Chlapec spolu s ďalšími mládencami staval kamarátke Veronike (18) v utorok v noci máj. Zle ukotvený kmeň sa však vyšmykol, spadol a usmrtil ho. Dievčatám po milovanom bratovi zostanú spoločné spomienky i fotky. Tú poslednú si spolu urobili len pred mesiacom, keď sa spoločne radovali na babkinej oslave narodenín. Vtedy netušili, že sú to ich posledné šťastné okamihy...
Za Oliverom († 17) smúti rodina aj kamaráti a spolužiaci z druhej A na Gymnáziu Martina Hattalu v Trstenej. Po dni voľna, ktoré im pre obrovský žiaľ udelil riaditeľ školy, prišli na vyučovanie všetci v čiernom. Zapaľovali zosnulému kamarátovi sviečky, modlili sa a plakali. „Nebýva zvykom, aby bol na škole takýto smútok. Oliver sa zapísal do sŕdc ľudí ako málokto,“ hovorí so smútkom v hlase riaditeľ školy Štefan Krištofčák.
Sestry smútia
Najviac však bude chýbať rodičom Soni a Jaroslavovi, ako aj starým rodičom. Neopísateľnú bolesť však prežívajú aj jeho sestry Svetlana a Jasmína. „Nikdy by som si nepomyslela, že sa raz nevráti, že raz tu nebude. Nedokážem si vôbec predstaviť, ako budeme bez neho žiť,“ zadúša sa plačom staršia Svetlana (22).
V mobile si uchováva posledné spoločné fotografie súrodencov, ktoré si odfotili na babkinej oslave 70-ky len mesiac pred strašnou tragédiou. „Bol úžasný brat, vždy veselý. Mal veľa kamarátov a na všetkých sa snažil nájsť čas,“ dodáva. Jej mladší brat bol nápomocný aj doma. „Vždy stál pri nás. Pomáhal nám s domácimi prácami, ale aj pri prerábaní domu,“ spomína na Olivera s plačom.
Na telefonát, ktorý dostala v osudnú noc od mamy, nikdy nezabudne. Oliverovo dvojča Jasmína (17) pre túto strašnú tragédiu nevládze vyrieknuť ani slovo. Na svojho brata bola veľmi naviazaná a teraz si nevie predstaviť, ako bude bez neho žiť.
Chcú zmeniť tradíciu
Obidve Oliverove sestry by boli najradšej, keby v májových tradíciách, aspoň v Brezovici, nastali nejaké zmeny. „Možno by sa nemuseli stavať také ťažké a veľké máje. Stačilo by, keby sa, tak ako kedysi, zdobili konce stromov stužkami a zavesili by sa na bránku. Verím, že sa všetci poučili a na budúci rok sa zamyslia nad tým, ako by sa mohli podobnej udalosti vyhnúť a zmenia zaužívaný systém. Samozrejme, nemôžeme to od nikoho chcieť. No vždy, keď sa pozriem na obrovský máj pri kostole, predstavím si Olivera, aký by bol pri ňom drobný... ach,“ uzavrela užialená Svetlana.
Tragédia poznačila i mládencov, ktorí postavili niekoľko májov spolu s Oliverom a teraz sa na ne pozerajú každý deň. Uvažujú nad tým, ako bude vyzerať ich váľanie koncom mesiaca, a ako bude od Oliverovej smrti na Brezovici vyzerať každý prvý máj.
