Pri dôležitej skúške alebo oznámení negatívnej správy sa telo nastaví do obranného stavu, v ktorom je pripravené podať ten najlepší výkon. Čo však v prípade, ak takéto stavy prichádzajú bezdôvodne?
Stavy úzkosti a strachu sú do určitej miery prirodzené a potrebné. Tieto pocity máme v génoch zakódované už z praveku. Oboje majú zvýšiť šancu na prežitie. Strach nám do krvi napumpuje adrenalín a tým zvýši našu silu na rýchly útek alebo na boj a zníži vnímanie bolesti a únavy. Strach je to, čo nás prinúti skrčiť sa a rukami si zakryť hlavu, keď vidíme niečo padať, alebo zaznie silný výbuch. Úzkosť je stav pred strachom. Len akási predpríprava na niečo, čo by mohlo byť, ale ešte nie je.
Tieto stavy by však nemali prekročiť zdravé hranice. Nesmú trvať veľmi dlho, objavovať sa často, byť príliš intenzívne alebo neadekvátne. O úzkostnej poruche hovoríme, ak tieto obranné mechanizmy začnú mať negatívny vplyv na náš život a obmedzujú naše životné pohodlie. Ak trpíte úzkosťou, možno vás upokojí správa, že ňou tiež trpí 25 % populácie vyspelého sveta, teda každý štvrtý z nás.
Úzkosť sa nemusí prejaviť len silným záchvatom paniky. Niekedy je jej priebeh oveľa pokojnejší, možno až skrytý. Prichádza nervozita z bežných vecí, pocit slabosti, navonok bezdôvodne sa objavia bolesti žalúdka alebo zvýšený tlak. Stáva sa to aj vám?
Takto to začína
Stále v myšlienkach niečo rozoberáte
Hlavou vám vždy prúdi množ st vo úvah. Preberáte si všetky možné situácie „čo by bolo keby“ a vyvodzujete závery, väčšinou negatívne. Vždy očakávate, že veci dopadnú zle. „Čo ak to nedopadne dobre? Určite niečo pokazím...“ Jednoducho vidíte svet čiernejšie než väčšina ostatných ľudí. A neviete si pomôcť, hoci logicky si uvedomujete, že je to nezmysel a nič nie je až také zlé.
Ľahko sa vyľakáte
Stačí, aby sa za vami nečakane niekto ozval a vy sa preľaknete tak, že podskočíte. Rovnako pri každom silnejšom zvuku či prudšom pohybe. Aj keď ste si úplne istí, že v byte ste len vy a pes. Rozbúchané srdce potom upokojujete desiatky minút.
Vyčítate si chyby z minulosti
Každý robí chyby. A väčšina ľudí často. Vy si však niekedy, náhodne, bez akéhokoľvek vonkajšieho podnetu spomeniete na niektorú zo svojich dávnych chýb a potom si ju v hlave prehrávate znova a znova. A prídu výčitky svedomia. Už po tisíci raz.
Podceňujete sa
„Celý môj život je jedna veľká chyba,“ je vaše motto. Myslíte si, že nič nedokážete, všetko zbabrete a váš život je úplne zbytočný. Nevidíte jeho zmysel a ani spôsob, akým mu ho dať. Neustále sa porovnávate s inými – svoj štýl života, obliekania, ciele aj správanie. A vždy zistíte, že všetci okolo sú lepší a vy ste úplne neschopní tragédi, ktorých život je len jedna katastrofa za druhou.
Vaša apatia rastie
Máte pocit, že nie je dôvod sa o čokoľvek snažiť, lebo to aj tak dopadne zle. Na ničom nezáleží, nič nie je podstatné a keby ste tu ani neboli, tiež by sa nič nestalo. Aj tak vás všetci len kritizujú, ohovárajú a odsudzujú. Ste presvedčení, že nedokážete urobiť nič dobre, veď aj tak ste stále v nejakých problémoch.
