Majstrom vo vytváraní tejto ilúzie je filmový architekt Tomáš Berka (71). Počas tridsiatich rokov spolupracoval na trhákoch ako Hellboy 2, Eragon, 47 roninov alebo Za nepriateľskou líniou.
„Kvalitný film väčšinou nepotrebuje veľké dekorácie, no pri niektorých amerických projektoch sa bezradnosť scenára neraz nahrádza práve bombastickými kulisami. A keďže my sa živíme ich tvorbou a stavbou, pre nás to sú často výzvy - hoci o takéto filmy by sme inak ani nezavadili,“ vysvetlil nám na úvod trochu paradoxnú situáciu.
Mesto v sopke
To najväčšie, na čom sa zatiaľ podieľal, bolo fantasy dobrodružstvo Eragon. „Postavili sme s Daliborom Vašicom a stovkou našich remeselníkov vo vyhasnutej maďarskej sopke pri Balatone celé vymyslené mesto. Vybláznili sme sa po technologickej aj výtvarnej stránke,“ spomína.
Veľmi špecifická robota ich zase čakala pred nakrúcaním piateho pokračovania Smrtonosnej pasce. Bolo treba postaviť dvesto metrov skutočnej diaľnice aj s mostom, nad čím najskôr len krútili hlavou. „Stavať sa to malo na parkovisku Hungaroringu a čudoval som sa, prečo to nenatočia na normálnej diaľnici, ktorá bola hneď vedľa. Ale Američania nám vysvetlili, že chcú mať pokoj na prácu.“ Keďže po tejto dekorácii mali chodiť skutočné kamióny, bolo ju treba postaviť naozaj funkčnú. „Musel byť vypracovaný špeciálny statický posudok, ktorý mal takmer 200 strán.“
Najťažšie vraj bolo spatinovať tento výtvor, aby vyzeral, že sa po ňom roky jazdí. „Úloha takmer neriešiteľná... Nakoniec z Barrandova prišiel môj kamarát Sváťa Jelínek, vytiahol z auta všelijaké striekačky a oznámil, že za štyri dni to zvládne. Oblieval to vodou, púšťal do toho nejaké pigmenty a zvládol to skvelo. Najťažšia vec je, aby divák uveril, že to, čo sme postavili, tam stojí už dlho. Patinéri sú aj najlepšie platení výtvarníci.“
S diaľnicou bol nakoniec spokojný aj samotný Bruce Willis. „Kamióny nám tam narážali, vybuchovali a stavba prežila. Ale museli ju potom zbúrať, lebo asi mesiac na to išla formula, mali sme si ju zobrať na Slovensko,“ smeje sa Berka.
Po pol roku na smetisko
Za dekoráciu, ktorá podľa neho najviac oklamala oko diváka, považuje Manhattan postavený v maďarskom mestečku Etyek kvôli filmu Hellboy 2. „Podarilo sa nám tak dokonale imitovať staré newyorské domy, že keď tam nakoniec pustili americké autá, ktoré doviezli na lodi, nikto neveril, že sa to naozaj netočilo v New Yorku. Do USA na skutočný Manhattan som sa potom naschvál išiel pozrieť, do akej miery sme sa trafili, a musím povedať, že to bolo identické,“ spokojne sa usmieva.
Mimochodom, táto dekorácia neputovala na smetisko. „Nezbúrali ju, napriek tomu, že je zo sadry. Točia v nej ďalej rôzne reklamy, showprogramy.“ Je mu ľúto, že takéto výnimky sa nestávajú častejšie a že neprežije viac filmových stavieb? „Je, samozrejme. Sú pyramídy, ktoré vydržia tisíce rokov, a naša dekorácia len tak 5-6 mesiacov. Potom ide neúprosne na smetisko. S tým sa musíte zmieriť...“
Prevalcujú ich počítače?
Mimochodom, práve popri diaľnici postavenej Slovákmi v Maďarsku pre amerických filmárov bola v danom období použitá dovtedy najväčšia kľúčovacia stena (tzv. zelené pozadie), na ktorú sa následne trikom dorobila Moskva. Zaujímalo nás, ako veľmi berú filmovým architektom prácu ľudia od špeciálnych efektov, ktorí pomocou počítačov dokážu vykúzliť prakticky čokoľvek. „Mám pocit, že reálne dekorácie tak skoro nevymiznú, lebo počítačové 3D animácie síce napodobnia aj letiace a vybuchujúce lietadlo, ale v konečnom dôsledku, keď máte v scéne pohybujúceho sa živého herca, nastáva problém,“ vraví T. Berka.
