Súťaž krásy v socialistickom Československu totiž obnovili iba v roku 1989, to ešte nikto netušil, že v novembri toho istého roka komunistická totalita padne. A hoci korunovanie 19-ročnej Slovenky sprevádzal vtedy nesúhlasný piskot divákov v Paláci kultúry a športu v Ostrave - Vítkoviciach, Ivana je nepochybne dodnes najvýraznejšou kráľovnou krásy. Ako si na víťazstvo v súťaži spomína a ako žije dnes?
Pred pár dňami to bolo už 30 rokov, čo ste sa stali Miss Československa. Oživilo to vaše spomienky na tie časy?
Bolo to také dèja vu. Viete, mala som vtedy 19 rokov a vôbec som si neuvedomovala, čo to znamená súťažiť o tento titul. Do súťaže krásy ma prihlásili kolegovia z prešovského Stavoprojektu. Keď mi prišla pozvánka, myslela som si, že to hádam posielali všetkým pekným dievčatám (smiech).
Vôbec ste teda netušili, čo vás čaká?
Nie, ale pamätám si, ako mi rodina, známi a priatelia pomáhali nachystať si napríklad šaty. Nebolo to jednoduché. Predsa len, išlo o Miss, tak som chcela, aby vyzerali inak ako bežné šaty.
Súťaž ste vyhrali a stali ste sa Miss Československa. Prenos sledovalo vyše 16-tisíc ľudí v ostravskom Paláci kultúry a športu a tiež diváci pri televíznych obrazovkách. Po vyhlásení titulov to v hale poriadne vrelo, ľudia dali pískaním najavo nesúhlas s výsledkom. Čo ste v tej chvíli prežívali?
Tie emócie sa prelínali. Na jednej strane som si uvedomovala, že som víťazka, no to pískanie bolo zdrvujúce. Pôsobila som v speváckom zbore Prešovčatá aj vo folklórnom súbore Šarišan a bola som zvyknutá, že keď som stála na javisku, ľudia tlieskali. Keď začali v hale pískať, bol to pre mňa o to väčší šok. Aby som sa nerozplakala, hrýzla som si takmer do krvi ďasná. Tá bolesť bola silná, ale udržala som aj vďaka tomu emócie na uzde. Dodalo mi to však odvahu, že niečo v živote dokážem.
Muselo byť ťažké zvládnuť to.
Ľudia v ostravskej hale pískali, pritom ma vlastne ani poriadne nevideli. Vtedy totiž neboli na pódiu veľkoplošné obrazovky, kde by mohli dievčatá vidieť zblízka tak, ako je to teraz. Bola som len malilinká tenká postavička na pódiu. Samozrejme, že atraktívnejšie pôsobili blondínky, ktoré síce tiež nevideli zblízka, no vďaka farbe vlasov boli výraznejšie. Pravda však je, že tie emócie vyvolala aj vtedajšia politická situácia v Československu, bolo to pár mesiacov pred nežnou revolúciou. To som si však ako mladé dievča neuvedomovala. Pamätám si len, ako sa situáciu snažil na pódiu zachraňovať moderátor Josef Dvořák. Boli to silné emócie, takže veľa si z toho záveru nepamätám. Možno ešte to, ako som si vravela, že len nech mi nespadne korunka z hlavy, lebo bola dosť ťažká.
Za víťazstvo ste si domov neodniesli žiadne luxusné dary, ako to bolo už o pár rokov neskôr v súťažiach krásy. Čo to bolo?
Dostala som šijací stroj, svadobné šaty a od Vítkovických železiarní som mala sľúbený zájazd do Japonska, ktorý sa však nekonal. Nakoniec to bolo dobre, lebo som sa neskôr dozvedela, že sa tam malo cestovať cez Rusko vlakom.
Následne ste vyhrali aj medzinárodnú súťaž Miss Maja International v Dominikánskej republike. Stali ste sa tvárou kozmetických firiem, pracovali ste pre mnohé reklamné agentúry a vychytené značky v New Yorku či v Paríži. V 23 rokoch ste sa stali mamou. Bolo náročné skĺbiť materstvo s modelingom?
