predzáhradka, kde môže byť kočík s Olegom a sučka Lajla ho stráži.
Prečo ste sa z Pročkovho bytu odsťahovali, keď bol väčší?
Jožo nám stále pomáhal a som celému vesmíru vďačný, že mám priateľov, ako je on. Z jeho bytu sme sa odsťahovali, pretože je na 6. poschodí bez výťahu. Nevedeli sme si predstaviť, ako by Zuzka chodila s malým na rukách šesť poschodí, k tomu psa, kočík, ja vo väzení... Nevedeli sme, či ma pustia, preto manželka začala hľadať byt už skôr a vďaka priateľom a rodine sa podarilo nájsť super podnájom.
Ako to zobral Pročko, bol v pohode?
Myslím si, že to bolo pre obe strany dobre. Mal som tam bývať štyri roky a bolo z toho jedenásť. Obidvaja so Zuzkou sme Jožovi a jeho manželke vďační, že to s nami toľko vydržali. Jožo nemal v pláne byt prenajímať a ani ho predávať. Chystal ho pre svoje deti, a tak tam konečne mohli ísť bývať.
Po radostnom narodení syna prišla bolesť. Zomrel vám otec Dušan († 67). Ako ste sa vyrovnali s týmito protichodnými emóciami?
V sobotu sa narodil Oleg, o týždeň v sobotu zomrel otec a ďalšiu sobotu som mal narodeniny. Otecko si to podľa mňa naplánoval, počkal si na Olega. Videl ho už iba na fotkách, ale veľmi sa z neho tešil. Vždy vedel, kedy v pravý čas čo povedať, kedy prísť, kedy odísť... Určite nechcel, aby sa za ním veľmi smútilo, vyplakávalo, to nikdy nemal rád a nerobil to ani on.
Váš otec mal rakovinu lymfatických uzlín. Ako dlho s ňou bojoval?
Tri roky a veľmi intenzívne. Bol to vopred prehratý boj, pretože keď mu chorobu zistili, už mal nádorov v tele veľa.
Aký ste s ním mali vzťah?
Vzácny a nejakým spôsobom je stále prítomný. Nezostalo po ňom prázdno. Odišiel v radosti, keďže sa nám so sestrou v ten istý rok narodili deti. Otca som si veľmi vážil. Nikdy na nás nekričal, nikdy nás neudrel, bol dobrák, veľmi múdry a my sme sa to so sestrou od neho učili.
Utkveli vám v pamäti nejaké jeho posledné slová alebo rady do života?
My sme si stihli v živote povedať všetko. Nepotrebovali sme naháňať posledné chvíle... Tých rád nebolo veľa, ale už sú zakorenené vo mne, takže si ich nepotrebujem opakovať. Keď urobím chybu alebo nesprávne odbočím, tak si poviem – aha, tak s týmto by otec nesúhlasil.
Ako to zobral, keď ste pred rokmi pre drogy vybočili a dostali sa do väzenia?
Otcovsky. Presne som vedel, kedy je z čoho nešťastný, kedy nesúhlasil s tým, čo som robil, kedy mi chcel aj niečo povedať, ale nepovedal... Bol múdry, nepotreboval vybičovať emócie a vyčítať mi. Nikdy to nerobil. Skôr dodal energiu a zaujal vzácny postoj. Načo by chodil za mnou, keď som bol v problémoch, a hrešil ma. Práve týmto mi dal najavo, že robím niečo zlé. Smútok rodiča som vnímal oveľa intenzívnejšie, ako keby na mňa kričal alebo mi dal facku.
Odprosili ste ho niekedy, že ste ho zarmútili?
Keď som urobil chybu, vždy som sa vedel ospravedlniť. Otec však nestál o odprosenie, ale o zmenu, aby som zaujal postoj ako chlap, aby som to zvládol a v tom ma podporoval. Dávno pochopil, že idem v jeho prvotných umeleckých šľapajach. Jemu bola umelecká kariéra odopretá, lebo ako mladíkovi mu odseklo ruku od zápästia na ľavej strane. Keď som ako malý začal hrať na klavíri, vedel, že zo mňa bude umelec. Aj v tom ma podporoval, ale opatrne. Chcel, aby túžba vychádzala zo mňa. A vedel aj to, že potom bude nervózny a možno aj sklamaný. Ale verím, že v konečnom dôsledku som ho nesklamal.
Takže umelecké gény ste zdedili po otcovi?
Po obidvoch, lebo aj moja mama hrala divadlo. Otec bol muzikant a recitátor. Hral na gitare, bicích a spieval. To bola jeho mladosť.
Čo sa stalo, že prišiel o ruku?
Ušiel z domu za muzikou a bohémskym životom až do Prahy. Neurobil si ani maturitu. Zamestnal sa vo fabrike, kde mu na sústruhu pri práci odtrhlo ruku. Bohémsky život ho stál celú hudobnú kariéru. Vrátil sa domov, spravil si maturitu na SVŠ, potom vysokú ekonomickú školu. Založil si rodinu, stal sa špičkovým ekonómom, založil pobočku Eko-Agro banky, stal sa jej riaditeľom a robil aj politickú kariéru, pretože bol po novembri 1989 vo Federálnom zhromaždení ČSFR. Keď sa už vyššie postúpiť nedalo, bol na voľnej nohe a robil účtovníka. To, čo dokázal otec, bola pre mňa veľká škola, ako sa dá zvládnuť život. O tom všetkom som sa dozvedel len náhodou, keď som v ich tajnej schránke našiel otcove fotky z mladosti, ako hrával, a aj texty piesní. Keď som sa ho na to spýtal, vôbec nechcel o tom hovoriť. Povedal len jedinú vetu – bol som hlúpy. Tým skonštatoval všetko. Jeho bohémsky život sa rozplynul, musel sa vrátiť do reality. Keď si pomyslím, čo to asi spravilo s egom vychyteného mladého umelca... To, že to zvládol bez reptania, je obdivuhodné. Mal som si ho prečo vážiť a vážili si ho aj druhí.
Ako otcov odchod znáša vaša mama?
S otcom boli spolu v dobrom aj v zlom takmer 50 rokov. Teraz má mama nás, ľúbime ju a potrebujeme. So sestrou jej dodávame energiu, volávame jej, chodievame za ňou. Teší sa z vnúčat a to ju drží pri živote.
