Hoci vyrastal v hlavnom meste, už jedenásť rokov žije v malej dedinke pri Leviciach. Na neveľkom gazdovstve s koňmi, psami a s mačkami sme sa rozprávali nielen o prezidentských voľbách, ale aj o špinavom zákulisí politiky.
Žijete na dedine 200 km od hlavného mesta. Človek by si myslel, že politický analytik, ktorý sa aktívne zúčastňuje na politicko-spoločenskom živote, bude chcieť byť v centre tohto diania.
Myslím si, že čím je človek starší, tým by mal byť slobodnejší. A tu na dedine sa cítim slobodnejší. Ja som nesmierne rád, že som mimo centra diania. Aj kvôli psychohygiene to má obrovskú pridanú hodnotu, lebo tu nie je centrum ničoho. Tu je centrum pokoja. Hoci pred časom nám do toho pokoja vstúpila manželkina onkologická choroba, ktorá nás ako rodinu na jednej strane nesmierne zaťažila, no na druhej strane scelila a oslobodila. Zrazu zistíte, že to pachtenie, to, čo si o mne kto myslí, je nedôležité. Tu, na dedine, som sa utvrdil, že rozhodnutie odísť z veľkomesta bolo správne. Venujem sa veciam, ktoré ma bavia, chodím do prírody, jazdím na koňoch... Mám v dome asi 4 000 kníh, ktoré by som v paneláku nemal kam dať.
Čo čítate?
Mám to rozdelené – pri jedle čítam napríklad kvantovú mechaniku. Keď mám chuť zaťažovať si hlavu, čítam napríklad ruského filozofa Nikolaja Berďajeva. To je autor, pri ktorom treba rozmýšľať. Na toalete čítam knihy o koňoch a o psoch, vo vani beletriu a v pracovni väčšinou faktografickú literatúru. Pred pár rokmi som sa začal amatérsky učiť čítať egyptské hieroglyfy.
Na čo vám to bude? Nie je to zbytočné?
Koľko zbytočných vecí robíte v živote? Navyše, stále si treba cvičiť mozog. Fascinuje ma starý Egypt. Mám knihu, ktorá je o korešpondencii v starom Egypte. Zistíte, že pred 3 000 – 4 000 rokmi mali ľudia podobné problémy, ako máme my teraz. A z dnešného pohľadu sú tie ich problémy nepodstatné.
A čo je podľa vás dnes podstatné?
Poctivosť. Hoci finančne to môže vychádzať tak, že na poctivosť človek dopláca. Mám s tým skúsenosť...
Akú?
Vlastním agentúru Polis a niekoľkokrát som od politikov dostal ponuku meniť prieskumy za peniaze. Pridávať v preferenciách percentá, alebo ich uberať. Nikdy som to však neurobil.
Čo by z toho tí ľudia mali?
Ich cieľom bolo vyvolať marketingovú ilúziu, že toto je ten človek, ktorého sa oplatí voliť. Že toto je strana, ktorú sa oplatí voliť. Vidíme to v každých voľbách.
Bolo to tak aj v prvom kole prezidentských volieb? V posledných prieskumoch jeden kandidát vyletel až na 50 percent...
Dôkazy nie sú, ale myslím si, že aj v týchto voľbách sa prekrúcala a skresľovala skutočnosť. Za realitu sa vydávali fakty, ktoré reálne neboli. Takéto snahy sú rozšírené v celom tzv. civilizovanom svete, ktorý sa aj týmto stáva menej civilizovaným. Vytvára sa tu istá virtuálna realita, paralelný svet, ktorý nezodpovedá svetu, v ktorom žijeme. Ale čo je najhoršie, niekedy sa podarí ten paralelný svet zreálniť. Potom zrazu zistíme, že máme niečo, čo sme vlastne ani mať nechceli. Vyvolá sa tu nejaký iracionálny ošiaľ a čo je najhoršie, každý nesúhlas je vnímaný ako akt nepriateľstva. Hlúpy a nevedomý primitív sa vo virtuálnom priestore dostáva na úroveň jadrového fyzika a je schopný vás pred státisícmi ľudí ponížiť klamstvami. Toto nám priniesli sociálne siete.
Ste vyštudovaný prírodovedec. Ako ste sa dostali k politike a k prieskumom verejnej mienky?
Doslova ako slepé kura k zrnu. Zakladal som v roku 1989 na technickej vysokej škole VPN, neskôr som pomáhal zakladať KDH. Keď ma v roku 1998 zavolal Michal Kováč, či mu pôjdem pomáhať robiť prezidentskú kampaň, išiel som. Zistil som, že potrebujeme rýchle prieskumy, a tak som založil agentúru Polis. Potom ma začali oslovovať novinári, najskôr ohľadne výsledkov a neskôr aj pre názor k politickému dianiu.
