Teraz je speváčka Martina Schindlerová (30) opäť slobodná žena pokúšajúca sa o návrat pred televízne kamery, do nahrávacieho štúdia
i do rádií. Podarí sa jej to?
Aké je to byť opäť súčasťou šoubiznisu, ísť do televízie, byť na pódiu, pred kamerami...?
Je to pre mňa prirodzené prostredie, pred kamerami sa cítim dobre, bezpečne. (smiech) Samozrejme, pri svojich prvých vystúpeniach po rokoch som chvíľami prepadala tréme. Nemyslím si, že to bolo vidno, ale ja som ju cítila. Zvýšil sa mi tep a zvlhli mi dlane, ale celkom rýchlo to ustúpilo. Som zvyknutá prekonávať sa. Myslím si, že je to preto, že sme tak so súrodencami boli vychovávaní. Keď sme v detstve dostali z niečoho strach a rodičia len zbadali na nás pochybnosti, či niečo dokážeme, vždy nás povzbudili. Že čoho sa bojíš, nemáš sa prečo báť, a prečo by si to nedokázala, jasné, že to dokážeš, všetko sa ti podarí, však si šikovná, a keď aj nie na prvýkrát, no a čo. (smiech) A tak mi ostal taký reflex, že vždy, keď dostanem trému, hneď sa preprogramujem, že veď sa fakt nemám čoho báť a dostanem sa do pohody. Vystupovala som pravidelne od svojich šiestich rokov až do 23 rokov, potom som mala sedemročnú pauzu a teraz vystupujem zase. Určite sa na mne tie roky vystupovania podpísali tak, že mi pódium jednoducho nerobí problém.
Aké ťažké je vracať sa po rokoch, keď ste medializáciu aj vystúpenia veľmi striktne odmietali? Kontakty sa pretrhli, prišlo viacero nových mladých speváčok...
Ja to neberiem tak, že sa niekam vraciam, aj keď to tak vyzerá. Spievam, lebo nemôžem inak, ja som speváčka. Spievam každú možnú chvíľu, milujem spievať, potrebujem to ku šťastiu. Posledné roky som bola speváčkou bez pódia a bez publika, ale stále som bola speváčkou, lebo je to vo mne, to som ja. Spievala som pravidelne a začala som si aj skladať piesne. Aj počas tých siedmich rokov som pravidelne dostávala ponuky vystupovať, len som ich odmietala. Medializácia mi dáva zmysel iba ruka v ruke s vystupovaním. Teraz, keď znova vystupujem, komunikujem aj s médiami, ale medializáciu jednej časti môjho súkromia odmietam, pochopiteľne, stále. Pochopiteľné je to pre tých, ktorí so mnou súhlasia, že „bielizeň si má každý oprať doma, a nie pred domom“. Potrebujem mať vo svojom živote priestor, ktorý zdieľam iba so svojimi najbližšími.