Sympatickú dôchodkyňu sme navštívili v Domove sociálnych služieb v bratislavskej Rači. Tu pani Viola Hrnčárová žije od minulého novembra. Pred piatimi rokmi totiž ochorela a už sa o seba nedokáže plnohodnotne postarať. „Neliečený vysoký krvný tlak sa podpísal pod cievnu príhodu, ktorá mala za následok ďalšie ochorenia,“ vraví dcéra Monika Luknárová.
„Keďže pracujem a brat žije v zahraničí, rozhodli sme sa spoločne s mamou pre domov sociálnych služieb. Už je tu skoro štyri mesiace, ale často sme spolu, bývame blízko. V DSS sa udomácnila, pochvaľuje si pravidelné cvičenie, spevokol a záujmovú činnosť,“ vysvetľuje dcéra.
Pani Viola nás privítala nahodená do svojej obľúbenej bordovej farby a ako typická dáma svoj outfit doplnila vkusnou bižutériou. „Mama miluje bižutériu, má jej asi rovnako veľa ako bábik,“ smeje sa Monika, ktorá s mamou trávi každú voľnú chvíľu. Keďže pani Viola už nemá toľko síl, čo kedysi, o jej zbierku bábik sa stará dcéra. Tá iniciovala aj nedávnu výstavu maminých porcelánových bábik v bratislavskom Stredisku kultúry na Vajnorskej ulici.
Evičku má od roku 1953
Dozvedáme sa, že najstaršia bábika pochádza z roku 1953. „Dostala som ju od rodičov k piatym narodeninám. Volá sa Evička. Je to moja najobľúbenejšia. Ako jediná nie je porcelánová, ale hlinená,“ ukazuje nám pani Viola bábiku s hnedými kučerami v dlhých bieločiernych šatách.
Kým sa pohodlne usadí do kresla, aby ju fotograf odfotil s obľúbenými bábikami, dcéra vysvetľuje, ako mama prepadla zberateľstvu. „V roku 1999 dostala mama od rodiny prvú porcelánovú bábiku. Volá sa Sonička a má číslo 1. Mama každej bábike dala meno, zapísala si pomyselný dátum narodenia – deň, keď bábiku dostala.
Sonička sa mame veľmi páčila, tá sa pre porcelánové bábiky nadchla a začala si ich aj sama kupovať. Chodila na burzy, tam našla často ranenú - poškodenú bábiku a potom sa ju snažila opraviť. V rodine sme už potom vedeli, čím jej urobíme radosť, takže na Vianoce, na narodeniny sme jej kupovali ako darček porcelánovú bábiku.“
Na policiach aj v škatuliach
Za roky sa bábiky v byte Hrnčárovcov nahromadili a dnes ich má pani Viola viac ako 200. „Dve krásavice si v roku 2007 doniesla aj z ďalekej Austrálie ako suvenír. Bábiky sme mali rozložené po celom byte. Na skrinkách, na policiach, v niekoľkých radoch. Mnohé sa na police ani nezmestili, museli byť uložené v škatuliach. Pri takom množstve by sa už v byte nedalo hýbať,“ vraví Monika.
Keď sa pani Violy spýtame, či mal manžel pre jej nezvyčajnú zberateľskú náruživosť pochopenie, usmeje sa. „Nikdy nefrflal, lebo aj on mal zbierku mincí a známok. A ak náhodou mal nejakú pripomienku, bránila som sa, že aj on niečo zbiera, aj ja môžem,“ povie presvedčivo zberateľka, ktorá po manželovej smrti zmenila pohľad na život.
„Mama sa venovala práci, rodine a robila si plány, čo bude robiť na dôchodku. Rada fotografovala, s otcom si vraveli, že na staré kolená budú viac cestovať, podnikať túry do hôr, častejšie chodiť do kina, do divadla. Odkladala si zaujímavé kusy látok a plánovala, že sa bude venovať patchworku, vytvárať gobelíny.
Predstavovala si, že vydá zbierku vlastných básní, napíše knihu,“ vymenúva Monika a dodáva, že mama túžila po tom, aby po jej odchode zostalo na tomto svete niečo, čo sama vytvorila. Spoločný čas s manželom na dôchodku sa však nekonal, dôchodku sa totiž pán Hrnčár nedožil. Svojich snov sa napriek zdravotným problémom pani Viola celkom vzdať nemieni. „Keby sa mi podarilo, chcela by som ešte cestovať. Ale už mám dosť rokov, tak si veľmi nefandím,“ vzdychne si a napraví volán na šatách najstaršej Evičke.