Ono to išlo tak nejako prirodzene. S dcérou Danielkou sme to zvládli a pritom som si mohla plniť svoje sny. Veľmi mi pri tom pomohla moja rodina. S mojou mamou a s dcérou tvoríme dodnes veľmi silnú trojicu.
S Danielkiným otcom, šarmantným Francúzom vietnamského pôvodu ste sa napokon rozišli. Bolo to sklamanie, keď ste s dcérou zostali veľmi skoro sama?
Ja sa nikdy nevraciam k tomu, čo bolo. Treba ísť ďalej, krok po kroku, deň po dni a mať svoj sen a cieľ. Aj vďaka charitatívnej práci s onkologicky chorými deťmi a ich rodinami som si uvedomila, že na svete žijú ľudia s oveľa horšími životnými príbehmi. Aj keď ma veľa vecí v živote zabolelo, nikdy som sa tomu nepoddala. Iste, človek sa spytuje, prečo sa to a to stalo práve jemu, ale to k ničomu nevedie.
Čo vás držalo nad vodou v ťažkých životných situáciách?
Viera v Boha, v lásku, v seba... Som človek, ktorý berie veci tak, ako prídu, ak sa vyriešiť nedajú, nezaťažujem sa tým. Viem, že život nie je rozprávka so šťastným koncom. Život s rozprávkovým koncom hádam ani neexistuje. Každý človek prežíva dobré aj zlé chvíle, s tým nič nenarobíme. Možno som na tie negatívne situácie bola vždy tak trochu pripravená, veď už ako dieťa som si rada vymýšľala rozprávky, ktoré boli často strašidelné. (smiech)
Vraví sa, že čo vás nezabije, to vás posilní. Riadite sa tým aj vy?
Určite je človek po každom neúspechu silnejší. Aj nezdary vás posilnia. Niekedy ešte viac než úspech. Oveľa viac si potom vážite cestu, po ktorej ste šli a dopracovali sa k úspechu. Nikdy nič nepodceňujem. Človek musí najprv veci zažiť na vlastnej koži, aby vedel súdiť. Veľmi dobre si pamätám na niektoré situácie, ktoré som zažila trebárs pri moderovaní živých televíznych prenosov. Nie vždy všetko vyšlo tak, ako by som chcela. Už by som nikdy nepovedala, že to je jednoduché a keď moderátor urobí napríklad brbt, viem, čo v tej chvíli prežíva.
Ako sa vyrovnávate s nepríjemnými životnými situáciami, ktoré niekedy vedia poriadne zabolieť?
Len to, čo bolí, vás posúva ďalej. Človek tú svoju bolesť berie ako najväčšiu nespravodlivosť, pýta sa, prečo práve jemu sa deje to a to. Ale to je úplne prirodzené. Možno mám šťastnú povahu, že sa „v ranách“ dlho nerýpem. Nevraciam sa k tomu, čo bolo, žijem pre súčasnosť.
Čo vás robí v živote šťastnou?
Mám krásnu dcéru, ktorá mi je kamarátkou aj kolegyňou v kozmetickom biznise. Tiež mám prácu, ktorá ma uspokojuje, a musím povedať, že jej je naozaj dosť.
Ženu robí šťastnou aj láska. Ste zamilovaná?
Takto by som to nedefinovala. Povedzme, že v mojom živote momentálne prevláda láska iného rozmeru. A tej dostávam veľmi veľa. Všade okolo mňa je toľko lásky – láska k dcére, k mojej mame, láska k práci, ktorá ma veľmi baví, láska k ľuďom okolo mňa a hlavne láska k sebe samej. Lebo človek sa musí mať rád, aby bol v živote šťastný a aby mohol dať lásku iným.
Akú radu ste ako matka dali svojej dospelej dcére do života?
Aby sa nezamilovala do dlhovlasého Indiána alebo do Sandokana! (smiech)
Práve preto, lebo vy sama ste si vyberali práve taký typ mužov?
