Jeho manželka to v sobotu potvrdila pre ruské médiá. Alfiorov sa narodil v roku 1930 v dnešnom Bielorusku. V krátkej autobiografii, ktorú o sebe napísal pre výbor udeľujúci Nobelove ceny, uviedol, že záujem o fyziku uňho podnietil učiteľ v chlapčenskej škole v povojnovom Minsku zničenom bombardovaním.
Neskôr sa stal uznávaným výskumníkom Ioffeho fyzikálno-technického ústavu Ruskej akadémie vied (RAN) v Petrohrade, kde strávil veľkú časť svojej kariéry vo vedeckej komunite. V čase získania Nobelovej ceny bol riaditeľom tohto ústavu a neskôr sa stal predsedom výboru RAN pre nanotechnológie.
Nobelovu cenu Alfiorov dostal v roku 2000 spolu s nemeckým vedcom Herbertom Kroemerom pôsobiacim v USA za vývoj polovodičov, ktoré sú používané vo vysokorýchlostnej a optickej elektronike. Jeho práca podľa odôvodnenia výberu laureáta významne zmenila satelitnú a mobilnú komunikáciu, ako aj vývoj laserov. Vo svojom vystúpení pri preberaní ceny Alfiorov povedal, že sa sám považuje "len za skromného vedca" s "malým" miestom vo svete.
V roku 1995 sa Alfiorov stal členom Štátnej dumy, dolnej komory ruského parlamentu, ako člen Komunistickej strany Ruskej federácie (KPRF) a pôsobil vo výbore pre eurázijskú integráciu a otázky Spoločenstva nezávislých štátov.
