Hoci ju dodnes mnohí spájajú najmä so šlágrom Mendocino, hviezda slovenskej popmusic naspievala ďalších vyše 200 piesní v rozhlase, vystupovala na Bratislavskej lýre, 22 rokov pôsobila v rôznych zahraničných angažmánoch, účinkovala v úspešnom pesničkovom programe Repete. Po smrti syna a manžela sa z pódií a zo svetiel reflektorov stiahla. Pred pár dňami sme speváčku navštívili v jej súkromí.
Nenápadný domček v okrajovej štvrti Bratislavy je skrytý za vysokým dreveným plotom. Otvoril nám syn Juraj, ktorý dostal meno po svojom slávnom otcovi, muzikantovi a dirigentovi Jurajovi Velčovskom († 76). Známa speváčka, ktorá svojimi pesničkami rozdávala radosť už od konca 50. rokov, nás privítala na vozíčku, bez ktorého sa po nepríjemnej zlomenine a sfušovanej operácii bedrového kĺbu nezaobíde. „Pred piatimi rokmi som spadla a zlomila som si krčok stehennej kosti. Rok som chodila v korzete, pomáhala som si pri chôdzi barlami. Lenže párkrát som spadla, takže som začala používať vozík,“ vysvetlila nám pani Oľga, kým sme sa usadili za veľkým stolom.
Pokým syn Juraj pripravoval bylinkový čaj, dozvedeli sme sa, že operácia, ktorú absolvovala pred tromi rokmi, dopadla katastrofálne. „Do nemocnice som prišla po svojich a odišla som odtiaľ ako mrzák! Keď som sa prebrala z narkózy, mala som strašné bolesti. Hovorila som si: Toto nie je dobré. Tušila som to. Pri operácii mi nedopatrením odstrihli nerv,“ vzdychne si speváčka a utrie si nenápadnú slzu, ktorá jej trošku rozmazala maskaru. „Neplačem, to mi len nedávno operovali oči, takže sa nemaľujem. No kvôli vám som sa aspoň trošku,“ usmeje sa a opakom dlane si prejde po líci, kam sa slza skotúľala. A potom sme sa započúvali do dojímavého príbehu popovej legendy...
Zelenáčka
Mala len štrnásť, keď mladý fešák, študent hry na saxofóne, klarinete a dirigovania na brnianskom konzervatóriu Juraj Velčovský prišiel do Bratislavy pozrieť kamarátov. „Hrali sme práve v Redute a ja som cez prestávku sedela v kancelárii. Niekto zaklopal a vošiel Jurko. Pozdravili sme sa, porozprávali a keď odchádzal, podišiel ku mne, aby mi dal pusu na rozlúčku. Bránila som sa, ani za svet som ho nechcela pobozkať. Behali sme okolo stola, Jurko sa smial. Keď odchádzal, medzi dvermi sa otočil a povedal: Aj tak raz budeš moja žena! A odišiel. O necelé štyri roky sme spolu stáli pred oltárom,“ spomína s úsmevom pani Oľga a potom nás prekvapí úprimnosťou. „Nikdy som doňho nebola zaľúbená. Ja som si ho veľmi vážila, bol skvelý muzikant, ale aby to bola taká láska, to nie,“ povie a zahľadí sa na fotografiu muža, s ktorým prežila krásnych 56 rokov.
Juraj Velčovský bol pre mladučkú Oľgu veľkou oporou, priateľom, kolegom, manželom. „Keď som mala sedemnásť rokov, prišiel sa na Mladú gardu pozrieť legendárny Mirko Foret z Brna, ktorý hľadal do svojho orchestra speváčku. Spolu s ním bol aj Jurko. Zaregistrovala som, že ukázal pánovi Foretovi palec hore, akože je to dobré. Potom odišli. O tri dni som dostala list, v ktorom ma oficiálne pozývali na konkurz. Ani za svet som nechcela ísť. Môj otecko mi dal hodinovú prednášku o tom, že ak to so spevom myslím naozaj vážne, mám práve veľkú príležitosť: To je ponuka, ktorá sa neodmieta! Teraz nechceš, ale budeš staršia, budeš chcieť, ale už nebudeš môcť!“ Na konkurz, ktorý sa konal v Bratislave v Tatra revue, išiel otecko so mnou. Bola som strašná „zelenáčka“, skaderuka-skadenoha... Úplné decko. O pár dní som z Brna dostala ďalší list, v ktorom bolo napísané, že príde manažér pána Foreta aj so zmluvou. Začala sa moja naozajstná profesionálna kariéra.
