Pri jej zariaďovaní sa inšpiroval aj knihou pranetere Winstona Churchilla, ktorá je bytovou architektkou, a dal sa viesť svojím obdivom k britskému rojalizmu.
Tvorca relácie Nikto nie je dokonalý žije od mala na jednom mieste, akurát, že jeho rodný dom sa medzičasom poriadne zmenil. „Starí rodičia sa sem presťahovali v roku 1950. Vtedy sa ešte dala urobiť taká vec, že predali dom v Revúcej a za tie peniaze kúpili iný pod Slavínom,“ smeje sa humorista a nezabúda dodať: „Dnes by ste za dom v Revúcej kúpili v Bratislave maximálne garáž, aj to nie veľmi veľkú.“
Ako to už v tých časoch chodilo, v štvorizbovom dome žila spolu celá rozvetvená rodina. „Starí rodičia, moji rodičia, otcov brat... Rodičia ho preto v 70. rokoch začali prerábať, zväčšovať, takže už aj ja som mal potom samostatnú izbu,“ spomína O. Andrásy, pričom po čase prebral štafetu a sám začal dedičstvo vylepšovať. „Napchal som do toho veľa peňazí, strechu som dal urobiť, elektrinu, dvere vymeniť, okná, zateplenie...“
Ani to však nestačilo a pred viac ako desaťročím sa odhodlal k zásadnému kroku - všetko zbúrať a začať odznova. „Pamätám sa, ako prvýkrát prišli robotníci a boli dosť zaskočení. ,Toto máme zbúrať?‘ krútili hlavami, ale keď s tým začali, videli, že hoci je dom zvonka našuchorený, vnútri je to už inak... Čo už, tie peniaze, čo som do toho dal, išli hore komínom.“
750 štvorcových metrov
Do nového sa Andrásyovci sťahovali v roku 2008, pričom namiesto pôvodných dvoch podlaží už mali tri, takže dnes žijú na približne 750 štvorcových metroch obytnej plochy. Dvaja, keďže dcéra, ktorej na strednom podlaží spravili byt, sa medzičasom vydala a zmenila adresu. „Tento dom bol stavaný ako dvojgeneračný, mysleli sme si, že my budeme celkom hore a naši mladí s deťmi dole. K tomu však nedošlo, čo je podľa mňa aj správne a keby tu bývali, nemali by sme dnes asi také dobré vzťahy, ako máme,“ uvažuje.
Ale poďme po poriadku, od prízemia... Tam sa nachádza veľká vstupná hala plná kvetov a najmä starých fotografií predkov O. Andrásyho. Predkov má zmapovaných aj na efektne spracovanom rodokmeni. „Nie je celkom aktuálny, toto je tak stav spred troch rokov, keď som prišiel po rok 1650. Medzičasom som sa dostal aj ďalej, zhruba do roku 1500. Dokonca som zistil, že medzi mojimi predkami sú aj spoluzakladatelia Matice slovenskej, čo som pri svojom mene nepredpokladal.“
V dome nájdeme tiež množstvo fotografií z nedávnej minulosti či z prítomnosti. „Aha, táto je zo stretnutia s Jánom Pavlom II. vo Vatikáne. Pán prezident Michal Kováč ma vtedy Svätému Otcovi predstavil slovami, že ,To je naša skrytá kamera‘. Myslím, že ten dosť dlho rozmýšľal, čo tým myslel.“
Má aj výťah
Po prehliadke prízemia nasleduje prvé poschodie, kam sa vyvezieme výťahom. Správne, vertikálne sa tu dá pohybovať aj bez zadýchania. „Trošku ma k tomu inšpiroval môj kamarát Pišta Wimmer, ktorý ho mal skôr,“ vysvetľuje O. Andrásy, no potom zvážnie. „Výťah som si dal urobiť hlavne preto, aby som neskončil ako môj otec, ktorý ku koncu, chudák, asi päť rokov ležal v posteli, respektíve bol na vozíku a strašne chcel ísť na dvor alebo do záhrady. Ale nemohol, lebo po schodoch prejsť nedokázal. Tak som si povedal, že urobím takýto výťah a keď by som nedajbože dopadol podobne, snáď by som sa takto vedel dostať von. Ale využil som ho, aj keď som mal kedysi problémy s chrbticou a doslova som nebol schopný chodiť,“ dodáva.
