Majster sveta a kapitán tímu Československa z roku 1985 pozorne sleduje aj tohtoročné MS v hokeji, ktorými v týchto dňoch žije nielen usporiadateľské Slovensko, ale celý hokejový svet. Pre Nový Čas Nedeľa prezradil, ako sa za roky zmenil hokej a tiež to, kto bude podľa neho hrať vo finále.
Slovensko žije v týchto dňoch 83. majstrovstvami sveta v hokeji. Zápasy sa hrajú v Bratislave a v Košiciach. Slovenská reprezentácia odohrá zápasy práve v metropole východu. Myslíte si, že to bolo dobré rozhodnutie?
Východ a Košice si tiež zaslúžia, aby tam hrala slovenská reprezentácia. S týmto úplne súhlasím. Nevieme, či naši postúpia, no veľmi by som si prial, aby potom mali možnosť hrať aj v Bratislave. Myslím si, že naši hráči majú na to, aby to dokázali. Pravda však je, že napríklad v Česku by sa na to nikdy nepozerali tak komerčne ako my.
České národné mužstvo nikdy nebude hrať trebárs v Ostrave, ale vždy len v Prahe. Netreba už nad tým viac špekulovať, zväz sa rozhodol ísť touto cestou a treba to rešpektovať. Myslím si, že Košičania vytvoria vynikajúce publikum a pomôžu, aby Slovensko hralo pekný hokej a postúpilo čo najďalej.
Zmenili sa fanúšikovia od čias, keď ste vy boli reprezentantom?
Fanúšikovia sú takí istí, ak uvidia hráčov hrať so srdcom a bojovať na hranici síl, tak tím ocenia potleskom, aj keby sa výsledok nedostavil. Hlavne si prajem, aby majstrovstvá sveta boli oslavou športu a hokeja na celom Slovensku.
Bol by som rád, keby sme postúpili do štvrťfinále. Potom už záleží na tom, ako sa nám vydarí zápas, či budeme hrať o medailu. To by už bol veľký úspech. Nerád tipujem, ale ako vnímam jednotlivé mužstvá, tak veľmi silné budú Rusko, Česko a USA. Myslím si, že dve z nich sa stretnú vo finále.
Vraj vás v čase vašej aktívnej hokejovej kariéry prezývali Slíž. Vďaka čomu vám prischla táto prezývka?
Volal ma tak môj spoluhráč Ivan Černý. Komentoval to tak, že za bránou som sa vždy tak otočil, ako keď je slíž už uvarený, a tak som dával tie povestné góly spoza brány. Osobne sa mi to nepáčilo, takže som mladším spoluhráčom povedal, nech ma volajú Daro, a nie Slíž.
Ako útočník ste často dvíhali hokejku nad hlavu po presne umiestnenom góle. Je z tohto pohľadu pozícia útočníka atraktívnejšia?
Povedal by som to inak. Každý v trojici útočníkov mal nejakú úlohu. Bol som stredný útočník, nebol som vyhranený na to, že budem dávať len góly. Stmeľoval som tú trojicu, išlo mi o to spolupracovať s hráčmi a vytvárať im pozíciu, aby dávali góly. Úlohou centra je robiť hráčov okolo seba lepších, a to si myslím, že sa mi darilo. V minulosti sme mali vynikajúcich centrov, napríklad Jozefa Golonku, Václava Nedomanského, Dušana Pašeka, Ivana Hlinku, Michala Handzuša... Dnes je na Slovensku takýchto centrov nedostatok.
Center býva v tíme najkomplexnejším hráčom so zmyslom pre kreativitu. Tá sa buduje už u malých detí hraním aj iných kolektívnych športov, na telesnej výchove a podobne. A to platí pre všetkých hráčov, nielen centrov. V tomto na svet strácame. Taktiež je u nás v lige veľká obmena hráčov. Každý rok tímy vymenia polovičku hráčov a tí sa nestihnú zohrať. Zohratí hráči kedysi dopredu vedeli, čo ten druhý urobí a mohli promptne reagovať. Prax sa nedá nahradiť.
Je dnešná filozofia hokeja iná ako kedysi?
Budem sa opakovať, pretože dnes je naozaj hokej iný najmä preto, že hráči často migrujú. Nie sú zohratí tak, ako to bolo za našich čias. Spomeniem perfektný ruský útok Makarov – Larionov – Krutov, ktorí hrali „naslepo“ a dosahovali vynikajúce výsledky. Keď ich potom v NHL rozdelili, už to nebolo ono. V našich podmienkach to bola aj zostava Igor Liba, Vinco Lukáč a ja, predtým bratia Šťastní.