„Treba potom nekonečne veľa času a piplavej práce, aby vo filme okolo neho neboli trblietavé okraje. A keď tam sú masové scény, plno živých ľudí a ešte má vyletieť do povetria kaviareň a sedem áut, to by tie animácie robili trištvrte roka a nie je to ani omylom lacná technológia. Producenti si to rýchlo naťukajú do kalkulačky a povedia si, že kvôli piatim natáčacím dňom a dvanástim minútam filmu sa im to predsa len oplatí reálne postaviť a netočiť len pred prázdnym zeleným pozadím.“
Občas sám naletí
Čím je filmový architekt skúsenejší, tým viac si podľa Tomáša Berku dá záležať na detailoch. „Robil som architekta vo francúzskom filme Miláčik natáčanom v Bratislave. Našli sme skvelé uličky, kde sa malo točiť, a potom prišiel rekvizitár-záclonár z Paríža a hovorí: ,Vám neprekážajú tie dupľované okná?‘ V Paríži totiž neexistuje dvojité okno, tam nemrzne. Takže sme vyvešiavali všetky vnútorné okná na celej Kapitulskej ulici, aby sme sa hrali na Paríž. V živote by mi to nenapadlo, a to chodím do Paríža veľmi často. To sú také detaily...“
Ako tiež vraví, chodiť s ním do kina je peklo, pretože si práve takéto drobnosti vo filmoch všíma a vášnivo ich komentuje. „Moje manželky to nemali ľahké, stále som vyrušoval a na všeličo upozorňoval. Mám takéto postihnutie,“ smeje sa trikrát rozvedený umelec, ktorý napriek rokom skúseností občas sám naletí na filmovú ilúziu. „Pamätám sa, ako som si práve kvôli Smrtonosnej pasci išiel pozrieť jednu zo starších častí, aby som vedel, do čoho to leziem. Vykoľajilo sa tam metro v stanici a drúzgalo ľudí, nuž hovorím si: Fíha, toto asi nemohli robiť v reálnej a funkčnej stanici, jedine v nejakej odstavenej... A potom mi ktosi hovorí: ,Počúvaj, bol si už niekedy v metre? Veď metro sa predsa nemôže takto vykoľajiť, je asi jeden a pol metra pod perónom, nemôže vybehnúť na nástupište, ako to bolo vo filme!‘“
A hneď vysype aj druhý príklad odhaľujúci šikovné manipulovanie s divákom, spojený tentoraz s akčným trilerom Peacemaker. Čakali nás scény, ako z rútiaceho sa vlaku na súbežný vlak preskakujú vojaci aj s jadrovou náložou. Tuho som rozmýšľal, aké to tí kaskadéri majú ťažké, no vysvetlili mi, že sa to robí oveľa jednoduchšie, že vlaky sa vôbec nerútia, ale stoja na mieste, kýve sa vagónmi a ubiehajúce kamene, tráva, štrk sa rútia popri vagónoch na bežiacich pásoch.“
Drevenice pre Kubricka
Z veľkým filmov, ktoré mu ušli, ho mrzí predčasne ukončená spolupráca s Ridleym Scottom, ktorý mal točiť na Slovensku Gladiátora (režisér sa nakoniec nestabilnej situácie v našej krajine v časoch mečiarizmu zľakol). A úplne najviac ho dodnes žerie, že podobne dopadla aj jeho spolupráca so Stanleym Kubrickom, ktorý plánoval v susednom Česku urobiť veľkofilm o holokauste. „Keď sa rozšírilo, že Kubrick ide točiť nový film, okamžite prichádzali do Brna na produkciu ľudia, aj z Japonska došli dvaja chlapci, že by na tom filme chceli robiť aj zadarmo, lebo je to obrovská príležitosť. My sme sa všade chválili, že budeme točiť s autorom Vesmírnej odysey, mala to byť udalosť desaťročia!“
Za úlohu dostal postaviť dedinu plnú dreveníc, ktorú vypália Nemci. „Bol som vykúpiť na Orave asi dve dediny, gazdovia sa tešili, ako dobre zarobili. Prišiel som do Brna, že som našiel 22 dreveníc v perfektnom stave, ktoré môžeme rozobrať a nanovo postaviť... Nič z toho však nebolo, lebo Kubrick sa dozvedel, že Spielberg robí Schindlerov zoznam a nechcel s ním súťažiť s rovnakou témou. Už sa mu to raz stalo.“
Príroda dostáva zabrať
Z filmov, ktoré sa, naopak, zrealizovať podarilo, a má v nich prsty aj Tomáš Berka, treba spomenúť akčné trháky Peacemaker s Georgeom Clooneym a s Nicole Kidman či Za nepriateľskou líniou s Owenom Wilsonom a s Genom Hackmanom. Kvôli tomu druhému si urobil zopár nepriateľov medzi slovenskými ochranármi prírody, keďže sa nakrúcalo aj v Zádielskej doline... „Ešte pred nakrúcaním som sa tam hore vyškriabal terénnym autom, zapáčila sa mi tam jedna lúka. Ale keďže aj tá patrila do 5. stupňa ochrany, dorútili sa tam za mnou ochranári a boli zdesení, kam som vyšiel s autom. Vždy je to tak, že tá príroda dostane zabrať,“ pokrčí plecami nad touto smutnou stránkou filmárčiny.
