Medzi nimi aj jej brat Daniel Strapák (49), ktorého sme na kávičke v Bratislave vyspovedali, aby nám o budúcej prezidentke prezradil niečo viac. Ako zobrali jej rozhodnutie vstúpiť do politiky a kedy sa o ňu naozaj báli?
Ste od Zuzany o tri roky starší, ako ste spolu vyrastali?
Často sa ma novinári pýtajú na túto otázku a čakajú nejakú pikošku, ale vždy ich musím sklamať. Ten jej príbeh je taký slušný a obyčajný, až je nudný. (smiech) Zuzka bola pokojné a rozvážne dieťa, dokonca ani počas puberty nemala žiadne divoké obdobie. Ani medzi sebou sme nikdy nemali nejaké zásadné nezhody, okrem tých, kto je na rade s upratovaním. (smiech) Ja som mal určite divokejšiu pubertu ako ona. V škole nesedela medzi utiahnutými dievčatami, ale zasa ani nepatrila medzi disko dievčatá s rukou hore. Bola taký zlatý stred.
Mala už odmalička nejaké črty, ktoré by naznačovali, že sa raz stane prezidentkou?
V podstate, keď sa nad tým zamyslím, tak ona odjakživa chcela pomáhať. Prejavilo sa to už počas práce na mestskom úrade, keď sa začala zaujímať o sociálne slabšie deti. Nie iba administratívne, ale spolu s kamarátkou organizovali pre ne pobyty na chate, výlety a podobne. Keď ju dnes tie deti stretnú v Pezinku, hovoria jej druhá mama. Potom prišla práca vo Via Iuris, kde zastupovala občanov v rôznych kauzách proti mocným. Ja som to spočiatku vnímal iba ako nejaký jej koníček, no teraz vidím, že to malo oveľa hlbší rozmer.
Ľuďom z regiónu sa však do pamäti vryla najmä ako bojovníčka proti pezinskej skládke. Ako ste to celé vnímali?
Pamätám si, keď mi asi pred 14 rokmi na záhrade u nás hovorila, akému problému Pezinok čelí. Neveril som, že by štátne úrady také niečo dopustili. Ona sa nedala odradiť a pustila sa do boja. Nebola sama, pridal som sa aj ja a niekoľkí ďalší ľudia a Zuzka bola taký náš generál. Bez jej pomoci by sme veľa nezmohli, pretože my ako obyčajní ľudia by sme „právničtine“ neporozumeli.
V tejto kauze išlo o záujmy mocných. Nemali o ňu rodičia v tom čase strach?
Samozrejme, že sa báli. Boli tam rôzne tlaky. Ja som muž a ani mne nebolo všetko jedno, keď nás párkrát, keď som viezol Zuzku, prenasledovali rôzne autá a podobne. Vtedy som si uvedomil - aha, tak asi sme zabŕdli do osieho hniezda! Ona sa však nezľakla.
V tom období mala malé deti a boj so skládkou jej určite ukrojil veľa z rodinného života, neľutuje to?
Iste, musela niečo obetovať, no klobúk dolu pred jej exmanželom Ivanom, ktorý ju v mnohých veciach neskutočne zastúpil a dokázal ju suplovať. Je to správny človek na dobrom mieste, ktorý nielenže jej zámery pochopil, ale aj ju v nich podporil. Niektorí muži by doma búchali päsťou po stole, že nie je navarené, oprané a že v prvom rade je rodina, no on sa ju snažil v každom smere podporiť.
Prečo sa rozhodla vstúpiť do politiky?
Naša mamina vždy rada sledovala politiku a verejné dianie, čítala, a tak sme to asi nejako prirodzene nachytali už od nej. Keď sa Zuzana rozhodla vstúpiť do politiky, samozrejme, že mala mamina obavy, pretože je to ako vstúpiť do jamy levovej. Zuzana však cítila, že je tam potrebná.
Potom prišlo rozhodnutie kandidovať za prezidentku. Neodhovárali ste ju?
O rozhodnutí kandidovať za prezidentku som sa dozvedel v podstate hneď po tom, ako prebehli nejaké rozhovory v rámci Progresívneho Slovenska. Najprv to boli iba také nezáväzné debaty, no ja som sa okamžite pre tú myšlienku nadchol a v rozhodnutí ju napokon podporila celá rodina.
Kandidatúru ohlásila minulý rok, v tom istom roku sa rozvádzala, okrem toho nedávno prezradila, že sa váš otec lieči na onkologické ochorenie. Bol to ťažký rok?
Náš otec ochorel už dávnejšie, momentálne je už na dobrej ceste, za čo sme všetci vďační. Čo sa týka rozvodu, Zuzka s exmanželom mali veľmi pekný vzťah a zostali priatelia, čiže to nebol žiaden búrlivý rozvod. No a jej kandidatúra, samozrejme, zmenila životy celej rodine, no zvládali sme to dobre. Museli sme si na všeličo zvyknúť, no s blížiacim sa termínom volieb to bolo ťažšie a ťažšie. Ako sa blížil 31. marec, pribúdal stres a únava. Musím povedať, že po Zuzaninom zvolení sme si naozaj trošku vydýchli.
Rozmýšľala niekedy Zuzana nad tým, že to vzdá?
Mala, samozrejme, slabšie a silnejšie obdobie a niekedy balansovala nad tým, že či ona je to, čo ľudia chcú, čo si žiadajú. Potom však preferencie vystrelili, odstúpil pán Mistrík, za čo mu skladám obrovský klobúk dole. Zuzka sa rozhodla bojovať a dotiahla to do konca.
V televíznych debatách odvracala útoky s pokojom. Bolo to tak aj v súkromí? Nezanadávala si predsa len niekedy?
Nie. Ona má takú povahu, čo mňa niekedy až iritovalo a hovoril som jej, že je ako Matka Tereza. Aj keď ju niekto osočuje, ona takéto útoky nevracia a ešte sa snaží hľadať na človeku, čo na ňu útočí, to dobré. Snaží sa zistiť, prečo to robí a nájsť spoločnú debatu, postaviť most.
Zuzana sa nebála vyjadrovať ani k záležitostiam ako LGBT vzťahy, migranti a podobne. Neradili ste jej, aby o týchto veciach radšej mlčala?
Ešte keď bola celá kampaň takpovediac v plienkach, niektorí marketéri jej radili, čo povedať a čo za žiadnu cenu nepovedať. Ona si však nedala poradiť a povedala nie. Chcela hovoriť tak, ako to cíti, od srdca, aj keď sa to možno nepáčilo niektorým voličom. To sa jej podľa mňa v konečnom dôsledku vyplatilo, pretože ľudom sa asi páčilo, že je úprimná.
Ako bude vyzerať vaša ďalšia podpora sestry?
Do paláca sa rozhodne nechystám. (smiech) Keďže sa Zuzka rozhodla zostať bývať v jej dome v Pezinku, starám sa o také technické zabezpečenie, pomáham pri bezpečnostných riešeniach a podobne. Sme veľmi súdržná rodina, denne si píšeme, čo nové a podobne. Čiže ak bude treba, budem tu stáť ako jej starší brat a nastavovať rameno, ak prídu ťažké chvíle.
