Brnčalka patrí k najstarším chatám vo Vysokých Tatrách. Už v júli 1876 na tom mieste stál zrub, no prvý známy turista pri Zelenom plese bola kežmarská hradná pani Beáta Laski-Koscielska na jar roku1565 so sprievodom mešťanov. K Chate pri Zelenom plese sa ide najčastejšie z parkoviska na Bielej vode. Po žltej značke to trvá necelé tri hodiny. Dá sa tam dostať aj zo Skalnatého plesa po červenej cez Huncovskú vyhliadku a Veľkú Svišťovku tiež asi za tri hodiny.
Za päť hodín, ale len v lete, sa tam dostanete aj z Tatranskej Javoriny. Prekrásna dolina Zeleného plesa je v obkľúčení niekoľkých tatranských štítov. Kežmarský, Lomnický, Pyšný, Čierny, Kolový štít, Baranie rohy, Kozí hrebeň a majestátna Jastrabia veža tvoria kulisu obrovského prírodného amfiteátra. A rovno v jeho strede sa zrkadlí hladina Zeleného plesa.
Legenda o mori
Dávna povesť hovorí, že zamilovaný mladík sľúbil svojej nastávajúcej vzácny zelený drahokam - karbunkul, z vrcholu Jastrabej veže. Vyšplhal sa na ňu a keď vzácny kameň chytil do ruky, veža sa zatriasla a on aj s kameňom spadol do plesa. Odvtedy je zelené a v noci dokonca svetielkuje. Iný príbeh hovorí, že pleso je spojené s morom a niekoľkokrát vyplávali na hladinu trosky plachetnice. Dokonca sa touto hypotézou ešte v 18. storočí vážne zaoberali vedci.
Pohnutá história
Dnes vieme, že sú to všetko legendy, ale to nič neuberá na kráse tohto jedinečného ľadovcového jazera. Určite aj preto tu už 4. júla 1897 milovníci hôr postavili a otvorili murovanú chatu. Stála 4 000 forintov. Boli v nej štyri dvojposteľové izby, kuchyňa a jedáleň. V suteréne fungovala nocľaháreň pre horských vodcov. Chatu slávnostne otvorili 27. augusta 1897.
Pomenovali ju po arcikniežati Fridrichovi Habsburskom. Názov Fridrichova či Bedrichova chata sa však neujal a chatu volali pri Zelenom plese. Tento názov sa stal oficiálnym po vzniku Československa. V 30. rokoch minulého storočia chata kapacitne už nestačila a Karpatský spolok sa ju rozhodol rekonštruovať za 100-tisíc korún. Získala novú jedáleň, byt hospodára a 58 lôžok v šiestich miestnostiach.
V roku 1948 chatu znárodnili a premenovali na Brnčalovu chatu, následne prešla v roku 1955 dvojročnou generálnou opravou. Vybudovali aj vodnú turbínu na výrobu elektriny. Chata sa okrem turistickej a horolezeckej základne stala aj strediskom výcviku mladých lyžiarov.
Turisti
Dva týždne pred jej slávnostným otvorením 12. augusta 1897 prišli do chaty prví poľskí hostia. Boli to piati horskí vodcovia spolu s populárnym poľským propagátorom cestovania Wiktorom Barabaszom. Deň po otvorení prišli prví českí turisti. Bol to univerzitný profesor a dvorný radca Ján Kvíčala s manželkou a dcérou.
V roku 1898 prišli do chaty prví Francúzi a Angličania. V roku 1899 ju navštívili prvý Turek a Ír. V roku 1900 to boli prví Američania, Rusi, Švajčiari a Číňania... Dnes sem chodia turisti z celého sveta.
Chatár o barlách
Chatu v roku 1991 zreštituoval Slovenský horolezecký spolok JAMES a Klub slovenských turistov. Dnes je na Brnčalke už ôsmy rok chatárom horolezec Tomáš Petrík (49). Na chate nás privítal s úsmevom a barlami. Je po štvrtej operácii kolena a napriek tomu sme ho stretli na chate a v pohybe.
„Na chatu som ako chatár prišiel na začiatku roka 2011. Dnes je tu 12 izieb a 56 lôžok. Celý rok sa o ňu stará osem zamestnancov a 16 letných brigádnikov. Nemáme nosičov, zásobujeme sa špeciálnym autom a v zime skútrom. Máme tu naozaj unikátne terénne auto, ktoré už má 36 rokov a ako nové stálo viac ako milión korún. Je to Puch, ktorý prejde skoro všade a ročne na ňom vyvezieme takmer 300 ton tovaru,“ hovorí s tým, že aj tak treba niekedy tovar na chatu vynosiť.