Možno, ale dcéra je dospelá. Má svoj život a svoj vlastný vkus.
Pred dvomi rokmi prebehlo médiami, že dcéra je zasnúbená. Daniela vtedy povedala, že by chcela svadbu v lete, no práve vtedy má najviac práce. Svadba zatiaľ teda nie je v pláne?
Pravdepodobne to bude v sobotu...
Už dávno nemáte miery kráľovnej krásy a kilogramy neriešite. To je svojím spôsobom odkaz pre ženy, ktoré vidia vzorec krásy v mierach 90-60-90. Ako vy vnímate ženskú krásu?
Pre každého z nás znamená krása úplne niečo iné. Každá etapa života je iná. Každý človek má iné hodnoty, to, čo niekomu pripadá dôležité, inému sa zdá nepodstatné. Môj život nie je o centimetroch, ale o tom, ako sa cítim každý deň a ako sa cítia ľudia okolo mňa. Prajem nám, ženám, aby sme sa cítili krásne také, aké sme.
Už niekoľko rokov sa venujete kozmetickému poradenstvu, pracujete ako konzultantka prestížnej svetovej značky. Je to vaša práca snov?
Hoci som vždy bola pracovne vyťažená, stále som hľadala prácu, v ktorej by som mohla byť sama sebou. Priznám sa, že o kozmetike tej značky som nič nevedela, kým ma nepozvali na konferenciu. Mala som prednášať o charitatívnej činnosti, ktorú robím v rámci nadácie pre onkologické deti už takmer tridsať rokov. Spoznala som tam skvelé dámy a čosi mi navrávalo, že to je to, čo som hľadala. Okrem toho ma presvedčila aj jedna vec – roky som mala citlivú pleť. Trpela som na alergiu okolo očí, pod ktorú sa podpísal stres. Po používaní špeciálnej sady a antialergénneho krému tejto značky sa to zmenilo. Bola som šťastná a navyše ma zaujala filozofia značky.
Vraví sa, že v ženskom kolektíve býva veľa intríg. V kozmetickom poradenstve pracujú prevažne ženy. Nezávidíte si úspech?
Našou prácou je dávať žene pozornosť, pomôcť jej nájsť kvalitnú a rýchlu starostlivosť o jej pleť, pozastaviť procesy starnutia, nájsť vhodný odtieň mejkapu či rúžu... Sústredíme sa na krásu a potreby danej ženy. Keď sa niekomu darí a je v niečom výnimočný, idem za ním a opýtam saho, ako to robí. Nechám sa inšpirovať, a to nás veľmi rýchlo posúva vpred. Ide o zdielanie skúseností.
Ste ten typ, ktorý len pracuje a na oddych si nenájde čas?
To nie, kedysi som bola vorkoholik, ale človek sa musí vedieť zastaviť. Najlepšie si oddýchnem, keď som v prírode so svojím psíkom, s rodinou. Mám rada samotu, meditujem, a to je pre mňa najväčší relax. Keď len na tri dni niekam odídem, aj to ma dokáže naštartovať do ďalšej činnosti.
Podľa čoho si vyberáte ľudí, ktorých pustíte do svojho okruhu blízkych a priateľov?
Niekedy to trvá dlhšie, kým to úplne zarezonuje. Môže sa stať, že sprvoti medzi nami zavládne isté napätie. Ale keď sa s človekom chvíľu rozprávam, to prvotné napätie sa buď stratí, alebo aj nie. V každom prípade, všímam si oči, tie prezradia o človeku veľa. V pohľade je všetko.
Menili by ste v živote niečo?
Nie, prečo by som to robila? Všetko, čo som zažila, malo zmysel. Mnohé veci v živote sa mi udiali akoby náhodou. Už som spomínala, že aj účasť v súťaži Miss bola vlastne náhoda. Nebyť kolegov zo Stavoprojektu, asi by som na súťaž nešla. A všetko by bolo inak. Ale tak je to v živote nastavené. Niektoré veci vieme ovplyvniť, niektoré nie. Ony však spolu súvisia, ani si to neuvedomujeme.
