"Bola to politická aj športová záležitosť. Celý manšaft bol jednotný a povedali sme si, že keď aj umrieme na tom ľade, musíme ich poraziť," povedal pre TASR vtedajší kapitán československého tímu, legendárny hokejista Jozef Golonka.
Vojská Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR) a ďalších spojencov Varšavskej zmluvy od 21. augusta 1968 okupovali vtedajšiu Československú socialistickú republiku (ČSSR). Boli to prvé majstrovstvá od okupácie, na ktorých sa mali stretnúť reprezentanti Československa s výberom ZSSR. Už tento fakt predznamenával, že duely medzi oboma rivalmi budú mať silný emotívny náboj.
Reprezentanti Československa počas pamätného šampionátu v roku 1969 zdolali sovietov dvakrát. V prvom zápase 21. marca 1969 s výsledkom 2:0, v druhom a ešte emotívnejšom dueli vyhrala ČSSR nad ZSSR 4:3.
Šampionát sa mal pôvodne konať práve v Československu, vzhľadom na politické okolnosti sa však napokon presunul do Švédska. Ako spomína Jozef Golonka, aj samotní hráči sa dozvedeli o zmene na poslednú chvíľu. O tom, aký zaujmú postoj, sa radili v Prahe na Jílovišti, paradoxne v športovom stredisku vtedajšieho Krajského výboru Komunistickej strany Československa (KSČ).
"Je to hotelové zariadenie pri Prahe, kde sme mali sústredenie. Zišli sme sa tam najskôr ako hráči, potom aj s vedením, aby sme sa dohodli, akým spôsobom dáme najavo, že nesúhlasíme s okupáciou, s tým, čo sa stalo s pánom Dubčekom a tiež s tým, že vôbec Varšavská zmluva vstúpila do Československa. V mužstve bolo veľmi veľa inteligentných chlapcov, ktorý mali dobrý rozum. Padlo viacero návrhov. Jedným z nich bol návrh, že keď už to bude vysielať televízia v celej Európe, musíme poraziť Rusov v oboch zápasoch. Prvýkrát v histórii na majstrovstvách sveta sa totiž hralo v dvojkolovom systéme. I keď by sme ostatné zápasy mali prehrať, to nám bolo jedno, ale v týchto dvoch sme museli zvíťaziť," uviedol Jozef Golonka.
Svoje protest proti okupácii dali hráči najavo aj inými spôsobmi. Po zápase, keď sa hrala hymna, nepodali ruku svojim sovietskym súperom. Iba kapitán podal ruku rozhodcom. Niektorí hráči si tiež prelepili hviezdy lepiacou páskou.
V československom mužstve boli podľa Golonku aj hráči, ktorí sa pred rokom 1968 angažovali v zväze mládeže, v Komunistickej strane Československa, či dokonca v Zväze československo-sovietskeho priateľstva. V postoji k okupácii však boli všetci zajedno: "Všetci sme boli za Dubčeka. Vtedy sa hralo za Dubčeka. Hralo sa zaňho na olympiáde v roku 1968, ešte keď bol vo funkcii, a teraz sa zaňho hralo znovu," povedal Jozef Golonka. Podľa neho chcelo mužstvo dokázať, že "Rusov" možno zdolať nie tankami, ale výkonmi.
Po zápase prepukli v uliciach Prahy, Bratislavy a aj v iných mestách Československa oslavy, ktoré prerástli do protestov proti prítomnosti sovietskych vojsk na území ČSSR. Mestá zaplavili letáky a nápisy na stenách ČSSR - okupanti 4:3. V Prahe zaplavili Václavské námestie desiatky tisícov ľudí, podľa niektorých odhadov ich okolo polnoci bolo až 150-tisíc. Okrem pokrikov a hesiel lietali vzduchom aj dlažobné kocky a dav v extáze zničil výklad sovietskej leteckej spoločnosti Aeroflot.
Reprezentantov vítal dav nadšencov na letisku. Priniesli domov "iba" bronzové medaily, ale s príchuťou zlata. Radosť a vzdor proti politickej moci však netrvala dlho. Vystúpenie hokejistov na šampionáte malo dohru.
"Všetci riskovali, nikto v roku 1969 nevedel, čo sa stane, keď Rusov porazíme a ľudia sa vzbúria. Odniesol som si to najviac ja a ešte aj hráči Dukly, ktorí boli štátni zamestnanci, teda bratia Holíkovci a Jan Suchý. Báli sme sa, aké to bude mať dôsledky, veď tých, čo boli za Dubčeka, perzekuovali," povedal pre TASR Jozef Golonka. Hráči ako aj realizačný tím boli za svoje správanie na majstrovstvách vyšetrovaní vtedajšou Štátnou bezpečnosťou (ŠtB).
"Prišli za mnou raz večer, myslel som si, že ideme do Besedy na pivo. Ale išli sme na policajné riaditeľstvo na 'Februárku' a tam mi podstrkávali na podpis, že som ako kapitán zodpovedný za to, čo sa udialo v Prahe a v Bratislave, za manifestácie, že sme pobúrili republiku, aby som podpísal priznanie. Nepodpísal som to. Mal som šťastie, operovali mi po majstrovstvách krížové väzy a meniskus, zdalo sa, že končím kariéru, preto ma chvíľu nechali na pokoji. Keď som sa zrehabilitoval, pustili ma do zahraničia s tým, aby už o mne viac nepočuli," doplnil Jozef Golonka.
Pri moci boli v tom čase ešte muži "Pražskej jari", Alexander Dubček, Josef Smrkovský, Oldřich Černík, ich dni v politike však boli zrátané. Už 17. apríla 1969 Alexander Dubček rezignoval pod nátlakom na funkciu prvého tajomníka komunistickej strany. Československo sa ocitlo na prahu dvadsaťročného obdobia normalizačného temna.
