S čerstvo rozvedeným hercom Marošom Kramárom (60) sme sa rozprávali o nemilosrdnom plynutí času, prichádzajúcej kríze stredného veku, deťoch, politike, práci aj o novom začiatku v dome pri jazere.
Ako rýchlo vám ubehlo tých 60 rokov?
Veľmi rýchlo, ale boli krásne. Mám pocit, akoby päťdesiatka bola pred dvomi-tromi týždňami a bojím sa, že sedemdesiatka bude už o týždeň. (smiech) Kedysi deň trval strašne dlho, dnes sa zobudím, dvakrát či trikrát sa otočím okolo vlastnej osi a už idem večer hrať divadlo.
Ako ste vnímali šesťdesiatnikov, keď ste mali dvadsať-tridsať?
Ako všetci ostatní, ako ľudí, ktorí tu už ani nemajú čo robiť. (smiech) Prečo sa pletú pod nohy na ulici? A dnes sa na to, samozrejme, pozerám úplne inak, navyše si nepripadám až taký starý. Skôr tá číslovka mi je nesympatická, preto ju nerád vyslovujem. Pocitovo to tak nie je, aj keď trošku kĺby bolia, som rýchlejšie unavený a keď si niekde sadnem, tak si aj pospím.
Kedysi ste skonštatovali, že všetko máte v živote posunuté a aj kríza stredného veku na vás možno doľahne až po šesťdesiatke. Už je to tu?
Áno, je to možné, že prichádza. Keď rozmýšľam, že by som niečo rozbehol, niečo nové začal, tak väčšinou si vzápätí poviem, či to má ešte zmysel... Či si to ešte užijem. Kedysi sme s manželkou hľadali pozemok pri jednom krásnom jazere, rozmýšľal som, že tu postavíme dom, zasadíme stromy a bude to krásne a ona mi na to: „Ty by si si mal hľadať pozemok už so stromami, aby si si ich ešte užil.“ (smiech) A mala veľkú pravdu.
Vaše manželstvo je už však minulosťou.
Áno. Život ide, niečo sa podarí, niečo nie, sme šťastní, že máme tri úžasné, inteligentné a zdravé deti. S manželkou sme sa po dlhých dohováračkách dohodli a dostal som k šesťdesiatke slobodu. Boli sme spolu dvadsať rokov zobratí, nejakých šesť-sedem rokov predtým sme spolu chodili, takže štvrťstoročie sme naplnili, život ide ďalej. Sme celá rodina absolútne v pohode. Dohodli sme sa, že si budeme navzájom pomáhať. Vyčistili sme si stôl a možno to bude teraz ešte lepšie. V manželstve sú všelijaké veci, ktoré sa taja alebo sa nehrá úplne načisto - hovorí sa tomu milosrdná lož - a teraz sa stôl vyčistil a ideme ďalej v dobrom duchu. Dúfam, že to ľudia všelijakými rečami nepošpinia, bol by som rád hlavne kvôli deťom, aby sa to zbytočne veľmi nerozpitvávalo. Je to naša súkromná vec. Myslím, že to išlo veľmi inteligentne, tým, že sme sa dohodli, celý súd prešiel za 20 minút bez problémov. Hovorili nám, že sa to málokedy stáva, aby sa v dnešnej dobe ľudia takto bezproblémovo rozchádzali. Som vďačný svojej žene za všetko, za tie krásne chvíle, ktoré sme spolu prežili. Som šťastný, že naše deti vo väčšine vychovávala ona, lebo ja som stále na cestách. Jednoducho sme dospeli do takéhoto štádia. „Nic netrvá věčně, ani láska k jedné slečně,“ ako hovorí klasik. (smiech)
Takže do nového domu v Rovinke pri jazere odchádzate sám?
Áno. Práve to všetko dokončievam. Teším sa na to, je tam nádherne. Už som tam aj prespal a je tam neuveriteľné ticho. Keď som sa ráno zobudil, až som nevedel, kde som. Sú tam tiež krásne podvečery, lebo slnko zapadá práve na tej strane, kam sa na to jazero pozerám.
Je niekto nový vo vašom živote?
To sú veci, ktoré prídu-neprídu, uvidíme, k tomu by som sa nevyjadroval, je to moje súkromie.
Poďme ešte jubilovať. Ak by ste neboli tak dlho na televíznych obrazovkách, málokto by vám asi hádal šesťdesiat rokov. Dajte aspoň dva tipy, ako si udržať mladistvý vzhľad?
Asi tomu trochu pomáha sama príroda. Možno je to tiež tým, že som nikdy nepodľahol alkoholu. Poznám viacero ľudí, ktorí popíjali trochu viac, viac fajčili, a to sa na nich podpísalo. Ja som síce fajčil 35 rokov, a veľa, no úplne som s tým prestal pred desiatimi rokmi. Pokiaľ ide o alkohol, mal som to šťastie, že keď som si ho v mladosti doprial vo zvýšenej miere, bolo mi na druhý deň veľmi zle... A potom je to ešte aj mojou povahou, som typ človeka lážo-plážo, čo je inak aj názov môjho CD spred desiatich rokov. Mám trochu nadhľad, nepripúšťam si všetko, netrápim sa nejako hrôzostrašne.
Ale niečo, čo vás dokáže vytočiť, je politika, však?
