Z neznámeho umelca sa za posledné dva roky stala jedna z najobsadzovanejších tvárí televíznych šou. So slávou prichádzajú aj peniaze. A v prípade Šoka ide v čase, keď mu bežia všetky projekty naraz, o balík šplhajúci sa k 10 000 eur za mesiac! Ako si to užíva?
Ste stálicou obľúbenej Hornej Dolnej, moderujete šou s Pravdou von, hviezdite aj v Inkognite či ako kapitán v Milujem Slovensko. Okrem toho ste súčasťou divadelno-improvizačnej skupiny Tri Tvorivé Tvory (3T) atď... Ktorý z projektov je vašou srdcovkou?
Určite je to 3T, pretože to je gro všetkého, čo robím aj inde. Improvizáciu z 3T využívam aj v Inkognite a dokonca aj v Hornej Dolnej, kde na to dostávame priestor. My traja chlpáči sme postavy, ktoré textom nejako významne seriál nezahltia a ceníme si, že nám režiséri dávajú priestor na prínos niečoho vlastného. Horná Dolná je mojou ďalšou srdcovkou, pretože výroba je úžasná. Točí sa v prírode, s úžasnými kolegami. To mi zaberie značnú časť mesiaca. Moderovanie S pravdou von je zasa veľká výzva. Nech to znie akokoľvek divne, za peniaze sa učím moderovať, lebo som to nikdy predtým nerobil. Okrem toho ešte stále robím stand-upy a iné akcie... Nemôžem sa sťažovať, že by som mal veľa voľného času.
Nebojíte sa, že je vás už na obrazovke veľa?
Myslím si, že som ešte stále vo fáze naberania skúseností, ale súhlasím s tým, že už ma začína byť veľa. Musím k ďalším ponukám, teda ak budú, pristupovať s triezvym rozumom a uvedomiť si, čo sa s čím kryje, aby som v jeden deň nebol na dvoch TV kanáloch zároveň. Snažím sa do toho vniesť nejaký systém, žiaľ, zatiaľ sa mi to ešte nepodarilo. Je to ťažké ukočírovať a aj keď sa pýtam skúsenejších kolegov, ako to riešia, majú rozdielne názory. Jedni tvrdia, že si mám dať pozor, aby som sa príliš „nepreflákol“ a ďalší, že keď je vlna, tak treba surfovať, v preklade - keď dávajú, ber. Ale asi treba medzi oboma názormi nájsť rovnováhu.
Pochádzate zo Žiliny, kde aj žijete. Nie je to neustále cestovanie do Bratislavy únavné? Nepremýšľali ste, že sa presťahujete?
Nie, lebo som srdcom Žilinčan. Musím však povedať, že už mám akú-takú základňu aj v Bratislave. Prenajal som si byt, kde fungujem a odtiaľ vyrážam do práce, ak je toho v rámci týždňa v Bratislave viac.
Napriek slušnej kariére nemáte vyštudované herectvo. Aká bola vaša cesta do šoubiznisu?
Ja to hovorím tak s nadsádzkou, že som v istom období vytváral brožúrku, že kam na vysokú školu. (smiech) Jeden rok som absolvoval na dopravnej v Žiline, potom som dva roky študoval herectvo v Banskej Bystrici, potom som prešiel na fakultu audiovizuálnych médií, no a potom som sa chcel vrátiť na herectvo. Musel som nastúpiť znova do druhého ročníka, ktorý som aktívne ignoroval, lebo som mal pocit, že to mám už za sebou. Nebola to úplne pravda, a tak ma vyhodili. Ale vždy som mal blízko k herectvu, robil som aj ochotnícke divadlo v Žiline, no a postupne som sa dostal k stand-upu. Tam som ochutnal princípy improvizácie a zistil som, že ma to baví. Všimol si ma Jano Gordulič, ktorý ma zavolal do Silných rečí. To bol veľmi dobrý krok, pretože práve tento stand-up mi otvoril dvere do Bratislavy a asi aj do šoubiznisu.
Nestretli ste sa zo strany našich celebrít so závisťou, že im kradnete kšefty?
Naopak, narazil som na pravý opak. Ostrieľaným ľuďom bolo úplne jasné, že prichádza nováčik, ale musím povedať, že všetkým mojím kolegom ďakujem za podporu. Naozaj nemôžem povedať, že by som cítil nejakú nevraživosť. Je to skôr taká konfrontácia, že nový, tak ukáž, čo vieš. Každý musí pochopiť, že v šoubiznise existujú jednotky a dvojky a ja som v tomto prípade dvojka. Netrčím z radu a nesnažím sa skórovať na úkor kolegu. Mám rád, ak ľudia, s ktorými pracujem, vedia, že si ich vážim.
V šou S pravdou von hľadáte, kto hovorí pravdu. Čo bolo vaše najväčšie klamstvo?
Asi moje prijímačky na herectvo. Ako klasický flákač som sa nepripravil, bolo tam sedem či osem textov, ktoré som sa mal naučiť, a ja som sa naučil len jeden. Išiel som na prijímačky aj tak a skúsil som to s príbehom o tom, že som sa nepripravil, lebo som bol na infekčnom v nemocnici. Nedomyslel som to, pretože jednej komisii zameranej na herectvo som povedal, že som mal zvýšenú hladinu lymfocytov a druhej zameranej na pohyb a rytmiku, že som mal zvýšenú hladinu streptokokov. Samozrejme, ma odhalili, no dali mi druhú šancu.
Viete aj vy odhaliť klamstvo?
Myslel som si, že áno, no už som sa veľakrát popálil. Nechcem vyplakávať, ale stalo sa, že som bol presvedčený o tom, že tomuto človeku sa dá veriť a bolo to úplne naopak.