Vyhýbate sa ľuďom
V podstate máte spoločnosť radi a v lepšej chvíli si aj pripravíte nejakú spoločenskú akciu. A aj sa na ňu tešíte. Ale potom odrazu príde moment, keď vás pochytí úzkosť, stiahne sa vám hrdlo a jednoducho nemôžete ísť. Najpravdepodobnejšie zamknete dvere, pozaťahujete rolety a vleziete pod deku.
Zle spíte
Večer sa vám nedarí zaspať, lebo máte hlavu plnú myšlienok a neviete ich zastaviť. Ak sa vám aj podarí zaspať, spánok je nepokojný a často sa budíte. No a ráno vstanete unavení a nevyspatí.
Myslíte si, že všetko je vaša vina
Ale len keď situácia dopadne zle. V myšlienkach ju preberáte a rozoberáte z každej strany, vybavujete si, čo kto povedal a čo ste povedali vy. A hľadáte, kde ste urobili chybu. Čo ste mali povedať, alebo urobiť inak. A obvykle sa za vinníka potom aj označíte, bez ohľadu na to, že si to nikto iný okrem vás nemyslí. Obviňujete sa z vecí, na ktoré nemáte vôbec žiaden vplyv a cítite sa za ne zodpovední.
Všetci vám idú na nervy
Pri rozhovore sa v duchu modlíte, aby ten hlupák pred vami konečne prestal tárať. Rozčuľuje vás všetko, čo hovorí. A ak náhodou hovorí niečo, s čím súhlasíte, tak vám prekáža tón alebo spôsob, akým to podáva. Len čo vám zazvoní telefón, obleje vás pot a hovor nechcete zdvihnúť. Pretože od vás zase bude niekto niečo chcieť. Aj keď je to len mama a asi vám chce priniesť koláč, alebo sa len opýtať, ako sa máte. Ale vy nechcete nič, len pokoj.
Bez odbornej pomoci ju ťažko porazíte
Kedy sú úzkostné pocity už problém? Kedy je to diagnóza?
Diagnózou a poruchou sa to stáva vtedy, keď významne narušuje náš bežný život. Nastáva to v prípade, ak človek cíti obmedzenie pre niektoré činnosti, vyhýba sa určitým miestam, jednoducho keď úzkosť začína určovať jeho správanie.
Aká je na to terapia? Na čo sa zameriava a čo je jej cieľom?
V prvom rade treba povedať, čo je úzkosť. Úzkosť je telesná skúsenosť - búšenie srdca, bolesti brucha či hlavy, tras - ktorá nevzniká ani sa bežne neobjavuje bez príčiny. Úzkosť alebo napätie vzniká ako dôsledok množstva nahromadených emócií, ktoré zostali nevyjadrené v našom vnútri.
Vzhľadom na fakt, že zostali len vnútri a nemali možnosť sa ventilovať von, spôsobujú nám napätie a viaceré fyzické prejavy, ktoré nazývame úzkosť. Úlohou psychoterapie je pochopiť, čo skutočne zapríčiňuje vašu úzkosť. Orientuje sa preto na poznávanie a prežitie emócií klienta, ktoré sú prekryté úzkosťou. Počas psychoterapie sa pri závažnejších úzkostiach odporúča aj užívanie liekov, avšak pri miernejších formách úzkosti stačí „len“ psychoterapia.
Vie si človek pomôcť sám, keď si uvedomí, že ho stresuje úplne všetko a že to nie je v poriadku? Zaobíde sa bez odbornej pomoci?
Pomôcť si sám môže človek len veľmi ťažko. Človek s úzkosťou si uvedomuje obyčajne len napätie a jednotlivé príznaky úzkosti, ale nie pôvod. Je to podobné, ako keď si nájdete napríklad vyrážku. Viete ju síce opísať, vidíte jej farbu aj veľkosť, ale jej pôvod a liečbu nepoznáte. Samozrejme, určité techniky na ovládanie úzkosti sa človek vie naučiť, ale je to podobné, ako keď si na ubolený zub dáme liek proti bolesti.