„Kedysi to bolo jedno, zapálil sa les, narástol druhý. Dnes to majú profesionálni ochranári horšie, lebo pracujú v súlade so zákonom o ochrane prírody a hoci by možno aj povedali: ,Dobre, dajte dolu tie štyri smreky,‘ ale nemôžu. Väčšinou sa im to snažíme vysvetliť tak, že to nebude také hrozné. Lebo keby sme im hneď povedali, že tam príde 25 kamiónov, zrútia sa a odmietnu nás.“
Ešte zložitejšie je vraj niekedy nakrúcanie v uliciach mesta, najmä keď ide o dobový film. „Pozrite, v Bratislave máme momentálne asi jeden a pol ulice, kde sa dá točiť - Kapitulská a Prepoštská... Donedávna sa tu dali nájsť uličky s pôvodnými fasádami, ale už to neplatí. Prišli za mnou pred nejakými dvomi rokmi kvôli Robinovi Hoodovi, či tu máme gotické kostolíky. Ja vravím, máme Klarisky, no keď sme tam prišli, skoro som padol z nôh - sú natreté fasádnou farbou. Všade na svete sa to pieskuje, sú na to mašiny, ktoré kameň vyčistia a je to krásne. To isté spravili v Košiciach s Dómom svätej Alžbety - keď sme tam robili Piliere zeme, bolo to krásne ochytané, rokmi zájdené kamene a teraz je to natreté akrylom. Všetko je u nás zrazu skrášlené, lentilkové fasády...“
Filmársky raj u Maďarov
Dôvod, prečo sa k nám nehrnú zahraniční filmári na rozdiel od Česka či Maďarska, je však iný. „Privatizáciou Koliby sme tu zrušili filmársku infraštruktúru, ľudský potenciál. Ľudia, čo to vedeli robiť, patinéri, pozadiari, štukatéri, si našli iné profesie a hlavne nemali dôvod vychovávať nasledovníkov. Maďari, hoci v minulosti robili možno pätinu filmov v porovnaní s nami, to však neprerušili. Začali tam chodiť americkí filmári a dnes sú vysmiati. Američania aj Angličania im postavili nové ateliéry, ani Hollywood dnes nevyzerá tak dobre, ako je to u Maďarov. My sme s ateliérmi niekde na úrovni Rwandy...“ smutne podotkne, pričom on sa na pracovné ponuky sťažovať nemôže.
Nedávno dotočil filmy Amnestie, Fašiangy a zúčastnil sa na novom spracovaní Draculu. Jeho najväčším projektom je však momentálne veľkofilm o Štefánikovi s názvom Generál. „Ten nám dá ešte poriadne zabrať, už len ten Mont Blanc urobiť... Má tam byť Janssenovo observatórium. Okrem toho ideme spraviť vykoľajenie vlaku na Sibíri, palubu zaoceánskeho parníka aj pád lietadla,“ pokrčí plecami, no vidieť, že to berie ako výzvu. Koniec koncov, po všetkých tých rokoch ho z takýchto drobností nemôže rozbolieť hlava.
Kto je Tomáš Berka?
Dlhé roky pôsobil ako scénograf a tvorca plagátov na bratislavskej Novej scéne. Je spoluautorom slovenského pavilónu na Expo 2000 v Hannoveri a na Expo 2015 v Miláne. Založil hudobné skupiny Modus a Fermata - s druhou menovanou nahral sedem albumov. Od roku 1989 sa venuje filmovej architektúre, pričom sa podieľal na vzniku viac ako 35 domácich a zahraničných filmov. Spolupracoval s režisérmi ako Stanley Kubrick, Ridley Scott, Juraj Jakubisko či Juraj Herz. Je tiež literárne činný, najnovšie napísal knihu Veľká ilúzia odhaľujúcu práve pozadie jeho práce filmového architekta.
