Už dávno neplatí, že nežné pohlavie nedokáže viesť národy a štáty v čase krízy, alebo že sa ženy dajú prevalcovať siláckymi móresmi mužov. Týchto päť príkladov je toho dôkazom!
Carla Del Ponteová (72): Na love vojnových zločincov
Carla Del Ponteová (72)Na love vojnových zločincovTáto žena sa nezľakla ani najväčších vojnových zločincov a išla im nekompromisne po krku. Carla Del Ponteová si vydobyla rešpekt už ako prokurátorka v rodnom Švajčiarsku. Zmarila operácie sicílskej mafie, ktorá v krajine helvétskeho kríža vo veľkom prala špinavé peniaze, blokovala účty papalášov bývalého východného bloku, tiež odkrývala nelegálne čachre švajčiarskych bankárov... Celý svet sa však o tejto odvážnej žene dozvedel v roku 1999, keď sa stala hlavnou žalobkyňou Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu (ICTY).
„Jedna vec je istá, povediem tu v Haagu proces proti Slobodanovi Miloševičovi,“ vyhlásila na začiatku odhodlane. Srbský prezident čelil obvineniam zo zločinov proti ľudskosti, z genocídy a z porušovania Ženevskej konvencie o vedení vojny. Zločinov sa mal dopustiť počas vojen proti Chorvátom a bosnianskym Moslimom, neskôr proti kosovským Albáncom. Miloševič sa po rokoch skrývania nakoniec postavil pred medzinárodný tribunál v roku 2001. Verdiktu sa však nedožil a zomrel na infarkt v r. 2006.
Aj to Del Ponteovej mnohí vyčítali, že sa viac sústredila na justičnú šou ako na reálne odsúdenie Miloševiča. Lenže Švajčiarka, ktorú srbskí nacionalisti označovali za gestapáčku, bola tvrdá na všetkých. Bolo jej jedno, či sa zločinov v bývalej Juhoslávii dopustil Srb, Chorvát alebo kosovský Albánec. Išla po krku aj generálplukovníkovi chorvátskej armády Antemu Gotovinovi, veliteľov Kosovskej oslobodzovacej armády zasa obvinila, že Srbom zaživa vyberali orgány a predávali ich na čiernom trhu v Európe....
Okrem tribunálu pre bývalú Juhosláviu bola Del Ponteová aj žalobkyňou medzinárodného tribunálu pre zločiny v Rwande. Neskôr bola veľvyslankyňou Švajčiarska v Argentíne a v rokoch 2012 – 2017 bola členkou medzinárodnej vyšetrovacej komisie pre zločiny v Sýrii. A tu aj taká silná žena ako ona narazila. Ťažko totiž vyšetrovať, keď mocnosti zaangažované v Sýrii sú proti. Rusi bránili režim prezidenta Assada, Američania a ich spojenci povstalcov.
Bez mandátu Bezpečnostnej rady komisia nemohla nič vyšetriť priamo na mieste a mala sa spoliehať iba na písomné svedectvá, ktoré jej podhadzovali jednotlivé strany. „Sýriou zmieta vojna, skoro každý je tam zločinec a my nemôžeme nič robiť...“ uviedla Del Ponteová. „Také zločiny som nevidela ani v Rwande... Je to oficiálna vláda, kto sa dopúšťa týchto zločinov, opozíciu zasa tvoria iba teroristi.
Súčasná Sýria je krajina bez budúcnosti,“ priznala sklamane a zo svojej funkcie v komisii rezignovala. „Nikdy som neslúžila nikomu inému a ničomu inému než právu,“ povedala o sebe odvážna prokurátorka.
Golda Meirová (* 1898 – † 1978): S Američanmi dohodla záchranu Izraela
Do dejín svetovej politiky sa zapísala ako odhodlaná bojovníčka za svoj národ a štát. Táto Američanka pochádzajúca z cárskeho Ruska bola už od mladosti angažovanou sionistkou. Po vzniku štátu Izrael pôsobila Golda Meirová krátky čas ako veľvyslankyňa v Sovietskom zväze, neskôr bola ministerkou práce a potom zahraničných vecí.
Práve ako šéfke diplomacie sa jej podarilo uzatvoriť dohodu, ktorá určuje medzinárodnú politiku na Blízkom východe dodnes. V roku 1963 v USA získala na svoju stranu prezidenta Kennedyho a presvedčila ho o potrebnosti dodávok amerických zbraní pre židovský štát. „Rozumiem, pani Meirová. Nerobte si starosti. Izraelu sa nič nestane,“ ubezpečil ju americký prezident a tým sa začala éra nadštandardných vzťahov, ktorá trvá dodnes.
