Čo prezradil o svojom biznise? Kde sa pozrel smrti do očí? A kam by si netrúfol ísť ani on?
Pred troma týždňami pri havárii etiópskeho lietadla zahynul váš sprievodca Martin Hrnko, syn poslanca Andreja Hrnka. Na palube zahynuli aj jeho mama a sestra. Ako ste sa v osudný deň dozvedeli o tejto tragédii?
Dozvedel som sa to v nedeľu okolo obeda. Keďže to nebol oficiálny zájazd našej kancelárie, ale Martinova osobná dovolenka, tak sme vedeli iba, že tam má v pláne ísť. Presne sme však nevedeli, či tam bol, alebo nebol, v prvých zoznamoch pasažierov Slováci ani nefigurovali. Trvalo hodinu a pol, kým sa potvrdilo, že Martin a jeho rodina boli naozaj na palube lietadla. Bol to šok.
Čo vám prvé prebehlo mysľou? Že teraz musíte rýchlo nahradiť sprievodcu a pomeniť naplánované turnusy?
Ste prvý, ktorý sa ma na toto pýta. Keď firma príde o takéhoto dobrého človeka, ako bol Martin, je to obrovský problém. Našťastie, my máme na Afriku viacero sprievodcov, ktorí dokončia Martinovu prácu. Moja prvá myšlienka bola – dúfam, že tam nie je.
Ako táto tragédia zasiahla ľudí u vás vo firme? Nespanikáril niekto, že už nebude letieť?
Nie. Možno, že keby sa nám niečo takéto stalo pred 15 rokmi, tak tu zavládne úplný chaos. Ale dnes máme skúsený tím, naši ľudia vedia, že šanca vyhrať v lotérii prvú cenu je väčšia ako zahynúť v lietadle. Je to skrátka iba strašná smola, ktorá sa môže pritrafiť. Napríklad Martin za rok nalietal 200 000 km.
Stratili ste už niekoho z vášho tímu na cestách?
Nikdy, toto bol prvý takýto smutný prípad. Dúfam, že aj posledný. My veľmi dbáme na bezpečnosť, aby sa nikdy nikomu na našich cestách nič nestalo.
Klientov beriete aj do menej známych destinácií, kde je to iné ako v nejakom tureckom rezorte. Aká je úloha vašich delegátov?
Naši sprievodcovia majú toto označenie veľmi neradi. Sú hrdí, že sú BUBO sprievodcovia. To je ich vizitka. A náš sprievodca zodpovedá na mieste za všetko. Nám nestačí, keď je klient iba spokojný, on musí byť nadšený! Naše zájazdy sú drahé a tomu musia zodpovedať aj naše služby. Naším cieľom je uloviť im zážitok, ktorý by oni sami nezažili. Kedysi, ešte v 90. rokoch sme na zájazdoch mali všelijakých ľudí... Boli aj takí, ktorí v Afrike hovorili o miestnych ako o čiernych hubách, boli nevrlí, nepríjemní. Ale po pár dňoch, keď je v dobrej partii inteligentných dobrých ľudí, sa aj takýto človek zmení. Žiaden človek nechce byť zlý, len ho životná situácia dohnala do úzkych a ani nevie ako. A práve na našich cestách dostáva tú šancu... Priznám sa, že aj ja, keď som bol mladý, som bol rasista ako skoro všetci. Myslel som si, že domorodci sú hlúpi, špinaví... Lenže cestovanie pomáha búrať naše predsudky.
Hovoríte, že ste drahí. Čiže u vás si nemôžem kúpiť lacný zájazd?
To sa nedá, fakt nemáme lacné zájazdy. Nie všetky síce stoja 100-tisíc, ale 2- až 3-tisíc je taký priemer. My chceme mať elitu, to však neznamená, že to musí byť len bohatá klientela. Berieme inteligentných dobrých ľudí, ktorí sú pripravení zdieľať zážitky s ostatnými. V tom je to naše elitárstvo. A nechodíme len na druhý koniec sveta. Náš najlacnejší je 17-dňový zájazd do Škandinávie za 950 eur. Tiež robíme napríklad Balkán, čiže nielen Chorvátsko, ale aj vrátane Srbska, Kosova, Čiernej Hory, Macedónska...
Keď beriete klienta, dajme tomu do Nepálu, do Himalájí, aj skúmate, či na to má fyzicky a psychicky?