„Len raz pred rokmi v lete nás musel zachraňovať vrtuľník. Hore sa nedalo dostať po zemi so žiadnou technikou. Chata bola úplne bez zásob a plná ľudí. Nabalili sme helikoptéru a vyniesla nám tovar. Stalo sa to však naozaj len raz,“ tvrdí Tomáš, ktorý bol predtým horským záchranárom aj chatárom na Popradskom plese.
Elektrina
Sedeli sme v útulnej jedálni, z ktorej je krásny výhľad na pleso, na Baranie rohy a Zmrzlú dolinu. Nemohli sme si to však vychutnať, lebo bol večer. Nesvietili sme si však petrolejkami, ako je to na tatranských vysokohorských chatách zvykom. Jedáleň osvecovali elektrické žiarovky. „Konečne sme po viac ako šiestich rokoch našli systém uchovávania a prijímania energie z viacerých zdrojov tak, aby to reálne fungovalo aj pri silných náporových odberoch.
Permanentnú zásobu energie v baterkách máme 48 kilowatthodín a nárazový odber je 8 kW. Martin Dorazil z Valašského Meziříčí nám systém vymyslel a vyladil tak, že sme v lete až do októbra vôbec nepoužívali dieselový agregát na výrobu elektriny. Teraz v zime, keď je málo vody, nie je slnko a je väčší odber energie, musíme agregát používať,“ pochválil sa chatár.
Bez slnka
Nás zaujala poznámka, že tu nie je slnko. Ako to, že na chate nie je slnko? „Štyri mesiace tu naozaj nemáme slnko. Od októbra sa začne zjavovať len na pár hodín a na začiatku novembra sa s nami definitívne rozlúči, keď zájde za Baranie sedlo. Na chate ho uvidíme opäť až na prelome februára a marca. Vtedy sa z Malej Svišťovky na nás usmeje rovno do kuchyne a znovu sa schová, aby nás podvečer pozdravilo ešte od Baraniek. Až niekedy v polovici apríla ho tu máme už po celý deň,“ vysvetľuje Tomáš.
A nie je to depresívne žiť bez slnka? Smeje sa. „Na depresie tu nie je čas. Tu je život vo vysokých obrátkach. Stále je tu veľa práce, neustále treba niečo riešiť a ani sa nenazdáte a rok je fuč, nieto štyri mesiace bez slnka. Práve preto som si to tu zamiloval a rád by som tu ešte nejaký čas zostal... Veď nikto nechce skončiť s tým, čo má naozaj rád. Lenže človek by mal tiež včas vedieť svoj pracovný život uzavrieť, kým ho ešte napĺňa. Skončiť, keď už je len uťahaný a stane sa nežiaducim a brzdiacim elementom, je neskoro,“ zamýšľa sa a pridá zopár pikošiek z histórie chaty.
„Prví nájomcovia, manželia Forbergerovci, tu chovali tri kravy, aby mali hostia vždy čerstvé mlieko, maslo, tvaroh, od okolitých bačov mali zase syr, bryndzu aj mäso. Dnes tu nesmieme chovať ani pásť nič, ale základné čerstvé potraviny zabezpečujeme od okolitých farmárov. Dve zvieratá na chate máme. Naše staroanglické ovčiarske psy. Päťročného Bruna a päťmesačnú Lulu,“ dodáva chatár.
Chata pri Zelenom plese
- Prvá útulňa bola postavená v roku 1880. Preniesli tu rozobraný zrub z Rakúskej poľany. Vtedy sa volal Egidova chata podľa vtedajšieho predsedu Uhorského karpatského spolku Egida Berzeviczyho.
- Chata v roku 1883 vyhorela. V roku 1887 ju obnovili a preniesli na južný breh plesa, kde v roku 1890 zhorela.
- Tretiu chatu postavili v roku 1897 z kameňa a jej prvým nájomcom bol Eduard Forberger.
- Chata sa najprv volala Fridrichova, od roku 1918 ju premenovali na Chatu pri Zelenom plese. V roku 1951 dostala názov Brnčalova chata podľa horolezca a partizána Alberta Brnčala (* 1919 - † 1950). V roku 1991 sa vrátil jej pôvodný názov Chata pri Zelenom plese.
