Na novej dráhe v Lendaku vyrastá sánkarská nádej Slovenska Lea: Prvé preteky vyhrala zranená

Už nebudú musieť trénovať na asfaltovej ceste. Na Slovensku máme totiž po dlhých štyridsiatich rokoch opäť sánkarskú dráhu. Ľadové koryto v Lendaku postavili nadšenci prakticky svojpomocne a tento zimný šport si našiel okamžite svojich priaznivcov.

Na medzinárodných pretekoch, ktoré sa uskutočnili pred dvoma dňami, vynikli aj slovenské nádeje. Víťazkou sa stala 12-ročná Lea Kriššáková zo Ždiaru, ktorá detailne opísala, akými trampotami musí prejsť každý, kto si sánkovanie zamiluje.

História sánkovania sa na Slovensku začala písať na začiatku 20. storočia, keď v Tatranskej Lomnici postavili prvý elektrický vlek určený pre sánkarov. Po vojne až do sedemdesiatych rokov sa jazdilo z Hrebienka a v osemdesiatom roku postavili dráhu v Tatranskej Lomnici. Tú však zničila veterná kalamita. Nadšenci tohto športu sa to však rozhodli zmeniť a postupne začala v Lendaku vznikať nová dráha.

„S rodičmi, s vedením obce aj so Slovenským zväzom sánkarov sme sa pustili do práce. Terénne roboty sme zvládli svojpomocne,“ spomína na začiatky šéf Slovenského zväzu sánkarov Jozef Škvarek s tým, že finančne ich podporil aj prezident Slovenského olympijského výboru Anton Siekel. „Postupne sme kúpili dosky na mantinely, nejakú techniku aj auto, s ktorým ľadujeme dráhu,“ uzaviera Škvarek a dodáva, že niečo podobné nemajú ani v Česku či Poľsku.

Začínali na kolieskových sánkach

Sánkovaním začali žiť pod Tatrami pred dvoma rokmi, keď tam založili aj klub. Medzi deti, ktoré spočiatku trénovali na asfaltovej ceste, začala na tréningy chodiť aj Lea. „My sme to skúšali na kolieskových sánkach na asfaltovej ceste a veľmi sa mi to zapáčilo. Som rada, že dnes už máme dráhu,“ s úsmevom hovorí víťazka prvých sánkarských pretekov na Slovensku po štyridsiatich rokoch.

Ako tvrdí, zohnať výstroj nie je vôbec jednoduché a pomáhajú si, ako vedia. „Musím mať špeciálne topánky s klincami, aby som mohla brzdiť. Tie mi pomohol vyrobiť tréner,“ vysvetlila Lea. Podobne je to aj s rukavicami, ktoré derie ako na bežiacom páse.

Rozrezaný palec

Na sane, ktoré dostala od zväzu, si ešte len zvyká, a tak si pred svojimi prvými pretekmi vôbec neverila. „Majú veľmi ostré hrany. A na pretekoch po prvom kole som si rozrezala na nich palec,“ spomína na nepríjemnú udalosť. Napriek tomu sa jej však podarilo vyhrať. Šikovná školáčka tvrdí, že rozdiel oproti obyčajnému sánkovaniu je obrovský, treba vedieť, ako správne brzdiť a ako sa vytočiť.

„Keď som prvý raz narazila v rýchlosti do dreveného mantinela, veľmi som sa vystrašila a trochu aj udrela,“ dodáva s tým, že trénuje spolu so sestrou Emou. „Obe to baví, netreba ich do ničoho nútiť a rodičia ich v tom tiež podporujú. Netrénujú denne, ale vždy, keď je to možné, aj vzhľadom na počasie a podmienky,“ ozrejmil tréner Milan Parimucha (51).

Naj výsledky slovenského sánkovania