Hoci za najťažší prípad, a to doslova, považuje nosenie aj stokilových pacientov, najviac stresu nastáva vtedy, keď bojujú o život malých detí. K povolaniu záchranára pričuchol Peter prvýkrát až v 35 rokoch. Dovtedy totiž pracoval v hydinárskych závodoch. „V roku 1991 vznikla záchranka v Kežmarku a hneď od začiatku som tam začal pracovať. Hlavne na začiatku to bolo stresové a adrenalínové,“ spomína na svoje začiatky. Počas takmer 30-ročnej praxe zažil naozaj všeličo.
„Zvlášť ťažká je resuscitácia detí, najmä ak je neúspešná,“ hovorí o najťažších prípadoch. Za tým doslova najťažším však stojí úplne iný príbeh. „Bol to stokilový pacient, ktorého som musel zniesť do sanitky na chrbte. Schodište bolo také úzke, že ani so sedačkou, ani s nosidlami sa nedalo prejsť,“ dodal dlhoročný záchranár, ktorého ocenili minulý týždeň
Dôležité je vypnúť
Peter tvrdí, že po príchode domov treba na prácu čo najskôr zabudnúť. „Snažím sa ju zo seba doslova vybiť, v lete na bicykli alebo doma v posilňovni, kde mám aj boxerský vak, do ktorého búšim,“ vysvetlil s tým, že je to dôležité najmä vo chvíľach, keď nedokáže zachrániť ľudský život. Naopak, vždy ho poteší, ak stretne niekoho, komu pomohol. „S jedným takým sa pravidelne stretáme v obchode, resuscitovali sme ho, keď odpadol vo výťahu,“ uzavrel.