Bez otecka
V čase, keď mladá Oľga účinkovala s Orchestrom Gustáva Offermanna vo východnom Nemecku, o jej prvorodeného syna Jurka sa starali rodičia. Bolo to praktické, veď mladí bývali spolu s nimi pod jednou strechou.
„S manželom sme si povedali, že sa im odvďačíme a darujeme im našu takmer novú fiatku. Mali už staré auto, tak sme rodičom chceli urobiť radosť. Raz, keď som mala v rozhlase verejnú nahrávku, rodičia sa vybrali fiatkou do Nových Zámkov. Chceli so sebou vziať aj malého Jurka, no ja som odmietla s tým, že niekto v rozhlase mi ho na tú chvíľu povaruje. Keď som sa vrátila z nahrávania, vošla som po čosi do rodičovskej spálne. Zrak mi padol na vysoké hodiny, ktoré práve odbíjali čas. Ešte som zachytila posledné bim-bam a kyvadlo zastalo. Premkol ma zvláštny pocit,“ rozhovorí sa pani Oľga o nešťastí, ktoré akoby spustilo reťaz ďalších tragédií v jej živote.
„Keď rodičia neprišli ani popoludní domov, tušila som niečo zlé. Otec sa totiž tešil, že si pozrie v televízii futbal. Chodila som od okna k oknu, kedy už uvidím fiatku na ulici. Vtom som zbadala policajta, ako si obzerá menovky na zvončekoch. Syna som vzala na ruky a povedala som mužovi: ,Jurko, našim sa niečo stalo, je tu policajt!‘ Zbledol, utekal za policajtom a ja som sa so synom v náručí modlila, aby to nebola pravda. Keď sa vrátil aj s policajtom, oznámil mi, že rodičia mali ťažkú autonehodu. Narazil do nich vlak. Otecko bol namieste mŕtvy, mamička žila. Hrozilo, že príde o nohu, mala stojedenásť fraktúr na tele!“ šokuje speváčka, ktorá si v tej chvíli pomyslela, že nebesá jej pripravili to najhoršie, čo sa mohlo stať.
„Vravela som si, že Boh neexistuje, už nikdy sa nebudem modliť. Toto predsa nemohol dopustiť! Mamičku napokon lekári zachránili, nohu amputovať nemuseli. Zas som ďakovala Bohu, že mama bude žiť, že s ňou ešte prehovorím. Mala som 22 rokov, veľmi som mamu potrebovala.“
Pani Oľga na chvíľu stíchne, napije sa z pohára, zadíva sa na nebo a povie: „Takto prebiehal môj život, večne som prosila Pána Boha a Panenku Máriu. Stále bolo niečo, čo bolo na pokraji života a smrti.“
Prišla o syna
Tá najväčšia bolesť však na speváčku ešte len čakala. Tri mesiace po svadbe mladšieho syna Petra († 45) postihla rodinu Velčovských obrovská tragédia. Mladomanželia sa chystali k rodičom na obed. „Nevesta išla po čosi do obchodu. Zakričala na Petríka, nech vstáva, aby nemeškali. Neodpovedal a ona tomu nedávala význam. Keď sa vrátila a videla, že ešte je v posteli, šla za ním a zbadala ho divne skrúteného, pokožku mal zelenomodrú. Prišli záchranári a skonštatovali, že Peter pravdepodobne nežije. Ale aj tak ho ešte oživovali v sanitke aj v nemocnici. Na jeho šťastie alebo nešťastie – neviem – ho oživili. Žil ešte deväť rokov skrútený na posteli. Už mi tŕpnu nohy, ako o ňom hovorím,“ povie milujúca matka a dlaňami si pomasíruje stehná.
„Petrík prekonal zápal mozgových blán a zápal pľúc. Dvakrát do týždňa som za ním jazdila do liečebne v Krškanoch pri Leviciach, urobila som týždenne 600 kilometrov. Medzitým ochorel aj manžel, dostal mozgovú príhodu a musela som ho polohovať niekoľkokrát denne aj v noci. Odniesla si to moja chrbtica,“ skonštatuje, no vôbec nie vyčítavo.
Pritom sama mala čo robiť, aby zvládla svoju vlastnú chorobu. „Diagnostikovali mi rakovinu hrubého čreva. Zvládla som operáciu, ožarovanie, liečbu,“ povie lakonicky, akoby to vôbec nič neznamenalo. Trápila sa najmä pre svojich blízkych.
