Volko bol po finále nesmierne šťastný, ale unavený. „Zranenie ma obmedzovalo pred štartom, nevedel som, či noha vydrží,“ priznal s miernym úsmevom na perách a pokračoval: „Keď však zakľaknete do blokov, myslíte na niečo úplne iné, v tele máte toľko adrenalínu, že bolesť, aj keby bola veľká, odíde.
Keďže tlkot srdca cítil až niekde v hrdle, veľa si zo zlatého behu nepamätá. „Spomínam si, keď som sa v cieli predkláňal, matne si pamätám aj na to, že som vcelku dobre vyštartoval. Pamätám si aj na to, že som sa s Turkom Barnesom zrazil rukami, boli sme blízko pri sebe a trochu sa udreli.“
V cieli si Volko hneď po finiši nebol istý, či vyhral. „Vedel som, že som v prvej štvorke. Keď som nabúral do steny a otočil sa, už som videl svoje meno svietiť. Až ma prekvapilo, že to bolo tak rýchlo. Padol som na zem a pocity boli úžasné, nenapodobiteľné,“ dodal šampión.
Jeho rodičia doma v Bratislave prežívali finále ako na ihlách. „Bolo to ukončenie dvojtýždňových stresov, keďže ho trápil ten sval a nevedeli sme, ako to bude ďalej, ale veľmi som sa z toho tešil,“ povedal pre Nový Čas otec šampióna Ján Volko st. (50). Jeho manželka tiež dlho nemohla zaspať. „Tešila som sa, ale nechcela som tomu ani uveriť, keďže po semifinále to nevyzeralo ružovo a báli sme sa, či vôbec nastúpi,“ doplnila Zuzana Volková (46).