Žijete na dedine, ktorá má stovku obyvateľov. Ľudia tu riešia asi trochu iné problémy ako vo veľkomeste.
Je to iný svet. Ten bratislavský má iné preferencie. Tu žijú ľudia zo dňa na deň, z ruky do úst a nie vlastnou vinou. Všetky vlády na juh stredného Slovenska kašlú. Pritom je to oblasť, ktorá by pokojne mohla byť sebestačná. Ľudia nevedia, komu veriť. Pred voľbami ma zastavovali na ulici a pýtali sa, koho majú voliť.
Poradili ste im?
Rozprávali sme sa, ale rozhodnúť sa musí každý sám.
Tieto voľby ukázali, že Slovensko prahne po zmene. Zuzana Čaputová získala obrovský náskok pred druhým Marošom Šefčovičom. Čo si myslíte o takom výsledku?
Bol to ten istý mechanizmus ako pri Andrejovi Kiskovi, keď sa do neznámeho človeka investovalo veľa peňazí a „vyrobil sa“ prezident. To isté sa stalo so Zuzanou Čaputovou. Pre mňa bolo nepochopiteľné, že sa Robert Mistrík tak rýchlo vzdal kandidatúry. Možno keby som poznal pozadie, bolo by to pochopiteľné. V pozadí sú isto skupiny, ktorým záleží na tom, aby tu bol ich prezident. Bežný volič to takto nevníma, nemá dostatok informácií, času, možno nemá ani chuť sa tým zaoberať. A celé mu to ešte kazí nadšenie a emócie, ktoré sa dokázali vyvolať okolo Čaputovej.
Čím sa podľa vás vyvolalo to nadšenie?
Je žena, vyzerá dobre a robí to dobre. Ona totiž neútočí. A čo lepšie si viete predstaviť, aby sa vyvolal nejaký ochranársky inštinkt, ako dobre vyzerajúcu ženu, ktorá neútočí, a na ktorú útočia? To je pozícia na nezaplatenie. A Zuzana Čaputová momentálne v tejto pozícii je. Z výsledku, ktorý dosiahla, je jasné, že ju volili aj konzervatívni a kresťanskí voliči. Emócia prevládla nad ratiom a bola transformovaná do toho, že je tu konečne zmena. Čaputová predstavuje zmenu voči SMER-u. Ale to mal predstavovať aj Kiska. Na rozdiel od neho lepšie komunikuje, lebo jeho prejav bol a zostal škrobený, umelý, strojený. Ak by som to povedal len z uhla pohľadu politického marketingu, Čaputová je lepší produkt, ako bol Kiska.
Ako vidíte výsledky prvého kola volieb z pohľadu politického analytika?
Čo sa týka Maroša Šefčoviča, vytlačil maximum, čo momentálne mohol s podporou Smeru. Čudujem sa Bélovi Bugárovi, že vôbec išiel kandidovať. Možno sa potreboval spopularizovať a vymedziť voči SMK. Čo však stojí za zmienku, bola kandidatúra Mariána Kotlebu a Štefana Harabina. Keby jeden z nich nekandidoval, tak ten druhý je v druhom kole prezidentských volieb. Pre isté politické spektrum je práve toto poučenie do budúcnosti, aby netrieštili sily.
Myslíte si, že výsledky volieb ovplyvnili aj udalosti, ktoré spoločnosťou otriasli minulý rok – vražda novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej, obvinenie Mariána Kočnera z objednávky vraždy, ale aj uväznenie podnikateľa Ladislava Bašternáka a ďalšie kauzy?
Chcem pripomenúť aj to, že Najvyšší súd SR potvrdil rozsudok nad exministrami Mariánom Janušekom a Igorom Štefanovom v kauze tzv. nástenkového tendra. To už bola pre mňa prvá pozitívna lastovička, že niečo by sa mohlo zmeniť. Čo sa týka Kočnera, nemyslím si, že stojí najvyššie v rade objednávateľov vraždy Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Myslím si, že ak Kočner bude zahnaný do kúta a začne rozprávať, tak bude ešte veselo. Ide o to, či začne a ak začne, či sa to vôbec niekam dostane.
Čo máte na mysli tým, že tu bude veselo?
