Prečo sa herec Andy Hryc nebojí, že by si narobil ďalších nepriateľov? A čo ho láka vstúpiť do európskej politiky? To prezradil v rozhovore pre Nový Čas Nedeľa.
Inventúra vyšla v roku 2013. Čo vás viedlo k tomu vydať ju znova?
To nebola moja myšlienka. Tej prvej, v tvrdej väzbe, sa predalo 20 000 kusov, čo je rekord, ktorý v autobiografickej literatúre u nás nebude tak skoro prekonaný. Vlani sa mi ozvali z vydavateľstva, že by to radi vydali aj druhýkrát, ale chceli, aby som knihu doplnil. Ja na to, že to nebude problém, za šesť rokov sa toho stalo dosť. A keďže som už vedel, že budem kandidovať do Európskeho parlamentu, tak sme ju vydali teraz pred voľbami. A určite ste si všimli, že logo knihy je skoro rovnaké ako logo mojej strany Korektúra – Andrej Hryc. Druhé vydanie Inventúry som chcel vydať v mäkkej väzbe, aby si ju mohli kúpiť aj tí, ktorí musia viac počítať peniaze. Jej cena je oproti prvému vydaniu teraz polovičná.
Na obálke prvej knihy ste taký nahnevaný a fotka je čiernobiela. V druhom vydaní Inventúry ste už uvoľnený a usmiaty. Čo sa zmenilo?
Ten prvý portrét mi spravil jeden z najlepších českých fotografov – Jakub Ludvík. Odfotil ma asi tri mesiace po tom, ako sa mi v roku 2008 pri autonehode zabil syn Hugo. Mal som vtedy ťažké obdobie... Ten portrét vyjadruje presne moje duševné rozpoloženie, nebol to hnev, ale neskutočný smútok. A teraz, keď sme sa rozhodli urobiť druhú knihu, tak sme spravili aj druhú fotku. Zavolal som Jakubovi do Prahy s tým, že potrebujem úplne inú fotku – mám tam teda iný výraz a je farebná. Moje duševné rozpoloženie sa však za tých desať rokov nijako nezmenilo, akurát menej plačem...
V knihe zostala aj kapitola o herečke Magde Pavelekovej. Pred rokmi ste vyvolali rozruch, keď ste v knihe jej muža označili za eštebáka. Prečo?
O Magde Pavelekovej nebola v knihe kapitola, napísal som o nej 37 riadkov. V hereckej brandži sa o „biznise“ jej muža vedelo. Ja som o tom nepísal preto, že by som jej chcel ublížiť, s ňou sa napokon celkom dalo vychádzať... Lenže ona po roku 1989 prevrátila kabát. Paveleková bola komunistka ako sviňa, vedúca straníckej organizácie na Novej scéne! A jej muž bol druhý najdôležitejší eštebák v krajine. Pavelek odišiel ešte za komunizmu do penzie a dostal obrovský výsluhový dôchodok, Pavelekovej na jeho želanie vtedy dali titul zaslúžená umelkyňa. A zrazu po prevrate v roku 1989 počujem, že ona je potomok šľachtického rodu Koháry! Ja som sa tak nasral... Tak vtedy si bola komunistka a teraz si grófka? Potom niečo z toho nie je pravda. Preto som to napísal. A nakoniec sa aj zistilo, že s Koháryovcami nemala nič spoločné, akurát to, že bola z Levíc.
Pri väčšine rozhovorov sa známi ľudia, herci snažia byť čo najviac chrumkaví. Na nikoho nepovedia krivé slovo, všetci sú fajn kamaráti, úžasní kolegovia a podobne. Vy to nerobíte. Narobili ste si takto veľa nepriateľov?
Niektorí ma prestali po vyjdení pôvodnej Inventúry zdraviť, ale žalovať ma nemohli, lebo všetko bola pravda. Nemám s tým problém v hereckej brandži, tam mám pozíciu, ktorá je rešpektovaná. Od starších kolegov aj rovesníkov. A mladí sú takí, akí sú, tí väčšinou nerešpektujú nič. Samozrejme, že mám dosť nepriateľov, ale na tom sa nedá nič zmeniť. Keď budem o nich rozprávať pekne, aj tak si nezískam ich priazeň. Sú skrátka ľudia, ktorí ma majú radi a sú ľudia, ktorí ma radi nemajú. V mojom živote, všetky ženy, ktoré som v živote stretol, ma najprv nemali rady. Až keď ma spoznali, zistili, že inak vyzerám a iný som.
Vo filmoch ste väčšinou dostávali úlohy záporákov. Kladnú postavu ste tuším ani nehrali.
Len v rozhlase a v dabingu.
V knihe píšete aj o ére Rádia Twist, ktorému ste šéfovali, a v 90. rokoch zvádzalo boj proti mečiarizmu. Keď porovnáte tú dobu s dneškom, zmenilo sa niečo?
Veľká zmena nenastala, v 90. rokoch bola vládna moc prepojená s brachiálnym organizovaným zločinom. Dnes to už nie sú mafiáni, tí sa medzi sebou vystrieľali, ale dnes sú to noblesné biele goliere. Už to nie je o vraždení ľudí, ale o rozkrádaní štátneho majetku, eurofondoch, neférovom podnikaní...
