Aj keď beh z duše neznášala, pred pár rokmi objavila jeho čaro a dnes behá ultramaratóny, a to aj v tých najdrsnejších podmienkach. Na sociálnej sieti jej adrenalínové zážitky sleduje už takmer 40-tisíc fanúšikov a práve im sa Lenka nedávno vyznala z najťažšej životnej skúšky. Spolu s priateľom ich cestou na Téryho chatu zmietla lavína...
Ako vám vlastne napadlo, že začnete behať ultramaratóny?
Asi to už na začiatku bolo o posúvaní limitov. O tom, že keď človek dosiahne jeden cieľ, chce si dať ďalší a náročnejší. Mala som za sebou maratón vo Verone, keď ma kamarát Tomáš z mojej bežeckej skupiny presvedčil, aby som sa prihlásila na svoj prvý ultramaratón.
On sám je skúsený ultramaratónec, a tak mi sľúbil, že pobeží so mnou. Myslela som si, že to bude okolo 50 km, ale on vybral rovno preteky na 100 km - Pražskú stovku. Bolo to v decembri 2017 a na štart som sa postavila len tri týždne po odbehnutí svojho prvého maratónu v živote.
Venovali ste sa behu rekreačne už aj predtým?
Som bežec, ktorý sa vypracoval z nuly na sto. Nikdy som nebehala, na základke som mala z behu ospravedlnenku a s behom som tak rekreačne začala po 25-ke z čisto estetických dôvodov. (smiech) Postupne som sa prepracovala k prvej desiatke, k polmaratónu, maratónu... No predovšetkým, urobila som z niečoho, čo som neznášala, svoju veľkú vášeň. Objavila som lásku k trailovému behu a predovšetkým obrovské čaro hôr.
Aká je vaša príprava na tieto vytrvalostné preteky?
Každému ultramaratónu predchádza tvrdá príprava. Sú to hodiny strávené tréningom. Dlhými behmi i krátkymi intenzívnymi tréningami, ktoré kompenzujem plávaním a posilňovaním stredu tela. Je to vlastne taký aktívny životný štýl.
Každé ráno vstanem, vypijem pohár vody a vyrazím behať. Cez víkendy si rada plánujem dlhé bežecké výlety. Nedržím sa žiadneho plánu, mám trénera, s ktorým sa radím, ale všetko robím skôr tak nejako pocitovo. Som len hoby bežec, a preto je pre mňa najdôležitejšia radosť z behu.
Môže to podľa vás zvládnuť každý?
Razím heslo, že každý z nás dokáže čokoľvek, no nie nadarmo sa pred štartom ultramaratónov podpisuje, že bežíte na vlastnú zodpovednosť. Patria do kategórie extrémnych športov. A ten extrém znamená, že si siahnete na fyzické i psychické dno, čo by mohlo byť pre netrénovaného človeka mimoriadne nebezpečné. Každý by si mal objektívne zvážiť, či je na niečo takéto dostatočne pripravený a až potom sa do toho pustiť. Veď keby to bolo jednoduché, robil by to každý.
Popíšte nám laikom, čo musíte mať počas behu pri sebe, čo máte oblečené a ako je to s jedlom?
Veľmi záleží, či bežíte letnú alebo zimnú stovku. V podstate sa oblečiem rovnako, ako keď si idem ráno zabehať - bežecké legíny, teplejšiu mikinu, kompresné návleky, trailové tenisky, rukavice a čelenku. Mám však so sebou bežecký batoh, v ktorom si nesiem suché tričká na prezlečenie, nepremokavú bundu do zlého počasia, rôzne tyčinky na energiu a vodu.
Väčšina pretekov má povinnú výbavu, ktorá obsahuje doklady, peniaze, nabitý telefón, powerbanku, čelovku, baterky, termofóliu a lekárničku. Keďže behám v náročných terénoch, nesiem si aj paličky a čo sa týka jedla, to riešim hlavne na občerstvovačkách. Inak asi do 50 - 60 km je to naozaj o tom, kto ako natrénoval. Asi po 80 km to začne byť veľký boj s hlavou a úspešní sú predovšetkým tí bežci, ktorí sú psychicky odolní. Vraví sa, že ultramaratón bežíte prvú polovicu nohami, druhú srdcom.
A čo váš priateľ? Neskúsili ste ho niekedy prehovoriť, aby bežal aj on?
Priateľ ma veľmi podporuje, za čo som mu neskutočne vďačná. On sám tiež behá, ale trochu kratšie vzdialenosti. Vždy sa smejem, že som z neho asi za pol hodinu ultrabežca naozaj urobila. Prebiehala som Kungsleden - kráľovskú cestu vo Švédsku, čo je približne 470 km dlhá turistická trasa poslednou divočinou v Európe - za polárnym kruhom, a môj spolubežec sa zranil, preto ho musel nahradiť práve on. Neplánovane so mnou prebehol asi 260 km z trasy.
Spomínate si na svoju najťažšiu chvíľu?
Tú som rozhodne zažila na poslednom úseku Kungsleden vo Švédsku, keď napadlo toľko snehu, že sme v návejoch zapadali po pás. A to bol september! Mala som za sebou 10 dní behu v divočine v extrémne zlom počasí, silnom vetre a zrazu prišiel sneh. Bola som unavená a na kosť premrznutá.
Už bola noc a mne sa chcelo strašne spať. I keď som bola pár kilometrov pred koncom, myslela som si, že do cieľa už nikdy nedôjdem, že už jednoducho nemám viac síl. Posledné kilometre sú vždy najťažšie. A práve toto je moment, keď rozhoduje psychická odolnosť. S tým rozdielom, že v pretekoch to môžete kedykoľvek vzdať, v divočine jednoducho musíte pokračovať ďalej, pretože je to otázka prežitia.
Akú najdlhšiu trasu ste doposiaľ zabehli?
Pretekársky, na jeden záťah to bolo najviac 130 km. Etapovo, to znamená každý deň väčší objem kilometrov, 470 km pri behu na švédskej Kungsleden a 500 km pri behu cez Slovensko z Košíc do Bratislavy, čo mi trvalo 11 dní.
Prednedávnom ste sa vašim fanúšikom priznali, že vás pred rokom po ceste na Téryho chatu zmietla lavína... Čo ste v tom momente prežívali?
V momente, keď má človek pocit, že je kráľom všetkého, tak mu môžu dať hory veľmi veľkú príučku. My sme o tom, čo sa nám stalo, nehovorili asi preto, aby si ľudia nemysleli, že veľa riskujeme. Cesta na Téryho chatu je známa turistická trasa, ktorou bežne chodia ľudia aj v zime a nemyslia si, že môže byť nebezpečná. Minulý rok sme práve na tejto trase prežili s priateľom lavínu.
Veľmi dlho som nevedela, čo sa stalo. Jediné, čo si z toho pamätám, je, že som sa točila v lavíne a že som mala všade v tvári sneh a snažila som sa ju inštinktívne zakryť. Keď začala lavína spomaľovať, cítila som, ako je ten sneh ťažší a ťažší. Zrazu prišiel moment, keď som si uvedomila, že tak teraz môže byť koniec a ten moment bol naozaj veľmi silný. Aj keď mám z tejto trasy obrovský strach, nevyhýbam sa jej, pretože strachu sa nezbavím tak, že už tam nikdy nepôjdem.
A čo vaše ciele na tento rok?
V máji sa chystám prebehnúť najdlhšiu slovenskú turistickú trasu Cestu hrdinov SNP, ktorá má 760 km a vedie z Dukly na Devín. Verím, že sa mi to podarí a že to bude opäť nezabudnuteľný zážitok.
