Dvojica plánuje svadbu, no má to vážny háčik. Zaľúbenci sa chcú brať v kostole, a práve o tom, či sa zosobášia pred oltárom, musí rozhodnúť Arcidiecézny tribunál v Trnave.
V devätnástich ste sa stali víťazkou súťaže krásy a užívali ste si slávu a obdiv. Mali ste čosi po dvadsiatke, keď ste sa stali slobodnou mamičkou a museli ste sa vyrovnať s tým, že dcéra Karin (23) sa narodila s detskou obrnou. Vypiplali ste ju a dnes je z nej študentka medicíny. Nebolo asi jednoduché v takom mladom veku čeliť realite.
Pravda je, že kým som sa stala mamou, bol pre mňa život gombička. Užívala som si ho, no niekto tam hore si povedal – a teraz už dosť, niečo ju treba naučiť, hoci aj prostredníctvom takejto ťažkej skúšky. Karinka sa narodila predčasne s detskou obrnou. Priznávam, nebolo to pre mňa ľahké. Najskôr som mala fázy, keď som sa hnevala, plakala som, bála som sa. Potom prišla fáza pokory, prijala som realitu, ale nevzdala som sa. Nejdem sama seba glorifikovať, veď mama urobí pre svoje dieťa všetko. Nie som vôbec výnimočná. Spolu s mojimi rodičmi a s Karinkou sme všetko zvládli. Som pyšná na svoju dcéru, je z nej múdre a šikovné dievča.
Keď mala dcérka štyri roky, vydali ste sa za podnikateľa z Prievidze a na svet prišiel syn Samko (12). No manželstvo vám nevyšlo a rozviedli ste sa. Ako vychádzate s oboma bývalými partnermi?
S Karinkiným otcom nie sme v kontakte a so Samkovým otcom len sporadicky. Žije totiž 160 km od Bratislavy a je dosť zložité vídať sa častejšie. Samko má veľa záľub, chodí na nemčinu, angličtinu, trénuje basketbal, chodí na saxofón a cez víkend chce byť aj so svojimi kamarátmi.
Čím vás terajší partner presvedčil, že práve on je mužom vášho života?
Myslím si, že to je presne tak, ako keď vás niečo osvieti. My sme sa s Peťom poznali už dlhšie, stretli sme sa na plese, kde bol pracovne ako fotograf. Osud nás spojil až o rok neskôr. Peťo je jediný muž v mojom živote, ktorý má upratané ego.
Ako to myslíte?
Samostatná žena je vždy komplikácia pre mužov, ktorí to v sebe upratané nemajú. Môj partner je vyrovnaný človek. Má nesmierne vyžarovanie, je veľmi príjemný spoločník nielen pre mňa, ale aj pre ľudí, s ktorými sa stretávame. A čo si nesmierne vážim - vôbec na mňa nežiarli!
Stálo za to počkať si naňho?
Určite to stálo za to. Človek musí byť trpezlivý. Sme stvorení na to, aby sme žili v páre. No v čase, keď som veľmi chcela partnera, nikto do môjho života neprišiel. Potom sa stalo čosi, čo dnes dáva všetkému význam. Raz večer, keď už deti spali, sadla som si v obývačke a hlavou mi prešlo: „Ale veď ja vlastne nikoho nechcem!“ V tej chvíli som to tak cítila. Bolo to pred piatimi rokmi, tesne pred Vianocami a už 18. januára som na plese stretla Peťa. O dva dni sme išli na prvé rande. Od toho dňa sme sa nepretržite stretávali, vymenili si mnoho esemesiek, 28. januára prišiel ku mne na kávu a už neodišiel. Po dvoch týždňoch sa ma spýtal: „A zoberieš si ma?“ Myslela som si, že si zo mňa robí žarty.
Prikývli ste? Prečo ste sa teda ešte za tých päť rokov nezobrali?
Povedala som, že áno. V tomto veku je človek už citovo „uprataný“, takže vie rozlíšiť silu slova. Sme zrelí ľudia a každý máme za sebou vzťah, ktorý nevyšiel. Pozeráme sa preto na život inými očami. Keby sme boli mladí a stáli by sme na začiatku života, rozmýšľali o hypotéke, chceli by sme spolu deti, tak by sme sa so sobášom určite viac ponáhľali. Lenže my už máme tieto veci vyriešené. Máme kde bývať, ja mám dve deti, Peťo má jedno, to nám úplne stačí. Je to len o nás dvoch. A ak to má mať pre mňa hĺbku a význam, chcela by som mať svadbu v kostole. Nikdy som nestála pred „tvárou Božou“, nebola som vydatá v kostole, tak by som to chcela zažiť. Z toho najhlbšieho presvedčenia, z hĺbky duše.
Čo vám v tom bráni?
Peťo sa ženil prvýkrát v kostole, takže o to je to zložitejšie... Som veriaca a vediem k viere aj svoje deti. Chodili do katolíckych škôl, majú sviatosti. Aj ja mám všetky sviatosti - prvé sväté prijímanie aj birmovku.
Hovoríte, že ste nábožensky založená, pritom máte nemanželskú dcéru Karin a so Samkovým otcom ste mali civilný sobáš. Prečo?
Keď som sa vydávala prvý raz, môj dnes už exmanžel bol zarytý ateista. Mala som tú vieru v sebe aj vtedy, ale myslím si, že bola plytšia. Nechodila som vtedy pravidelne do kostola. Dnes je to iné. Máme s rodinou taký nedeľný rituál - o jedenástej ideme do kostola, Samko miništruje. Omša sa stala neodmysliteľnou súčasťou, tak to cítim. Niečo ma do kostola ťahá. Potom máme obed a ideme spolu von. Nedeľa je pre nás svätá.
Je svadba v kostole aj Petrovo želanie alebo vám len chce splniť sen o cirkevnom sobáši?
Keby to nechcel, zoberieme sa niekde na úrade. Ale aj on to tak chce, on sa rozhodol podstúpiť tú tortúru s anulovaním cirkevného sobáša. Trvá to už dva roky. Peťo sa odvolal proti rozsudku prvej inštancie, pretože tam rozhodli, že je málo dôvodov na nulitu jeho sobáša s prvou manželkou. Nedávno však dostal dekrét o prijatí návrhu na druhý stupeň súdneho pojednávania na arcidiecéze v Trnave. Čakáme, ako arcidiecéza v našom prípade rozhodne.
Hovoríte o svadbe aj konkrétne? Ako by mala vyzerať?
Peťo vraví, že by chcel veľký letný žúr na zelenej lúke pre všetkých našich kamarátov a známych. Kamaráti z brandže by nám aj zaspievali, chceli by sme, aby to bolo také zážitkové, aby sme si ten deň užili. Aby to bolo plné emócií, ktoré od toho očakávam.
Zmeníte si po svadbe priezvisko na Kremnická?
Majtánovcov je prevaha – ja som Majtánová, Karinka je Majtánová, Samko je Majtán, tak sa smejeme, že Peťo bude musieť byť Majtán. Toto budeme riešiť, keď to bude aktuálne. Ale ja si určite svoje meno nezmením.
