Ján Berky-Mrenica st. bol súčasťou vychýreného Slovenského ľudového umeleckého kolektívu, kde pôsobil presne 33 rokov a 100 dní. V jeho šľapajach kráča aj syn. „Som SĽUK-árske dieťa, vyrastal som v domovskom sídle SĽUK-u, v kaštieli v Rusovciach. Folklór bol súčasťou každej rodiny, ktorá tam žila,“ začína svoje rozprávanie Berky-Mrenica mladší, ktorý hrá na husliach už od štyroch rokov. „Prvá skladba, ktorú som vedel zahrať, bol Cikkerov motív Verbunk/Kuruci. Otec chcel, aby zo mňa vyrástol hudobník. Dostal som štvrťové husličky a cvičil. Celý deň som chodil s husličkami po chodbe kaštieľa,“ spomína hudobník.
S husľami na stole
Rád myslí aj na časy, keď sa neskôr z kaštieľa presťahovali do Karlovej Vsi, kde rodičia dostali byt. „Bol to v podstate SĽUK-ársky panelák. Bývali tam mnohé rodiny zo súboru. Z Karlovky ma mama vodila do najstaršej hudobnej školy na Slovensku, na Dibrovo námestie v Bratislave, dnešné Františkánske námestie“, spomína.
Diabolské husle
Neskôr mladý muzikant zo súboru odišiel a s kapelou kamarátov odohral dve sezóny vo Švajčiarsku. Keď otcovi prišla ponuka na koncertovanie v Nemecku, mladých hudobníkov vzal k sebe a začali fungovať ako Diabolské husle. „Názov hudobného telesa vymyslel náš nemecký manažér. Spojitosť s diablom v názve mi trochu prekážala, ale brali sme to ako obchodný názov. Sám kardinál Ján Chryzostom Korec nám to nezatratil a povedal nám: Chlapci, hráte s oduševnením a koniec-koncov, diabli neboli vždy zlí, boli medzi nimi aj padnutí anjeli!“
Uprostred tvorivých síl však zasiahla len 57-ročného Berkyho-Mrenicu staršieho mozgová príhoda. Zo zdravého a energického muža sa odrazu stal človek odkázaný na pomoc iných. Nedokázal sám chodiť, rozprávať, nebol schopný udržať v rukách nič. Ani milované husle. Vďaka podpore najbližších sa mu postupne zlepšila reč aj chôdza. Iba ochrnutá pravá ruka nechcela poslúchať. Pevná vôľa a odhodlanie žiť ho postupne doviedli k tomu, že sa k svojim milovaným husličkám na moment vrátil. Žezlo primáša svojmu synovi otec odovzdal v roku 1997 na dojímavom koncerte v Malante pri Nitre. „Otec zahral skladbu Láska, Bože, láska... Hral tak, že sám preberal prstami struny na husliach a ja som mu pravačkou ťahal sláčik,“ spomína syn.
Rozpad kapely
Primáš vraví, že v slávnej kapele zažil dobré aj zlé veci. „Od začiatku po vrchol sme urobili kus dobrej roboty. Len potom začala byť v súbore anarchia. V tom čase som mal starosti s rodičmi, obaja boli chorí a kolegovia to nechceli veľmi tolerovať. Bolo jasné, že niečo kuli za mojím chrbtom. Rozišli sme sa a oni založili zo dňa na deň Cigánskych diablov pod vedením Ernesta Šarköziho. Všetko mali pripravené! Nechcem byť voči nim zlý, ale keď ešte v roku 2011 hrali koncert pod hlavičkou Diabolské husle, tak to hovorí niečo o ich nie slušnom správaní,“ vraví Berky-Mrenica ml. a dodáva, že nepravdivé reči, ktoré sa šírili o rozpade Diabolských huslí, otec veľmi ťažko znášal. „Bol chorý a ani raz ho neprišli pozrieť. A v nemocnici okrem dvoch ľudí nebol nikto. Otec sa na sklonku života rozhodol žiť v rodnej Očovej. Keď sa raz dozvedel, že bývalí členovia koncertujú vo Zvolene, čakal, že za ním prídu. Veď ich veľa naučil... Neprišli. Vtedy len smutne skonštatoval: Som na vozíku, nie v obleku, v kroji. Zabudli. A rozplakal sa.“
Z Očovej do sveta
Májový koncert bude hold nielen nebohému svetoznámemu hudobníkovi, ale celej generácii hudobných géniov. „Je to úcta k umeniu a k hudbe. V prvej časti budeme hrať folklórne skladby a otcove veci, potom nasleduje vážna hudba a na koncerte odznejú aj skladby SĽUK-u.“
Dozvedáme sa, že Ján Berky-Mrenica st. mal rád aj tvrdú heavymetalovú hudbu. „V posledných rokoch jeho života sme spolu počúvali aj rockové skladby,“ prekvapuje syn a dodá, že podľa neho poctivá muzika na našom trhu chýba. „Keď si zoberieme hip hop, je to neprirodzená hudba pre tento kraj, pre našu kultúru a pre našu melodiku. Tá totiž nikdy nestála na jednom tóne, nikdy sa, s prepáčením, nerecitovalo. Na internete nájdeme rôznych interpretov a čím je to vulgárnejšie, tým je to počúvanejšie. Nerozumiem tomu. Potom sa stane, že spevákom roka je hiphoper alebo Ondrej Kandráč. Ja si Ondreja vážim, no ale neberme ho ako hviezdu! Irituje ma, ak toto je populárna hudba!“
Známy primáš si nedáva servítku pred ústa a podľa neho výber v rádiách robí niekto, kto sa hudbe nerozumie. „V niektorých rádiách hrajú skoro vždy ten istý žáner a temer tých istých interpretov. Akoby tie skladby písal robot... Vytráca sa kumšt. Preto si budem vážiť Joža Ráža, Mira Žbirku a ďalších, ktorí naozaj idú roky svojou cestou,“ tvrdí.
Pre syna je otec dodnes veľkým vzorom. „Vravieval, že nemôžeme svetu ukázať slovenskú kultúru so slamou v topánkach, v roztrhanej košeli, strapatú a ufúľanú. Musíme Slováka ukázať ako človeka, ktorý si ctí svoju kultúru, ktorá je rôznorodá, pestrá a jedinečná. A preto aj rukopis každého profesionálneho muzikanta, ak sa venuje folklóru, musí zachovať ráz skladieb, ich kolorit, aby obraz Slovenska dostal takú krásnu podobu ako ornamenty na krojoch.“