Hoci sa spočiatku ukazovalo, že sa syn zotaví, po deviatich rokoch rodinu zastihla tá najhoršia správa. „Jedného dňa, v júli 2011 mi zavolali z Krškán, že Petrík zomrel. V izbe čakal ďalší pacient, manžel. Nepovedali sme mu to, aby ho správa úplne nezložila. Lenže prišli Vianoce a manžel sa pýtal, kedy pôjdeme za Petríkom. Vyhovárala som sa, že je veľa snehu a ľadu, pritom nikde ani vločky. Dúfala som, že na to zabudne. Aj tak bolo,“ vraví a v rukách drží fotografiu syna, keď sa ešte nádejali, že všetko sa na dobré obráti.
„Prešiel rok a pol od Petríkovej smrti, ďalšie Vianoce a manžel sa zas spýtal: ,A čo je s Petríkom? Kde je?‘ Opäť som zaklamala, že je vonku zima, cesty sú zlé, že pôjdeme za ním na jar. Ale môj muž nebol hlúpy. Vycítil, že niečo nie je v poriadku, ale bál sa ma na to spýtať. Ani sa to do svojej smrti nedozvedel,“ povie so smútkom v hlase speváčka.
Na chvíľu sa v miestnosti rozhostí ticho. Obom nám dobre padne. Keď na dvore zaštekajú psíkovia, hostiteľka vyťuká v mobile číslo staršieho syna. „To máme taký dohovorený signál, keď niečo potrebujem, prezvoním ho,“ usmeje sa a po chvíli sa v kuchynských dverách ukáže syn Juraj. „Poď si k nám prisadnúť, niektoré veci si pamätáš lepšie ako ja,“ povie a ukáže na stoličku pri stole.
Repete sa nekoná
Oľga Szabová nikdy na seba príliš upozorňovala. Ani v čase najväčšej slávy, ani potom, čo sa po spevákoch jej generácie na roky akoby zľahla zem. Prišla revolúcia a veľa sa zmenilo. „Nepatrila som k tým, čo išli na Lýru preto, že vyhrajú cenu. Ja som išla všade s radosťou, že sa tam vôbec zúčastňujem. Výhra pre mňa nebola dôležitá. Jeden deň som získala cenu, potešila som sa a na druhý deň sme fungovali ako bežná rodina. Nikdy som nerobila nič pre to, aby som sa stala populárnou. Za to môžem ďakovať svojmu mužovi, ktorý mi písal také krásne pesničky. Na jednej strane zo mňa Jurko urobil hviezdu, na druhej strane dozeral na to, aby som neuletela,“ myslí si speváčka hitov Dávno, tak dávno, Keď ma pobozkáš, Oblaky, oblaky a mnohých ďalších.
Podľa nej je sláva naozaj poľná tráva. Niečo o tom vie, veď dva roky pred manželovou smrťou sa museli presťahovať z lukratívnej bratislavskej štvrte nad Hradom do okrajovej časti Bratislavy. „Nevládali sme platiť plyn, elektrinu, mali sme v dome vysoké náklady. V deň, keď manžel dostal mŕtvicu, večer mi prišiel dať výpoveď jeden nájomník a na druhý deň ráno ďalšia nájomníčka. Zrútila som sa,“ spomína na ťažké obdobie pani Oľga.
Speváčka rada spomína na roky, keď sa v televízii vysielala pesničková relácia Repete so skvelým moderátorom Ivanom Krajíčkom. „Bolo to nádherné obdobie. Nezaoberali sme sa pesničkami, my sme sa stále objímali, na javisku aj za javiskom. Tešili sme sa, že sme zase spolu, potom sme išli do kaviarne na panáka, na kávu. Bola to úžasná eufória, radosť. Niečo neopísateľné. Sály boli preplnené, ľudia stáli aj po bokoch. Na Repete sa nedá zabudnúť,“ zaspomína si a oči sa jej rozžiaria. „Teším sa, že môj syn ide v otcových šľapajach. Napísal niekoľko krásnych piesní. Teraz pripravuje bábkový muzikál pre deti aj dospelých Tinkerova cesta. To sa už do rozhovoru zapojí aj Juraj: „Pesničky vychádzajú z motívov otcových skladieb, ktoré neboli nikdy spracované. Ešte keď otec žil, chceli sme urobiť výber skladieb, ktoré mapujú celé hudobné snaženie Velčovských,“ vysvetlí.
Keď sa pani Oľgy spýtame na nedávne účinkovanie v relácii Chart show, usmeje sa. „Neuveríte, ale predtým sa mi snívalo, že som premýšľala, prečo nie som v Chart show, prečo ma tam nezavolajú, veď som mala toľko hitov. A vidíte, dočkala som sa. Akurát mi bolo ľúto, že zas chceli, aby som zaspievala Mendocino. Pritom mám toľko iných krásnych pesničiek. Ale povedala som si – buď rada, že tam vôbec ideš, drž zobák a krok!