Budú padať hlavy, vyjdú navonok ďalšie špiny, možno vyjde navonok nejaká nová súvislosť a zase sa tu bude musieť niekto vyviňovať. To už sme videli, keď sa zverejnili fotky Kočnera z Donovál, kde bol v spoločnosti istých ľudí a tí sa od neho verejne dištancovali. Jedna vec je, že keď sa pohybuješ v istej spoločnosti, nevieš sa vyhnúť kontaktu s niektorými ľuďmi. Ale druhá vec je, čo bolo robené programovo a kde mal Kočner reálny vplyv.
Nie je Kočner len obetný baránok, ktorého niekto hodil cez palubu?
Možno je snaha urobiť z neho obetného baránka, to ja neviem. Stále sa nedá vylúčiť, že bol na začiatku reťazca objednávateľov. Akurát, že tomu neverím.
V druhom kole sa bude rozhodovať medzi Zuzanou Čaputovou a Marošom Šefčovičom. Aké majú šance?
Čaputová bude mať ako ľavicová liberálka problém osloviť voličov Harabina a Kotlebu. Pri istej dávke vierohodnosti sa to môže podariť Šefčovičovi, ale neviem, čo plánuje jeho štáb. Môže sa stať, že títo voliči voliť nepôjdu, lebo pre nich sa obaja kandidáti môžu javiť ako nevoliteľní. Možné je, že ak by Šefčovič prehral, prehrá s menším rozdielom. Ak vyhrá, vyhrá veľmi tesne. Dnes, necelé dva týždne pred voľbami, keď robíme tento rozhovor, má väčšiu šancu Čaputová. Čísla nepustia. Ale v politike platí – nikdy nehovor nikdy.
Ľudia sa dokážu pre politiku hádať. Ako dosiahnuť, aby sme neprišli o zdravý nadhľad?
Nesmieme to preceňovať. Musíme si uvedomiť svoju malosť. Dinosaury tu boli milióny rokov a sú preč, naša poznateľná história je oveľa, oveľa kratšia. Viete, ja sa rád prechádzam po starých cintorínoch, lebo sú svedkami svojej doby. Tam si človek uvedomí, že naozaj svetská sláva je poľná tráva. Vidím náhrobky, kde majú nebožtíci vytesané funkcie, tituly. Stojíte pred tým pomníkom a vravíte si: No a čo? A toto „no a čo“ si treba pripomínať. Venujeme sa hlúpostiam, veciam, ktoré nemajú až taký zmysel.
Čo pre vás má zmysel?
Napríklad to, že som sa rozhodol, že sa počas života zaslúžim o to, aby vznikla onkologická nemocnica, na ktorú zháňam peniaze. Moja žena je onkologický pacient a veľmi jej pomohla podporná liečba, ktorú poisťovňa nuhrádza. S jedným lekárom z východu Slovenska sme založili občianske združenie a vyzbierané peniaze dávame pacientom na tú liečbu. Toto som si dal za cieľ. V mojom hodnotovom systéme dnes je to, že pomôžeme zachrániť život matke troch detí, omnoho podstatnejšie, ako to, či bude prezidentom Čaputová alebo niekto iný.
Poznáte sa s mnohými vplyvnými ľuďmi, oslovili ste ich kvôli príspevkom na onkologickú liečbu?
Keď som chodil po oligarchoch, „veľkopodnikateľoch“ a politikoch a pýtal som peniaze na onkologických pacientov, až na výnimky som sa stretol s reakciami: Nemáme, nemôžeme... Pýtajú sa ma, aká je návratnosť. Ako im mám vysvetliť, že návratnosť nie je? Ako chcú vyčísliť ľudský život? Ale tí istí ľudia mi pred pár rokmi tvrdili, že keby som išiel ja založiť politickú stranu, vedeli by to zafinancovať, že peniaze majú.
Možno ich svedomie raz dobehne...
Ktovie. Verím tomu, že keď budeme umierať, prežijeme si niektoré časti života. Tí, čo rozumejú Einsteinovej teórie relativity, vedia, že vnímanie času je veľmi závislé od gravitácie a ďalších faktorov. Umieranie, ktoré sa vám ako pozorovateľovi môže zdať pár minút, môže pre umierajúceho znamenať týždne, pokiaľ existuje nejaké nehmotné vedomie, duša, oprostená od gravitácie. Možno som to zjednodušil, ale verím, že isté veci si budeme musieť prežiť znovu s tým, že nemáme možnosť ich napraviť. Preto si myslím, že by sme mali žiť tak, aby sme boli oprostení od opätovného prežívania našich chýb a zlých skutkov v tom inom časopriestore. Ako katolík by som to nemal takto hovoriť, ale možno je to len Božie riadenie posledného súdu. To už ja neviem...