Mňa skôr dožiera hlúposť ľudí. Akoby si nevedeli získavať informácie, naletia hneď na tú prvú. A zlé je aj to, že do politiky idú ľudia, ktorí predtým nemali nič, smrdeli grošom a keď sa tam dostali, ide im o to, aby na tom zarobili. Alebo sú tam takí celoživotne prešibaní, ktorí chcú viac a viac. Málo ľudí tam ide s dobrým srdcom, presvedčením, že chcú pomáhať krajine. A smutno mi je, aj keď čítam postrehy ľudí, ktorí píšu na sociálne siete. Vyčítajú mi, že prečo sa my herci angažujeme, vraj máme len hrať. Mňa nikto nikdy nezaplatil za žiadne politické názory, Sorosa osobne nepoznám.
Dobre by asi bolo nečítať tie komentáre.
Niekedy sa dokonca neovládnem a odpovedám im, tým trollom. (smiech) To hneď vidíte, že pod tým menom nik skutočný neexistuje, nemá tam ani fotku a ja mu píšem: „Veď priznaj meno!“
Ako sa dívate na možnosť byť starým otcom? Dcéra má už 19 rokov...
Ale nestrašte! (smiech) Nie! Môj najmladší syn má ešte len jedenásť rokov, ten by teoreticky mohol byť môj vnuk. A najstaršia Tamarka má síce devätnásť... Minule sme tak sedeli s mojou mamou, ktorej som sa narodil ako devätnásťročnej, a Tamarka bola z toho v šoku, keď si to uvedomila.
Na sociálnych sieťach ukazuje svoj spevácky talent. Myslíte, že by to raz mohla posunúť aj na vyššiu úroveň?
To ja neviem až tak posúdiť. Baví ju to, som tomu rád a som tiež rád, že tých deväť rokov som ju vydržal nútiť chodiť na klavír. Či by to mohlo mať raz profesionálne smerovanie, to neviem odhadnúť. Skôr ju baví biológia a rada sa učí, to asi po svojej mame. Tie moje deti sú pre mňa prekvapením - Timur zase má rád fyziku a matematiku, herectvo vzdal. Ako sa zdá, Marko k tomu má asi najbližšie, opäť by si rád zahral, ale nejako ho neobsadzujú.
Oteckovia sú plní.
(smiech) Áno a ja mu protekciu robiť nebudem. Sem-tam sa prihlási na nejaký konkurz a buď to vyjde, alebo nie.
Všetky deti ste svojho času poslali do školy v Kostarike. To už skončilo?
Áno. Dcéra tam bola dvakrát po pol roku a pri druhom raze sa k nej už pridali aj synovia a manželka išla s nimi. Išlo o to, aby sa zdokonalili v angličtine a niečo sa naučili aj po španielsky. Myslím, že im to dosť dalo aj po iných stránkach, v tej škole boli rôzne národnosti, farby pleti, vierovyznania... Mám to rád, keď sa môžeme jeden od druhého niečo naučiť.
Aké sú vaše ďalšie životné výzvy? Váš otec má 90 rokov, takže toho ešte môžete stihnúť mnoho...
Krásnych tridsať rokov je predo mnou. (smiech) Ako sme sa však bavili o tej kríze stredného veku, naozaj som trošku unavený, aj z toho, čo sa teraz udialo v mojej rodine, teraz sa potrebujem trochu zotaviť. Čo bude ďalej, uvidíme. Nechce sa mi už toľko cestovať, ponúk mám dosť, hlavne v Česku. Musel som tam veľa vecí odmietnuť aj v divadlách. Momentálne idem skúšať na Slovensku novú divadelnú hru, začínam točiť v Česku rozprávku, kde hrám kráľa. Pomedzi to hrám predstavenia Lordi v mojej produkcii, robím s Jurajom Hrčkom privátne divadelné večierky v mojom staromládeneckom byte a so Zuzkou Tlučkovou hrám už dvadsať rokov Mandarínkovú izbu.
A čo slovenské seriály? Tam máte výpadok...
Už dosť dlho. Neviem, čo sa stalo, asi sa naplnila čaša, prišli noví, možno som niekoho urazil v Markíze či v Jojke. Už som mal zákaz aj vo verejnoprávnej televízii, keď som tri roky pred revolúciou na slovenskom zjazde SZM dvanásť minút rozprával o tom, že už by mohli komunisti skončiť. Potom som mal zákaz aj v Markíze, keď som urazil Paľa Ruska. Teraz v podstate tri roky nerobím na Slovensku žiaden seriál, ale ide sa pripravovať tretia séria Za sklom, tam som predtým hral Voznera, čo bol vlastne Kočner.
Vaším najdlhším televíznym projektom je moderovanie Zázrakov prírody v Českej televízii. Rozširuje to vaše obzory?
Všeličo sa tam síce dozviem, ale nezapamätám si to. (smiech) Keď pozerám v televízii reprízu, neviem správne odpovede. Dokonca aj keď pozerám Inkognito, tak si už nepamätám, koho sme to hádali.
Keby ste mohli ešte raz prežiť jeden deň zo svojho detstva, ako by vyzeral?
Ťažká otázka. Mal som pekné detstvo, od šiestich rokov som hrával v divadle, potom som veľa točil, čo ma neskutočne bavilo. Pamätám sa, že keď sme dokončili Ivkovu bielu mať alebo Jana od Fraňa Kráľa, koľkokrát som aj plakal, bolo mi smutno za tým kolektívom, že už ich neuvidím. Navyše som mal výhodu, že som vyrastal v centre Bratislavy a starých rodičov z otcovej strany som mal v Rybanoch, na dedine, kde som trávieval celé prázdniny. Pamätám sa, ako sme na rebrináku ťahanom koňom išli z Rybian do Bánoviec nad Bebravou, čo je asi 6 kilometrov, ale v mojej hlave to bol výlet na celý deň. Prežil som mestské, dedinské aj pracovné detstvo a fakt si neviem vybrať jeden deň...