Bolesť síce znížime, ale definitívne nevyliečime. Podobne je to aj s úzkosťou. Môžeme síce využívať relaxačné techniky alebo užívať lieky proti úzkosti, ale taktiež ju neliečime. Liečime ju až vtedy, keď sa človek začne zaoberať svojím vnútrom, svojimi emóciami a všíma si obdobie života, počas ktorého úzkosť vznikla. To sa však robí lepšie v spolupráci s druhým človekom – psychoterapeutom.
Môže sa takáto dlhodobá skrytá úzkosť zhoršovať?
Môže. Ak nespravíte potrebné kroky k vášmu psychickému zdraviu a naďalej prehliadate svoje potreby, môže sa zhoršiť.
A môže sa sama vyliečiť, že jednoducho prejde?
Za istých okolností sa môže aj takpovediac „sama“ vyliečiť. Podnet, ktorý podporuje úzkosť, môže prestať v okolí pôsobiť. Napríklad ak je tým dôvodom úzkosti násilný partner. Vtedy úzkosť môže odznieť sama, keď sa pominie jej príčina.
Väčšinou to však nie je taký jasný a markantný podnet, ako uvedený príklad. Niekedy sa úzkosť zníži a osoba nemusí vedome vedieť, čo to spôsobilo. Štandardne sa však nestáva, že by úzkosť sama od seba vymizla. Skôr sa menia jej príznaky. Napríklad človek necíti zvieranie na hrudi, ale cíti bolesť hlavy.
Ako sa obvykle ľudia snažia sami čeliť úzkosti?
Využívajú mnohé spôsoby. Relaxačné cvičenia v zmysle meditácie, dychových cvičení, rôznych mastí alebo masáží. Ďalej sa snažia aplikovať pozitívne myslenie, prípadne sa snažia dlhý čas úzkosť doslova ignorovať a robiť všetky veci tak ako doteraz. To však nie je dlhodobo udržateľné.
Často sa ľudia v tejto téme aj vzdelávajú, čítajú knihy a výskumy. Skúmajú, či popísané príčiny úzkosti môžu pre nich pasovať a z toho odvodzovať liečbu. To je však tiež ťažké, bežný človek bude asi ťažko zvažovať príčiny úzkosti ako psychoterapeut. Frekventovaný je aj postoj, že úzkosť má len hormonálnu príčinu, a preto sa snažia ľudia úzkosť racionalizovať a odmietajú psychoterapiu.
Poradili by ste niečo tým, ktorí sa v príznakoch úzkosti nájdu?
Chcel by som ich podporiť, aby našli silu bojovať s úzkosťou a vyhľadali pomoc. Často sa stáva, že osoby si skôr zvyknú na život s úzkosťou, pretože aj keď vyhľadajú pomoc, nedostane sa im adekvátnej odbornej pomoci. Existuje totiž mnoho šarlatánov alebo nedostatočne pripravených psychológov, ktorí zasahujú do tejto závažnej témy.
Budem držať palce každému, aby nevzdal svoj boj za životné šťastie a ak aj náhodou zatiaľ nepomohli intervencie predchádzajúcich odborníkov, aby pokračoval v hľadaní toho správneho. Treba podotknúť, že vyhľadanie pomoci nie je vzdanie sa. Práve vtedy ide človek nazrieť do svojho vnútra, objaviť svoje prehliadané pocity a potreby, čo vyžaduje dozaista veľkú dávku odhodlania a odvahy.
Fyzické príznaky úzkosti
- Potenie
- Búšenie srdca
- Zrýchlenie dýchanie
- Zvieravá bolesť na hrudi
- Pocit vyčerpania, únavy
- Nespavosť
