Hovorí sa, že pozitívnym myslením si pritiahneme veci, po ktorých túžime. No život nám ukazuje, že aj v čase, keď úplne rezignujeme a zmierime sa s najhorším, dostaneme to, za čo sme sa tak modlili. Prečítajte si pekný príbeh ženy, ktorá sa oň podelila na Priznaniach žien.
"Keď som oslávila svoje 35-te narodeniny, pozrela som sa do zrkadla, vystrčila bradu a povedala tomu ksichtu čumiacemu na mňa, že je čas zmieriť sa stým, že ja deti mať nebudem. Presnejšie povedané, už by som ani nechcela, ani keby bolo s kým, aj keď nikto taký na obzore nebol. Riziko je príliš veľké alebo ja sa bojím. Myšlienka, že by som mala čeliť rozhodnutiu, že čakám postihnuté bábätko ma desila. Nevedela by som sa rozhodnúť, nevedela by som sa ho vzdať a mala by som výčitky, že trpí lebo ja som chcela dieťa na staré kolená. Celkom slušne som presvedčila o tejto logike samú seba. Keď som stretla maminku s kočiarikom alebo videla malé klbko šťastia, tak som sucho prehltla, a keď som mala sentimentálne dni, aj slza sa vykotúľala.
Snívala som o romantickom mužovi, dome plných detí a o tom, že niekto objaví moju krásnu dušu. Nezdalo sa mi, že som pekná, predsa len oslovenie "bastard" od otčima zanechalo svoje stopy na mojom sebavedomí. V noci sa mi pravidelne vracal sen, v ktorom som zmeškala vlak, alebo som naňho utekala, až mi pľúca išli prasknúť a ledva som ho stihla. V tom som sa zobudila celá spotená.
A tak som sa vrhla do práce. Bola som slobodná, bezdetná, precestovala kus sveta a konečne som sa spamätala z lacného romániku, ktorý mi rozmetal sebavedomie na franforce. Bezsenné noci, počas ktorých som si prehrávala slová svojho ex, začali ustupovať a namiesto plaču, som sa opäť dokázala tešiť zo života. Chodila som na dlhé prechádzky, behala som, plávala, čo malo blahý vplyv na moje telo, cítila som sa dobre a konečne som tak aj vyzerala. Vrhnúť sa do ďalšieho vzťahu bolo to posledné, čo som chcela.
Vedela som, že do 50 - 60-ky to v pohode zvládnem. Budem pracovať, aktívne športovať, venovať sa tomu, čo ma baví. Len, keby neboli tie blbé sviatky, ktoré treba tráviť s rodinou. Keďže som pomerne často chodievala na hlavnú stanicu a stretávala v zime uzimené babky bez domova, vždy ma striaslo. Jednak od súcitu a jednak od strachu, že toto môžem byť ja o 40 rokov. Jediný rozdiel medzi nami bude, že ja som o dve hlavy vyššia.
Sem-tam som si večer po práci uvarila kafe a nechala voľný priebeh svojej sebaľútosti, že ja deti nikdy mať nebudem. Pritúlila som si svoju mačičku a čakala, kedy mi vyrastie bradavica na nose. Štyri mesiace po mojej 35-ke, som stretla svoju osudovú lásku. Tak veľmi sa mi nechcelo ísť na tú prvú kávu, ale premohla som sa, len aby do mňa kamoši nerýpali, že sa vyhýbam randeniu. Bola som si istá, že zas budem piť horúcu kávu až ma bude hrdlo páliť, aby som sa vyhovorila na súrny telefonát a zdúchnem domov. Nemusela som, dokonca som si dala pizza štangle, teda zjedla som tie jeho.
Teraz mám 37-ku na krku a vedľa mňa odfukuje moje zdravé a krásne bábätko. Vydala som sa, presťahovala, sekla s robotou a venujem sa len dcérke. Naskočila som do vlaku, ktorý mi ušiel. A je to tá najkrajšia cesta životom."
