S čerstvo rozvedeným hercom Marošom Kramárom (60) sme sa rozprávali o nemilosrdnom plynutí času, prichádzajúcej kríze stredného veku, deťoch, politike, práci aj o novom začiatku v dome pri jazere.
Ako rýchlo vám ubehlo tých 60 rokov?
Veľmi rýchlo, ale boli krásne. Mám pocit, akoby päťdesiatka bola pred dvomi-tromi týždňami a bojím sa, že sedemdesiatka bude už o týždeň. (smiech) Kedysi deň trval strašne dlho, dnes sa zobudím, dvakrát či trikrát sa otočím okolo vlastnej osi a už idem večer hrať divadlo.
Ako ste vnímali šesťdesiatnikov, keď ste mali dvadsať-tridsať?
Ako všetci ostatní, ako ľudí, ktorí tu už ani nemajú čo robiť. (smiech) Prečo sa pletú pod nohy na ulici? A dnes sa na to, samozrejme, pozerám úplne inak, navyše si nepripadám až taký starý. Skôr tá číslovka mi je nesympatická, preto ju nerád vyslovujem. Pocitovo to tak nie je, aj keď trošku kĺby bolia, som rýchlejšie unavený a keď si niekde sadnem, tak si aj pospím.
Kedysi ste skonštatovali, že všetko máte v živote posunuté a aj kríza stredného veku na vás možno doľahne až po šesťdesiatke. Už je to tu?
Áno, je to možné, že prichádza. Keď rozmýšľam, že by som niečo rozbehol, niečo nové začal, tak väčšinou si vzápätí poviem, či to má ešte zmysel... Či si to ešte užijem. Kedysi sme s manželkou hľadali pozemok pri jednom krásnom jazere, rozmýšľal som, že tu postavíme dom, zasadíme stromy a bude to krásne a ona mi na to: „Ty by si si mal hľadať pozemok už so stromami, aby si si ich ešte užil.“ (smiech) A mala veľkú pravdu.