V roku 1969 sa Meirová stala prvou, a doteraz aj poslednou, premiérkou Izraela. Za hlavný cieľ si vytýčila uzavretie mierových dohôd s okolitými arabskými štátmi, o čo však susedia nemali záujem. Prvú skúšku ohňom podstúpila v závere leta 1972, keď palestínske komando na olympiáde v Mníchove zadržalo 11 izraelských olympionikov, z čoho dvoch na mieste zavraždili. Za prepustenie rukojemníkov teroristi požadovali oslobodenie palestínskych väzňov z izraelských väzníc.
Meirová odkázala, že s teroristami nevyjednáva. Športovci nakoniec boli zabití pri spackanej nemeckej oslobodzovacej operácii. Izraelská premiérka nariadila, aby všetci, ktorí mali s palestínskym komandom kontakty a pomáhali im, boli zlikvidovaní! A dá sa predpokladať, že elitné komandá izraelských tajných služieb počas operácie Boží hnev rozkaz premiérky vykonali do bodky.
V októbri 1973 zaútočili na Izrael egyptská a sýrska armáda. Úder bol mohutný a židovský štát naň nebol dobre pripravený. „Mám v srdci jedinú modlitbu, aby toto bola posledná vojna,“ povedala Meirová k ľudu v televíznom prejave. Izrael mal, našťastie, silného spojenca – Američanov. V priebehu pár týždňov z USA dorazilo 22-tisíc ton výzbroje, vrátane tankov, helikoptér, bômb či granátov. A to rozhodlo o tom, že Izrael nakoniec z Jomkipurskej vojny vyšiel ako víťaz.
Meirová rezignovala v roku 1974 a rozlúčila sa slovami: „Päť rokov stačí, bolo by nad moje sily naďalej niesť toto bremeno.“ Nielen Izraelčania si ju navždy zapamätali ako „jediného muža vo vláde“, ako ju označil bývalý premiér Ben Gurion.
Margaret Thatcherová (* 1925 – † 2013): Železná lady
Aj keď na Oxfordskej univerzite vyštudovala chémiu, skončila v politike, kam sa v roku 1959 dostala ako poslankyňa Konzervatívnej strany. Od roku 1975 pôsobila ako ministerka školstva a v roku 1979 sa Thatcherová zapísala do histórie ako prvá žena, ktorá sa stala v Británii premiérkou. Oveľa viac hrdá však bola na to, že sa stala prvým človekom v premiérskom kresle s vedeckým titulom.
Na čelo krajiny sa postavila v neistých časoch. Ekonomika upadala a Veľká Británia strácala pozíciu svetovej veľmoci a tiež rešpekt zahraničia. Thatcherová preto priniesla rázne hospodárske opatrenia ako napríklad krátenie verejných výdavkov, rušenie mnohých úradov, privatizáciu štátnych gigantov ako British Airways či British Gas, či zníženie dane z príjmu a zdvojnásobenie dane z obratu.
Tieto kroky priniesli želané zmeny. Premiérka vďaka svojim reformám napravila pošramotenú povesť Veľkej Británie a vrátila ju medzi veľmoci. Nebála sa ani vojenských ťahov a v roku 1982 vyslala vojenské lode na Falklandy, ktoré sa pokúsila obsadiť Argentína. Územie získala naspäť pod britskú kontrolu.
Thatcherová sa okrem iného veľkou mierou zaslúžila aj o pád Železnej opony. Neúnavne kritizovala komunistické režimy a podporovala reformy sovietskeho vodcu Michaila Gorbačova. Aj preto ju mnohí odborníci označujú za jednu z najdôležitejších politických postáv minulého storočia a pre svoju neústupčivosť, rozhodnosť a ráznosť si vyslúžila prezývku Železná lady.
Thatcherová bola najdlhšie aktívnym britským premiérom v 20. storočí. Túto pozíciu zastávala takmer od roku 1979 do roku 1990 a po jej odchode bola Veľká Británia úplne inou krajinou. Mnohým Britom však ležala v žalúdku. Počas jej druhého funkčného obdobia začala zatvárať štátne podniky. Jej radikálny príkaz na zatvorenie 20 zo 174 baní a prepustiť 20-tisíc zo 187-tisíc baníkov spôsobil obrovské štrajky odborárov.
Mnoho ľudí skončilo bez práce a na dlažbe. Nezamestnanosť, nespokojnosť a krivda vyústili až do veľkých spoločenských nepokojov a krvavých zrážok odborárov s políciou, ktorá zasahovala proti štrajkujúcim baníkom. Pri potýčkach boli aj mŕtvi a veľa baníkov bolo za násilnosti zatknutých a odsúdených.
Železná lady bola tiež silnou euroskeptičkou, ktorá vždy podporovala nápad odísť z EÚ. „Ukázalo sa, že príslušnosť Británie k EÚ je skutočná pohroma,“ povedala v roku 1999. Niekdajšia premiérka bola povýšená do šľachtického stavu a stala sa druhou ženou mimo kráľovskej rodiny, ktorej sa dostalo najvyššieho rytierskeho vyznamenania. Zomrela v roku 2013 na následky mŕtvice.
