Juraj Čurný (52) pre Nový Čas Nedeľa porozprával o zákulisí šou, o tom, ako sa pred rokmi vyrovnal s tragédiou v rodine a prezradil tiež, z čoho má dnes najväčšiu radosť.
Diváci Chart Show vás poznajú ako hudobného experta, ktorý o muzike vie vari všetko. Napokon, roky ste pracovali v hudobnom priemysle. Čo je vlastne vašou úlohou pri nakrúcaní relácie?
Mojou hlavnou a primárnou úlohou v Chart Show je v jej prípravnej časti zostaviť rebríček, teda vybrať 12 pesničiek a dať ich do poradia. V realizačnej časti, počas nakrúcania, musím byť pripravený na všetečné otázky Adely Vinczeovej, prípadne hostí a vniesť do relácie, ktorá má primárne zábavný charakter aj nejaký „edukatívny“ prvok. Znamená to povedať k pesničkám niečo zaujímavé, o čom možno ľudia nevedia. Pripravujem aj popisky k jednotlivým skladbám. Keďže je to hudobno-zábavná relácia, ja som tam za tú hudbu, za zábavu je tam primárne Adela. Ale ono sa to niekedy premieša a ja sa stanem zábavným prvkom a Adela s hosťami prinesú zaujímavé informácie.
Stretávate sa s tým, že ľudia nie sú spokojní s vaším výberom piesní v rebríčku?
Ľudia pochopili, že tak ako to vyplýva z názvu, je to chart – rebríček, ale aj šou, teda zábava. To, že pesničky sú v poradí 1. až 12., ešte neznamená, že ide o vedecké pojednanie na danú tému. Ale keďže relácia by mala gradovať, tak chceme, aby na prvých miestach boli pesničky, ktoré najviac rezonujú s témou a zároveň aj s naším publikom. To, že je to v istom poradí, nie je bezvýznamné, ale v zásade to ani nie je smrteľne určujúce. Pesnička na 12. mieste nie je 12-krát horšia ako prvá.
Skladba, ktorá je pre dvadsaťročného diváka „topka“, môže byť pre staršiu generáciu nezaujímavá a naopak. Do akej miery sa považujete za toho, kto rozumie vkusu generácií?
Rebríček vzniká formou dialógu. Je daná téma a podľa toho vyberiem okruh pesničiek, ktoré prichádzajú do úvahy. Prezradím, že sa radím aj s manželkou, ktorá je o generáciu mladšia - narodila sa totiž v týždni, keď som ja maturoval. Vybrané piesne pošlem dramaturgii aj Adele a čakám na pripomienky. Nebudem tajiť, že niekedy je ovplyvnený aj tým, akých umelcov môžeme zohnať na vystúpenia v štúdiu.
Spomenuli ste, že do štúdia si pozývate spevákov a kapely. Ide o živé vystúpenie či playback?
Môže a nemusí to byť živé vystúpenie. Každý interpret má na výber, či chce vystúpiť s úplným playbackom, half playbackom alebo naživo.
Súčasťou relácie sú hostia v štúdiu, ale aj známe tváre, ktorým púšťate klipy, a potom sa vyjadrujú k pesničkám. Vedia dopredu, aké skladby im pustíte?
Hostia majú možnosť vedieť, ktoré pesničky tam budú. Niektorí sa veľmi poctivo pripravujú, napríklad Karin Haydu. Ale ja si myslím, že prvá emócia je väčšinou tá najlepšia, lebo je prirodzená. Je to však na každom z nich, môže si pozrieť pesničky, a nemusí. Zdena Studenková pokojne prizná, že ona toho speváka vôbec nepozná a pesnička ju nebaví. S takými účinkujúcimi sa však identifikuje veľa ľudí. Pretože ona stelesňuje značnú časť divákov, pre ktorých populárna hudba nie je stredom vesmíru, ale len okolo nich ide. Bežný divák nepotrebuje vedieť, ktorý spevák vydal aký album a v ktorom roku.
Mimochodom, viete spievať?
Nie, neviem. Mám životný zážitok – kedysi dávno, ešte pred mutovaním som z recesie sám seba nahral na magnetofón. Keď som si to vypočul, tak som sa vydesil, že som sa o to viac nepokúšal. Nedávno som bol prekvapením pre Mira Žbirku v relácii Dvaja na jedného. Meky nesplnil nejakú úlohu a ja som mal byť preňho trest. Musel si totiž vypočuť svoju slávnu pesničku Baladu o poľných vtákoch v mojom absolútne falošnom prevedení. Meky ma dlhú chvíľu počúval s pomerne vydesenými očami. Ale držal sa statočne! (smiech)
A hráte na nejakom hudobnom nástroji?
Nikdy som nemal ambíciu hrať na hudobných nástrojoch. Vždy ma bavilo byť trošku bokom a sledovať veci zo zákulisia. Byť prospešný v niečom inom, nie byť tým hlavným protagonistom, na ktorého sa upiera zrak. Nepovažujem sa ani za umelca, ani za športovca.
Pritom ste šesť rokov pracovali ako hovorca v Slovenskom futbalovom zväze...
Futbal ma zaujíma, šport má veľmi veľa podobných prejavov ako umenie. Oslovuje masy. Pravidelne si pozerám výsledky NHL, F 1, Ligy majstrov, olympiádu... Rád nasávam informácie z úplne všetkých oblastí - z umenia, zo športu aj z politiky. Poznal som futbalové reálie a keď som sa zoznámil s ľuďmi, ktorí sa futbalu venujú ako svojmu hlavnému džobu, pochopili, že nie som nejaký namyslený „dídžej z rádia“, ktorý nemá o futbale páru, ale že niečo o tom športe viem.
