Sedíme v útulnej obývačke petržalského bytu, kde tvorí sympatická šesťdesiatnička svoje knižné diela. Prvé literárne pokusy mala za sebou už v štrnástich rokoch, keď jej v novinách uverejnili prvú poviedku. Odvtedy Dana Hlavatá napísala množstvo rozhlasových hier, televíznych scenárov a už štvrťstoročie pracuje ako dramaturgička vo verejnoprávnej televízii. „V sedemnástich mi Slovenská televízia sfilmovala príbeh a odvysielali ho v seriáli Bakalári. Netušila som, že o dva roky tam budem zamestnaná. Teraz sa končí moja kariéra v RTVS, chystám sa do dôchodku,“ usmeje sa.
Pani Hlavatá písaniu doslova prepadla a na svojom konte má 3 000 uverejnených fejtónov a poviedok. „Veľmi dlho som písala len krátke žánre, myslela som si, že nemám na to, aby som napísala knihu. Moja sebadôvera bola veľmi nízka aj napriek tomu, že som mala úspechy a získala som aj hádam desiatku literárnych ocenení. V Spojených štátoch ocenil Medzinárodný olympijský výbor moju poviedku so športovou tematikou - získala som Čestné uznanie. Trvalo mi však takmer 20 rokov, kým som sa odvážila, a povedala som si, že asi už na to mám,“ vraví skromne.
Bájkarka
Prvá kniha s názvom Hľadám muža na zjedenie vyšla Dane Hlavatej v roku 2006. Potom akoby sa roztrhla reťaz s ponukami. „Vydavatelia ma žiadali, aby som napísala knižku. V tom čase som pracovala v Redakcii vzdelávania pre deti a mládež v STV, venovala som sa detskej tvorbe. Celkom prirodzene som začala písať knižky pre deti. Teraz, keď mám trojročnú vnučku Emku, je to ešte intenzívnejšie. Možno raz bude sedieť pri mojich knihách a povie si: Toto napísala moja babina,“ usmeje sa spisovateľka, pre ktorú je detská literatúra balzamom na všetky starosti.
Nápad, aby začala písať pre deti, skrsol dávno v redakcii časopisu Včielka. „Zavolali mi, či by som napísala bájku. Vravím, či sa zbláznili? A oni, že mám na to dva týždne a zložili telefón. Za tie dva týždne som napísala desať bájok a všetky mi uverejnili,“ prezrádza autorka piatich knižiek bájok, ktorých je spolu už dvesto.
Tvorí aj na zastávke
Listujeme v najnovšej knižke Rozprávky dúhového dáždnika. Je dôkazom toho, že spisovatelia vidia veci často inak ako bežní ľudia. „Inšpiroval ma vnučkin dáždnik. Pozerala som sa naň a vravím si: mohol by to byť sušiak na hríbiky, tobogan, slnečník, loďka... A tak vzniklo 15 rozprávok o dáždniku, ktorý sa túla po celom Slovensku. Zaveje ho do Tatier, medzi kamzíky, potom do dolín,“ opisuje príbeh autorka, ktorá podľa vlastných slov píše kdekoľvek.
„Keď idem na návštevu k mame, v električke napíšem jednu rozprávku, keď idem od nej, napíšem druhú. Tvorím aj na zastávke autobusu,“ smeje sa a keď sa spýtame, či má pri písaní nejaké špeciálne postupy, ochotne sa rozhovorí. „Robím si prípravy, niekedy zaberú aj tridsať strán. Rozpíšem podrobne každú kapitolu. Aby sa mi lepšie pracovalo s vizualizáciou, na špeciálnej tabuľke mám farebne opísané postavy. Ku každej priradím meno konkrétneho človeka, ktorého poznám. Tak sa mi nemôže stať, že v jednej časti má postava hnedé oči a v druhej zelené,“ prezrádza svoj systém autorka.
Netúži po sláve
Pri pohľade na vyše päťdesiat kníh, ktoré vyšli spod pera Dany Hlavatej, nám nejde do hlavy, ako je možné, že o nej nie je počuť tak, ako o autoroch s oveľa menším počtom kníh. Opýtame sa priamo, či jej nechýba aspoň troška slávy.
„Netúžim po tom, aby sa o mne hovorilo ako o vychytenej spisovateľke. Pre mňa je odmenou, keď viem, že deti poznajú moje knižky. Nedávno som prišla na besedu medzi siedmakov do Malaciek. Ukázala som im knihu Našej mame hrabe. Je to sčasti môj vlastný príbeh o období, keď deti prechádzajú pubertou, okorenený fantáziou. Keď riaditeľka žiakov vyzvala, nech zodvihnú ruky tí, ktorí knihu čítali, pozerala som ako blázon. Asi 60 detí zo 70 ju čítalo! Je úžasné, keď starí rodičia a rodičia deťom rozprávajú alebo čítajú rozprávky. Teší ma, že napriek technickej dobe, keď deti trávia veľa času pri počítačoch alebo s mobilmi v rukách, ešte stále majú najväčší pôžitok z čítania knižiek,“ poteší sa Dana Hlavatá, ktorá si niektoré obálky vlastných kníh sama ilustrovala.
Okrem písania sa totiž venuje aj maľovaniu. Za profesionálnu výtvarníčku sa však nepovažuje. „Písanie je pre mňa to hlavné, maľovanie beriem ako koníček,“ uzavrie spisovateľka.