Tento rok v novembri to bude už 30 rokov, čo padla komunistická totalita. Mohli sme byť za tie tri desaťročia ďalej, alebo sme dosiahli maximum toho, čo sa dalo?
Čakal som oveľa väčší posun. V 89. sme spravili jednu obrovskú chybu, že sme za komunizmom nespravili hrubú čiaru. To bola daň... Ja teda neviem, ako to bolo v pozadí, ale Václav Havel sa určite dohodol s komunistami, ako odovzdajú moc. Ja som vtedy presadzoval dekomunizáciu verejného priestoru, ale to sa nepodarilo kvôli disidentom, lebo to boli všetko bývalí komunisti. Aj som sa s nimi párkrát pohádal. Mali sme spraviť to, čo po vojne Nemci, ktorí NSDAP vyhlásili za zločineckú organizáciu, zločincov potrestali a každého jedného člena na päť rokov vylúčili z verejného života. Lenže v koordinačnom výbore Verejnosti proti násiliu nás bolo 23 a z toho bolo 17 bývalých komunistov. Tak robte potom poriadok. Skončilo sa to tak, že mňa odtiaľ vyhnali...
V roku 1992 zaniklo Československo, na mape sveta sa objavili dva nové štáty. Dnes sme my aj Česi v NATO, EÚ, my máme euro, zvolili sme si prvú prezidentku, oni majú Zemana a Babiša... Kto je na tom lepšie?
Som presvedčený, že sme na tom lepšie my. Z toho, čo vidím a poznám, si dovoľujem tvrdiť, že na Slovensku je oveľa vyššia životná úroveň. Nemôžete, samozrejme, porovnávať Prahu a Bratislavu - Praha je najmenšie veľkomesto a Bratislava najväčšie malomesto. Ale keď porovnáte český a slovenský vidiek, v čom ľudia bývajú, aké majú autá, tak Slovensko je na tom oveľa lepšie. Veď v Česku sa bežne jazdí na embéčkach a žigulíkoch, to nevidíte u nás ani v hladových dolinách. Za 30 rokov sme spravili ohromný krok dopredu.
Je to vďaka Európskej únii?
Jasné.
Pýtam sa, lebo dnes je v móde kydať na Úniu, ako nám Brusel všetko diktuje a podobne. A NATO je zločinecká organizácia vojnových štváčov...
V politike je veľa kreténov, ktorí zneužívajú najnižšie pudy obyvateľstva. My sme malý národík. Keby sme neboli súčasťou niečoho veľkého, tak nás rozoberú na súčiastky. A, pochopiteľne, nemôžeme byť súčasťou toho, kde sme boli vyše 40 rokov, veď z východu nedošlo nikdy nič dobrého, len cholera. My sme boli vždy súčasťou západnej civilizácie, veď sme boli Rakúsko-Uhorsko. Všeslovanská vzájomnosť, o ktorej dnes mnohí snívajú, to sú len kecy. Pozrite sa do histórie, ako Poliaci bojovali s Rusmi, Rusi s Ukrajincami, čo sa dialo v bývalej Juhoslávii... To všetko boli Slovania a ako sa tam tĺkli! My z EÚ dostávame šialené peniaze. A že sa cestou rozkradnú? To je iná vec. Aj preto chcem ísť do Európskeho parlamentu, aby sa táto zlodejina zastavila.
To je teda váš motív ísť do politiky? Alebo aj niečo iné?
V divadle sa mi už hrať nechce, aj tak robím v posledných rokoch len muzikály, ale už ma to veľmi nenapĺňa. Povedal som si, že zvyšok života by som mohol spraviť niečo aj pre svojich vnukov. Aby, keď budú mať 20 a ja tu už nebudem, mohli byť hrdí nato, že ich dedo bol vlastenec, nebál sa hovoriť pravdu a bojovať za ňu.
Europarlament však nemá práve dobré renomé. Podľa väčšiny europoslanci aj tak za tie veľké peniaze prd robia.
Ja si to nemyslím. K tomuto obrazu prispeli naši politickí lídri, lebo do Európskeho parlamentu sa v posledných rokoch posielal najmä politický odpad. Ja nechcem osloviť voličov veľkých strán, chcem osloviť ľudí, ktorí stále hovoria, že nemajú koho voliť. Už nechcú zabehnuté politické strany, lebo ich majú plné zuby.
A tak títo voliči neraz volia fašistov alebo iný extrém.
Na truc. Ale nemôžete obviniť tých 300 000 ľudí, ktorí hlasovali za Harabina či Kotlebu, že sú fašisti. Sú to zúfalci, ktorých už všetci sklamali.
Čo teda v EP chcete robiť?
Mám svoju víziu. Chcem pokračovať v práci, ktorú v europarlamente odviedol Eduard Kukan. On je mojím mentorom. Som presvedčený, že ma zvolia.
Ako vaše politické ambície berie rodina?
Dcéra Wanda je proti tomu. Manželka ma podporuje.