Pri všetkých cestách uvádzame náročnosť. Jasne im dopredu povieme, čo ich čaká. Väčšinu ciest máme takých, ktoré zvládne každý, aj rodiny s deťmi. A keď ideme na niečo ťažšie, ako sme boli napríklad prednedávnom na južnom póle, čo stálo 100-tisíc, tak klient podpísal, že ide na vlastné riziko. Tam, keď sa niečo stane, tak vám nikto nepomôže. Paradoxne tak najdrahšia cesta poskytovala najhoršie služby.
Dá sa dnes ešte zažiť ozajstné dobrodružstvo, keď máme satelitné mapy v mobile, sociálne siete sú plné cestovateľov a klientom vaša cestovka všetko zabezpečí?
Máte pravdu, že dnes sa ľudia vyberú na druhý koniec sveta a podľa mobilnej aplikácie si odškrtávajú, čo mali vidieť a navštíviť a spolu s nimi sú tam tisícky ďalších. Toto už nie je žiadne dobrodružstvo a my takto nefungujeme. Zoberieme klientov síce aj na miesta, ktoré skrátka vidieť musia – napríklad na Viktóriine vodopády, ale potom ideme po našich vlastných trasách. Všade viete odbočiť z cesty. A tam na vás čaká pravé dobrodružstvo.
Nie je risk brať klientov do krajín, kde skoro nič nefunguje? Neobávate sa, že tam prídete a zrazu nič nebude tak, ako ste mali s miestnymi dohodnuté?
Poviem vám príklad. Keď som chcel ísť do Čadu, nevedel som o tejto krajine nič zohnať. V New Yorku aj v Londýne som prehľadával kníhkupectvá, či o ňom nevyšla nejaká kniha. Nenašiel som nič. Ja som už zvyknutý, že idem naslepo. Ja sám som potom ten bedeker, ktorý predo mnou nikto nenapísal. Bol som na miestach, kde predo mnou nikto zo Západu nebol a ani po mne. Takéto neprebádané končiny sú pritom najlepšie, ale aj najťažšie. Napríklad do Južného Sudánu, Stredoafrickej republiky, Somálska beriem iba takých ľudí, ktorí už predtým boli aspoň 30-krát v Afrike, aby mali skúsenosti. Lebo naozaj sú miesta, kde neviete, čo sa môže stať. Takéto cesty sú veľmi náročné fyzicky aj psychicky.
Ako dnes cestovanie ovplyvňujú sociálne siete? Ľudia sa chcú popýšiť úžasnými fotkami, aby ostatní videli, ako si užívajú, zatiaľ čo ostatní sedia v práci.
Je to smiešne. Vieme, že hipster je jedinečná osobnosť, a pritom majú všetci hipsteri rovnakú bradu a účes. A toto je to isté. Všetci chcú mať tie isté fotky ako všetci ostatní. Tomuto sa na našich cestách snažíme vyhýbať.
A čo pripojenie na internet? Vedia ľudia zvládnuť, že sú bez mobilu v džungli aj niekoľko dní? Požadujú vaši klienti pripojenie k wifi vždy a všade?
Bohužiaľ, dáta dnes chytíte už všade, aj v Afganistane. Iba v polárnych oblastiach nie je mobilný internet. A to je krása. Jeden klient sa mi zveril, že práve vtedy, keď sme nemali signál, tak začali akcie na burze padať. Keby mal signál, tak ich predá. Ale nemal ako, nevedel o tom, čo sa deje na akciových trhoch. A keď sa potom po niekoľkých dňoch mohol konečne pripojiť, zistil, že akcie medzitým narástli a on zarobil 2,5 milióna eur. A to len vďaka tomu, že nemohol nič spraviť. Skrátka je choré byť stále na mobile.
Globalizácia, ktorej súčasťou je aj rozmáhajúci sa turizmus, ohrozuje na mnohých miestach posledné zvyšky pôvodných kultúr. Nemáte výčitky, keď vodíte ľudí napríklad za domorodcami v Papue-Novej Guinei?
Vždy sme sa snažili, aby sme svojím konaním nikomu neublížili. Fakt je taký, že nás Slovákov je tak málo, že my naozaj nikomu neuškodíme. V prvom rade, pokiaľ ide o ekológiu, sa musia dohodnúť Čína s Amerikou. My si z niektorých expedícií dokonca berieme aj výkaly, aby sme neuškodili prírode. A pokiaľ ide o cestovanie, to by v prvom rade nemohli cestovať Číňania. Tí sú dnes všade, aj medzi bývalými kanibalmi na Papue-Novej Guinei. Turizmus môže na druhej strane pomáhať udržiavať tradície. Zoberme si napríklad kmeň Mursi v Etiópii, ktorý je známy tým, že jeho príslušníci si vkladajú veľké diskovité ozdoby do úst či uší. Keby tam nechodili turisti na foto safari, tak by ich kultúra už možno ani nebola.