Nebolo vám ľúto, keď vás v roku 2017 nahradili na poste hovorcu SFZ?
Jasné, že mi bolo ľúto, že som nepokračoval v práci pri slovenskej reprezentácii. Ale vedel som od začiatku, že raz ten deň príde a uvedomoval si, že všetko má svoj začiatok a koniec. Nespálil som mosty, stále som s futbalom istým spôsobom zviazaný a som v dennom kontakte s ľuďmi zo SFZ. Zážitky, ktoré si z toho obdobia uchovávam, sú neuveriteľne úžasné a ja ich rád doprajem aj svojim nástupcom.
A vy máte teraz viac času venovať sa manželke a dcére...
Andrejka je moja druhá manželka. Prvá manželka, zhodou okolností tiež Andrea († 40), zomrela v roku 2008, po dlhom boji s rakovinou... Dcérka Ivanka mala vtedy 12 rokov. Prežili sme si zložité obdobie. Ivka totiž má Aspergerov syndróm, ľahkú formu autizmu. Rada žije vo svojom vnútornom svete, ktorý je podľa možností krásny, ideálny, rozprávkový. Spoločnosť zvykne ľudí škatuľkovať, ale pokiaľ človek nevie, že Ivka má nejakú diagnózu, tak to nezistí. Bude sa mu zdať, že je trochu zasnená, zamyslená, možno trochu iná. Dnes je z dcéry dospelá mladá dáma, plne sociálne sebestačná. Som na ňu veľmi pyšný, od strednej školy si svoje veci riadi sama, po skončení nadstavbového štúdia v odbore cestovného ruchu si našla prácu v administratíve, ktorá ju baví.
Tragédie si čas, miesto a ľudí nevyberajú. Keď ste ovdoveli, pristihli ste sa pri myšlienkach, prečo sa to stalo práve vám?
Neľutoval som sa, čo by mi to pomohlo? Na rovnaké onkologické ochorenie mi predtým zomrel otec a to, čo sme s otcom prežívali posledný polrok, som si neskôr ako déja vu prežil pri manželkinej chorobe. Podvedome som vedel, čo sa stane. Už som poznal priebeh choroby a tušil som, ako sa to skončí. Prehodnotil som vtedy mnoho vecí. To, čo sa mi predtým zdalo strašne dôležité, bolo zrazu banálne.
Zmenili sa vám teda priority?
Určite. Odvtedy sa snažím nerozčuľovať nad niečím, o čom sú ľudia schopní hádať sa do krvi. Povedal som si, že dôležité je, aby som sa ja sám nastavil pozitívne. Život ide ďalej. Andrea si aj v posledných chvíľach života uvedomovala, že keď tu nebude, je tu rodina, ktorá nám pomôže. Po jej smrti žila Ivka tri roky u svokrovcov. Za ich pomoc im budem doživotne vďačný. Pomohli nám preklenúť najťažšie obdobie predovšetkým v živote mojej dcéry a výrazným spôsobom pomohli aj mne.
Pripustili ste časom, keď najhlbšie rany zahojil čas, že sa ešte oženíte?
Nemal som to naplánované. No chcel som a v podvedomí som tušil, že nechcem zostať sám. Stalo sa to, že život mi prihral životnú partnerku. Nemyslel som si, že sa to stane tak rýchlo. Ivka sa vrátila do Bratislavy, keď mala pätnásť rokov, Andrejka dvadsaťšesť. Nastaviť sa tak, aby to všetko fungovalo, bolo trochu náročné. Andrejka sa nechcela stavať do pozície náhradnej mamy. Vtipne, s humorom a s veľmi veľkým rešpektom voči tomu slovu priznáva, že je macocha a je na to hrdá. V rámci možností, vedomostí a toho, ako to cítila, sa k Ivke správala vždy tak, ako najlepšie vedela. Povedala jej aj veci, ktoré boli dcére nepríjemné, ale spätne som presvedčený, že to bolo prospešné. Malo to zmysel, dcéru to mnohému naučilo.
V rozprávkach to medzi macochami a dcérami zväčša nebýva ružové...
Nebudem tajiť, že niekedy nastali aj zložité situácie. Ale naučili sme sa ich všetci traja spoločne prekonávať a z nedorozumení sa poučiť. Vždy sme sa snažili nájsť model fungovania, ktorý by bol vyhovujúci pre všetkých. Nebolo to ľahké a obdivujem manželku aj dcéru, že si museli zvyknúť na novú situáciu. Nie raz som sa ocitol „medzi dvoma mlynskými kameňmi“. Musel som sa naučiť vyrovnať sa s tým tak, aby ani Andrejka ani Ivka nemali pocit, že preferujem tú druhú. Bolo na mne, aby som našiel tie citlivé „lekárenské“ váhy a v prípade sporu sa správne rozhodol.
Chceli by ste Ivke, hoci je už dospelá, dopriať s druhou manželkou súrodenca?
Určite áno. Chceme mať s Andrejkou dieťa a robíme všetko pre to aj s pomocou lekárov, ktorí nám v tom môžu pomôcť. Nebránime sa dieťatku, keď nám to Pán Boh požehná, tak to bude.
Juraj Čurný (52)
Roky moderoval hudobné relácie v rádiách Elán, Rock FM, Twist, Okey a Hey, stál pri vzniku pobočiek nadnárodných hudobných vydavateľstiev na Slovensku, pracoval vo vydavateľstvách BMG a neskôr Forza Music/Opus. Rok bol predsedom slovenskej pobočky Medzinárodnej federácie fonografického priemyslu, tri a pol roka bol aj vo výbore SOZA. Šesť a pol roka pôsobil ako hovorca SFZ.