Indira Gándhiová (*1917 - † 1984): Drsnú premiérku zavraždili
Žena musí vždy pracovať dvakrát dôkladnejšie než muž, aby muži boli vôbec ochotní uznať, že niečo robí – vravievala niekdajšia indická premiérka Indira Gándhiová. Jednou z najmocnejších političiek sveta sa nestala len tak náhodou. Jej otcom bol Džaváharlál Néhrú, ktorý sa po boku Mahátmu Gándhiho v roku 1947 zaslúžil o oslobodenie Indie spod niekoľkostoročnej britskej nadvlády.
Stal sa prvým premiérom krajiny a pod jeho patronátom sa do politiky dostala aj jeho jediná dcéra Indira. Najprv ako členka vlády, neskôr predsedníčka strany Indický národný kongres, ministerka informácií až sa nakoniec, rovnako ako jej otec, posadila do premiérskeho kresla. V ňom zotrvala počas dvoch volebných období a po tretí raz sa stala premiérkou v roku 1980.
Gándhiová mala mnoho podporovateľov, ale aj nepriateľov, medzi ktorých paradoxne patril aj jej vlastný manžel. Politik Feroz Gándhi svojej žene závidel. „Ferozovi som prekážala, prekážala mu už moja existencia, ale keď som sa v roku 1959 stala predsedníčkou národného kongresu, začal mi dávať najavo skutočné nepriateľstvo. Je mi veľmi ľúto, že som prišla o tú najkrajšiu vec na svete - o plnohodnotný vzťah s ďalšou ľudskou bytosťou,“ vyjadrila sa.
Vládu Gándhiovej sprevádzalo niekoľko kontroverzných rozhodnutí. Pustila sa do vojny s Pakistanom, po ktorej sa na svetových mapách zjavil úplne nový štát Bangladéš. Premiérka postupne strácala dôveru ľudu, čo viedlo k obrovským protestom proti jej vláde. Gándhiová reagovala tvrdo - stanným právom, uväznením opozície a cenzúrou tlače. Pri budovaní zahraničnej politiky neriešila množiace sa národnostné a náboženské problémy vnútri svojej krajiny.
Okrem toho nenaplnila svoje volebné heslo - koniec biedy a brutálny bol aj jej projekt násilnej sterilizácie mužov, na zmiernenie populačnej explózie. To všetko vyústilo do početných konfliktov separatistov, ktoré sa premiérka snažila riešiť zbavovaním sa nepriateľov, čo sa jej nakoniec stalo osudným. V roku 1984 ju zabila vlastná ochranka v záhrade jej rezidencie v Naí Dillí.
Aun Schan Su Ťij (73): Krajine obetovala slobodu
Päticu významných štátničiek uzatvára Mjanmarčanka Aun Schan Su Ťij. Jej otec generál Aun Schan vyjednal v roku 1947 pre vtedajšiu Barmu nezávislosť od Spojeného kráľovstva. Su Ťij je známa po celom svete ako odporkyňa mjanmarského diktátorského režimu, pre ktorý strávila 15 rokov v domácom väzení.
Vyštudovala filozofiu na Oxfordskej univerzite a neskôr sa vydala za Angličana, historika Michaela Arisa. V roku 1988 sa Su vrátila do Mjanmarska, kde po odstúpení socialistického generála Ne Wina ľudia masovo demonštrovali za demokraciu. Su sa pridala na stranu demonštrantov a stala sa ich hlasom. Protesty však boli násilne potlačené vojenskou diktatúrou a Ťij v roku 1989 zatvorili do domáceho väzenia.
Ponúkli jej slobodu, iba ak odíde z krajiny, čo odmietla. Vo väzení s prestávkami prežila 15 rokov a aj keď v roku 1990 vyhrala voľby, režim jej neodovzdal moc. Tiež získala Nobelovu cenu za mier a ďalšie významné ocenenia. Viackrát držala niekoľkotýždňové protestné hladovky a prepustená bola až v roku 2010. Národná liga pre demokraciu, ktorú Su Ťij vedie, vyhrala v roku 2015 parlamentné voľby.
Držiteľka Nobelovej ceny sa však nedávno stala tŕňom v oku OSN. Zastala sa mjanmarskej armády, ktorá vyvražďovala a znásilňovala moslimskú menšinu Rohingyov. Podľa OSN išlo o genocídu, no Su Ťij tieto etnické čistky obhajovala a tvrdila, že šlo o protiteroristické operácie. OSN žiadalo odobratie Nobelovej ceny za mier, avšak k tomu nakoniec nedošlo.