Rozhodujete sa pri výbere destinácií aj podľa toho, ako je to tam bezpečné? Kam radšej vôbec nechodíte?
My si robíme každý rok vlastnú mapu bezpečnosti. Keď si vygooglite Rusko, vyskočí vám, aké je nebezpečné. Sprostosť! Rusko je na milión percent bezpečné! Toto ma strašne hnevá, keď médiá nehovoria to, čo je pravda. Ale jasné, že Sýria, Jemen sa nedajú, Irak je stále hrozný, Afganistan tiež... Keď som tam bol po prvý raz v roku 1996, práve popravili svojho prezidenta a zvliekli ho z kože. A vtedy mi Afganci hovorili, ako je naša západná kultúra v úpadku, lebo u nás sexuje každý s každým, pije sa alkohol a podobne... A ja som sa spýtal – a to mi vravíte vy, čo ste práve zvliekli prezidenta z kože? To je len politika, odpovedali mi. Dnes je Afganistan stále strašná krajina a Pakistan je možno ešte horší. Kedysi tam boli veľmi dobrí ľudia. Ale keď som tam bol prednedávnom, ľudia tam boli fakt zlí a môže za to propaganda, ktorá im hovorí, aby nenávideli náš svet. Ako v našich končinách existuje propaganda, ktorá živí nenávisť voči moslimom...
Išlo vám niekedy o život?
Bolo to ešte na začiatku, keď som bol sprostý a nevedel som, že sa také niečo môže stať. Objednal som v Indonézii na cestu na ostrov Nias pre mňa a manželku kajutu na lodi. Manželke som sľuboval luxus a romantiku. Povedali mi, že je to najlepšia kajuta na lodi. A pritom to bolo iba na zemi vyhradené miesto. Cítil som sa podvedený. Rozbil som fľašu o roh a tým ostrým som sa vyhrážal ochranke lode. Lenže on mal samopal a namieril na mňa. Tak sme tam tak oproti sebe stáli a ja som vedel, že som v riti. Našťastie nevystrelil. Potom som pochopil, že som ho vlastne urazil. Lebo on mi dal naozaj to najlepšie, čo mal.
Je vôbec kúsok Zeme, kde ste ešte neboli?
Dnes sú také možnosti cestovania, že za rok môžete prejsť celý svet, čo je však blbosť. Práve takýto postoj ničí pravé cestovanie. Ja cestujem 27 rokov a stále som ešte neprecestoval všetko. Ale tento rok sa mi to možno podarí.
Keď ste už toľko videli, ako vám z toho vychádza Slovensko?
Mám Slovensko veľmi rád, je to moja domovina. A budem ho mať rád, aj keby bolo najhoršie na svete. Podľa mňa sme srdeční, šikovní, ale veľmi sa tu v štátnom sektore kradne, a nie vždy máme správne vzory. Chodím prednášať do škôl a mrzí ma, že jediné, čo mnohí mladí chcú, je vyštudovať a odísť preč. Pritom podľa mňa je na Slovensku väčšia šanca zarobiť ako vonku. Keď prídem domov, vážim si, že sa môžem napiť vody z kohútika, že mám posteľ, páči sa mi, že máme štyri ročné obdobia... Slovensko je požehnaná krajina. Mohli by sme byť ďalej, lenže u nás ľudia nie sú pripravení tvrdo pracovať ako napríklad Číňania.
Tak ale tí robia v zlých podmienkach a dostávajú dolár na deň. Tým nemáme ako konkurovať.
Vidíte, a to nie je pravda! To je zase jeden z tých bludov, ktoré sa opakujú. Čína išla veľmi hore, pokiaľ ide o pracovné podmienky aj o ekológiu.
Väčšinu roka ste rozcestovaný po svete. Ako to ide dokopy s rodinným životom?
Moja manželka tiež veľa pracuje, je gynekologička. Ale nie je to tak, že iba cestujem, snažím sa byť aj doma. Ale fakt si myslíte, že to funguje tak, že tí, čo sú doma, majú lepšie rodiny? Keď si pozriete rozvodovosť, tak zistíte, že to nie je pravda. Myslím si, že ľudia na to, aby boli šťastní, musia byť aktívni. Mali by sa o niečo snažiť, a to ich bude napĺňať. Pokiaľ ide o mňa, mám veľmi dobré manželstvo, máme tri deti a keďže sú už väčšie, beriem ich so sebou už aj na cesty.