Milovník starožitností
Hneď letmý pohľad na prvé poschodie nás utvrdzuje v tom, že pán domu miluje starožitnosti. „Doviedla ma k tomu Eňa Vacvalová,“ prekvapuje. „Pamätám sa, ako som raz išiel vyhodiť staré stoličky a ona hovorí, že to je škoda, nech jej ich dám. Niektoré z nich má doteraz, aj luster si zobrala,“ smeje sa. „Ona od toho potom tak trochu odišla a ja som ostal.“
Na prvom poschodí nazrieme do manželkinej pracovne, takzvanej spodnej obývačky, jedálne spojenej s kuchyňou i do hosťovskej izby. Steny sú opäť obvešané obrazmi a na všetkých voľných plochách nachádzame starožitné drobnosti, hodiny a rôzne zhmotnené spomienky. Opatrnosť je na mieste, človek môže každú chvíľu niečo vzácne zhodiť. Nevynímajúc domáceho. „Mám tu pozostatok lampy...“ usmeje sa a vyťahuje smutno-smiešnu príhodu. „Vlani sme boli v Maďarsku vo fabrike na výrobu porcelánu Herend a veľmi sa mi tam zapáčila jedna motýliková lampa. Tak som ju kúpil, hoci nebola lacná, ale asi mi ju niekto veľmi závidel, lebo keď som ju doma namontoval, nedožila sa chudera ani 24 hodín. Drgol som do nej, spadla a celá sa rozbila,“ pokrčí plecami.
V jedálni ako vystrihnutej z múzea je prestreté. „Všetci si myslia, že je to také prestreté, lebo sa niečo chystá, no nie je to tak,“ vyvedie nás O. Andrásy z omylu. „Prestreté to máme stále. Keď dojeme, hneď to uvedieme do takéhoto stavu. Obrus nemáme preto, lebo som minule pozeral dokument o zámku Windsor, kde povedali, že obrusy má len stredná trieda. Tak som ho hneď dal preč, lebo my nie sme žiadna stredná trieda,“ schuti sa zasmeje.
S jedálňou je prepojená kuchyňa a hoci majú o poschodie vyššie ešte jednu, práve táto je vraj určená na varenie. A hneď vedľa je hosťovská spálňa, ktorú najčastejšie využíva dcéra s rodinou, takže je plná hračiek. Práve v tejto izbe tiež nájdeme aj najčerstvejší prírastok, pokiaľ ide o umelecké diela. „Pred týždňom v Bratislave vystavovala česká výtvarníčka Ivana Barazi, tak som si od nej kúpil jeden obraz,“ dodáva.
Krby musia byť
Prehliadku ukončíme na druhom poschodí, kde hneď pri schodisku objavíme ďalšiu pracovňu, ktorej dominuje veľká knižnica. A tá má tiež svoj príbeh... „Vyrábali ju niekde v Indonézii a oni asi nie sú veľmi technicky zdatní, lebo nik nemyslel na to, ako ju dostať po schodoch. Celý jej asi päť metrov dlhý spodok je totiž vyrobený z jedného kusu. Musel som dať postaviť šesť metrov vysoké lešenie a dostať ju dnu cez okno.“
Hoci reprezentatívnych priestorov je v dome hneď niekoľko, asi najefektnejšia je takzvaná horná obývačka, nazývaná salón. „Áno, snažíme sa to volať salón a už aj naša staršia vnučka to tak hovorí. Snáď sa to uchytí,“ usmieva sa O. Andrásy, ktorý sa práve v týchto priestoroch cíti najlepšie. „Tu som veľmi rád, ráno v tomto kresle pijem kávu a už ju pijem toľko, že začína byť špinavé a treba ho prečalúniť,“ pokrúti hlavou.
Ako sme si tiež všimli, na oboch poschodiach sa nachádzajú krby. „Snažím sa mať všade krby, som britský rojalista, som zaťažený na túto krajinu a oni majú všade práve tento typ krbov. Inak, pri zariaďovaní domu som sa silne inšpiroval knihami pranetere Winstona Churchilla,“ dodá a aby svoje slová podčiarkol, na záver ideme do vedľajšej kuchyne, kde sa vraj varí len čaj alebo káva.
„Tieto šálky, to je moja srdcová záležitosť,“ chytí do ruky exkluzívny kúsok porcelánu. „Je to značka Royal Albert z Anglicka. Už si ani neviem predstaviť, že by som kávu pil z niečoho iného,“ dodá spokojne a my len musíme súhlasiť, veď tejto domácnosti by pitie kávy z nejakého obitého hrnčeka naozaj nepristalo.
