Spevácka legenda okrem životného jubilea oslavuje zároveň aj 35 rokov na hudobnej scéne. Porozprával nám o svojom detstve, začiatkoch aj o tom, prečo musel naraz vyfajčiť dve škatuľky cigariet.
Žijete už dlhodobo v Prahe, narodili ste sa však v Prešove. Ešte tam niekedy z nostalgie zájdete, poprechádzať sa napríklad po ulici, kde ste vyrastali?
Ja nie, ale moji fanúšikovia, videl som na sociálnej sieti fotky. Boli na ulici, kde som býval. Tam som prežil krásne detstvo medzi bytovkami pri železničnom depe. Ale neťahá ma to tam tak, že by som tam išiel vešať svoju bronzovú tabuľu. (smiech) Prešov mám však veľmi rád, posledné roky je krásne upravený a je to mesto, ktoré žije umením. Som veľkým lokálpatriotom.
Máte tam ešte nejakých príbuzných?
Momentálne nie, ale mám tam spomienky na školu, na prvé lásky...
Ako si spomínate na detstvo? Ste z hudobníckej rodiny?
Nie som z muzikantskej rodiny, som taký samorast. Nevedel som si ani naladiť gitaru a ladila mi ju moja mamka, ktorá kedysi chodila na hodiny klavíra. Veľmi som chcel byť muzikantom, ale otec hovoril, že to nemá zmysel, nech si nájdem niečo poriadne. Sníval, že budem letcom a športovcom ako on.
Je pravda, že ako malý ste mali na stene plagát Paľa Hammela a hovorili ste mu, že raz budete ako on? Aj ste mu to niekedy povedali osobne?
Áno, povedal. Je to veľmi pekné, ak má človek nejaký idol, o pár rokov sa mu podarí presadiť a pozve si ho ako hosťa na svoje koncerty. Podobne to bolo s Petrom Jandom z Olympicu. Zložil som duet, ktorý sme spolu naspievali u neho v štúdiu.