Takýmto ľuďom odpúšťate alebo ich odstrihnete zo života?
Skôr sa radím do prvej kategórie, ale nechcem sa tváriť, že som Matka Tereza. Viem byť dlho naštvaný, no som splachovací typ.
Večne opitý Tunel z Hornej Dolnej, ktorého hráte, je trošku „natvrdlá“ postava. Nestáva sa vám, že vás s ním na ulici fanúšikovia stotožňujú?
Áno, deje sa to, ale fakt, že si ma ľudia spájajú s Tunelom, je v poriadku, pretože mnohí diváci sa nedostali v živote k informáciám, ako pracuje herec. S týmto zosobnením s postavou, ktorú hrám, počítam a často si to, s prepáčením, vyžeriem (smiech). Veľmi, naozaj veľmi ma však vie naštvať, keď ideme po ulici a ľudia takto reagujú na Maťa Landla. Ten človek má za sebou veľké číslo charakterových postáv, patrí do Zlatého fondu slovenskej kinematografie, skrátka je to pán herec. A keď vidím, že niekto neznámy mu hneď tyká a bliaka na neho na ulici, to sa mi otvára nožík vo vrecku. Napriek tomu on vždy reaguje milo a nonšalantne...
Čiže vám neprekáža, keď sa s vami neznámi ľudia rozprávajú ako s kamarátom v krčme?
To nehovorím, ale je pravda, že niektorí ľudia nemajú súdnosť. Minule som bol s malou dcérkou v obchodnom centre a počas toho, ako som jej niečo vysvetľoval, do mňa neustále štuchala jedna pani, že sa mám ísť odfotiť, ale rýchlo, lebo ona sa ponáhľa. Bol by som šťastný, ak by sa ľudia naučili dostať do komunikácie so mnou slušnosť. Dobrý deň, áno, nech sa páči. Ale nie, héééééj ty tu, poď sem a odfoť sa s nami. Napríklad sa mi stalo aj to, že som stál nad pisoárom a „týpek“ ma klepal po pleci, že či sa odfotíme...
To je asi tá daň za slávu. Ozaj, ako ten opar okolo seba vnímate?
Sláva nikdy nebola aspekt života, ktorý by som hľadal. Veď ja som vlastne ani nikdy nemal predstavu, že budem v telke. Skôr som si myslel, že zostanem v divadle a budem sa venovať takým veciam. Teraz som oveľa viac pred kamerou ako na divadelných doskách. Necítim sa slávny, ale je pravda, že keď je človek známy, žije sa mu ľahšie. Na Slovensku služby fungujú mizerne a keď prídem ja, vybavím. Bez toho, aby som o niečo žiadal, lebo to sa mi nezdá ako fér prístup. Každopádne sú tam ústupky, a preto si slávni ľudia možno myslia, že toto je vynikajúce miesto na život, lebo tu všetko funguje. Ale nie je to tak a mrzí ma to, lebo to nie je fér.
Napríklad?
Minule na jednom úrade v Žiline predo mnou stál človek, ktorý na gymnáziu učil fyziku a okrem toho má, myslím, aj nejaký patent. Jednoducho veľká mozgová kapacita. Zbadala ma tam jedna zamestnankyňa a hovorí mi: Pán Tabaček, nech sa páči, poďte. Pýtam sa jej, že kam a ona že do kancelárie, vybavíme rýchlo, čo treba. Cítil som sa hrozne a odmietol som, lebo ten človek urobil pre ľudstvo oveľa viac ako ja.
Ako sa zmenil váš súkromný život, odkedy ste na obraze?
Oveľa menej vyhľadávam priestory, kde je veľa ľudí. Viac si cením samotu a intimitu. Mojím útočiskom je moja chalupa. Je to taká stará drevenica, kde sa realizujem. Pracujem s drevom, vyrábam poličky, väčšina vecí tam prešla mojimi rukami. Manuálna práca je pre mňa mentálny relax. Musím však povedať, že keď sa dívam na svoju kariéru, tak naozaj by som niekomu tam hore chcel zatlieskať, že si to takto so mnou vymyslel. Ak by sa mi to celé stalo nejako skôr, v mladšom veku, tak je možné, že by som to neustál a Boh vie, čo by to so mnou urobilo.
Máte syna Jakubka (9) a dcérku Adelku (4). Aký ste tatko?
Deťom sa snažím venovať čo najviac, keďže tej práce je veľa. Väčšinou to vyzerá tak, ako keby som chodil na týždňovky, čiže víkendy patria výhradne rodine. A aký som tatko? Určite milujúci, ktorý je občas vytočený a inokedy zasa pokojný. Čiže úplne bežný tatko. Ale myslím si, že sa na môj vkus až príliš rýchlo nechám deťmi ovplyvniť, no zasa netvrdím, že som úplne benevolentný. Syn má deväť rokov a má k dispozícii mobil, ale nedostáva ho. Cez školský rok vôbec, výnimka sú prázdniny. Snažíme sa tieto výdobytky sveta eliminovať.
Keď si zapnete televízor, dokážete sa schuti zasmiať na seriáloch?
Je to ťažšie. Ja sa nesmejem ani na veciach, ktoré robím ja. Ale fakt je ten, že súčasná televízna tvorba je odrazom toho, čo spoločnosť chce. Komerčné televízie to riešia tak, že ak projekt nemá dobré čísla sledovanosti, stiahnu ho. Čiže sú to ľudia, kto si určuje, čo bude v TV a potom tí istí ľudia nadávajú, čo televízia ponúka. Je to taká začarovaná slučka. Nájdu sa kvalitné projekty aj slabšie projekty. Nelámal by som nad tým palicu. Ale je fakt, že ja sám si radšej ako program komerčných televízií pozriem nejaký dobrý dokumentárny film či seriál.