Posledným zohratým útokom bol Gáborík, Demitra, Hossa. Dnes vám o nejakej zohratej dvojici ani neviem povedať, a to je škoda. Taktiež sa teraz hrá úplne iný hokej. Kedysi bol viac technický, dnes je oveľa rýchlejší. Mohla za to zmena pravidiel, posudzovania faulov, ale aj pokrok vo výstroji.
Taktiež sa hokej významne globalizoval a veľký rozdiel už medzi severoamerickou, ruskou či československou školou nevidím. Zaujímavé je, že v minulosti sa k nám chodili učiť severské krajiny. Tie si z každej školy zobrali to najlepšie, a nie nadarmo sú teraz o krok pred nami.
Myslím si, že je to rovnaké. Aj teraz hrajú chlapci hokej preto, lebo ho majú radi. Oproti minulosti rozdiel vidím v tom, že prioritou dnešných hráčov je klubový hokej. Mať podpísanú zmluvu v NHL, prípadne v jednej z top európskych líg. Pre nás bola reprezentácia jedinou šancou, ako vidieť svet. Dnes je to ťažko predstaviteľné... Stále však platí, že ak hráč nehrá srdcom, tak do veľkého hokeja sa nepresadí.
Asi nestačí len mať talent na hokej...
Veľkú úlohu zohráva rodinné zázemie, dôležité je zdravie a tiež to, kto sa okolo hráča pohybuje. Lebo ak sa dostane do zlej partie, ktorá ho zvedie na zlé chodníčky, je po kariére. Naopak, správni ľudia mu môžu pomôcť a usmerniť ho do života. Nad mladými chlapcami sa dnes musí často stáť, či trénujú poctivo. V tomto mentalitou zaostávame za inými. Počas rokov vo Fínsku som videl, že domáci hráči, aj keď nemali toľko talentu, tak nikdy neoklamali trénera, pretože by oklamali predovšetkým samých seba.
A naši chlapci nevedia, že hokej musia robiť poctivo?
Oni to tiež vedia, ale zľahčujú si to. Dosiahnu špičku na Slovensku a uberú. Pritom práve vtedy musí ten hráč pridať! K tomu by mali byť vedení trénermi, najviac záleží však na mentalite samotného hráča. Preto je medzinárodný kontakt to najlepšie zrkadlo.
Spomínali ste, že za vašich čias bolo métou dostať sa do reprezentácie, ktorá otvárala hráčom dvere do sveta. Bolo ľahké dostať sa do zahraničia?
Predovšetkým vtedy platilo, že vychoval ťa štát, tak najprv si musel odviesť výsledky pre štát a až potom si mohol ísť hrať do zahraničia. Z pohľadu mladého hokejistu to bola strata času, ale bola to celkom slušná výchova. Najlepší jedinci sa však vždy presadili.
Niektorí hokejisti za totality emigrovali a kariéru robili na Západe. V roku 1980 to boli napríklad bratia Peter a Marián Šťastní. Vy ste zostali verný rodnej krajine. Prečo ste neodišli?
Aj ja som premýšľal o tom, že by som emigroval, ale stal sa mi úraz na oku, a to ma zabrzdilo. Odísť som mohol aj neskôr. Najväčším dôvodom, že som ostal, však bolo, že som tu mal rodičov, brata a ak by som emigroval, spravil by som im život v Československu oveľa ťažším. To som nechcel. Som spokojný so svojím životom a prajem mladým hráčom, že dnes nemusia riešiť takéto starosti a môžu vonku hrať legálne.
Úraz oka v sezóne 1981/1982 takmer znamenal koniec vašej kariéry. Čo sa presne stalo?
Mal som vtedy 21 rokov. V jednom zápase s Popradom ma hráč udrel hokejkou po hlave tak, že mi trafil oko. Mal som roztrhnutú šošovku, vysoký očný tlak a hrozilo, že dostanem zelený zákal. Vďaka kvapkám z Ameriky sa mi očný tlak znižoval.
Zo začiatku som nevidel, potom sa všetko vyčistilo od krvných zrazenín. Nevidel som dobre do diaľky, ale na hokej mi to stačilo. Mal som na oku obmedzené videnie do strany asi 10 percent. Viac ako pol roka som nehral a dodnes mám trvalé následky.
Pre mladého chlapca to muselo byť hrozné. Čo ste vtedy prežívali?
Veľmi dobre si pamätám, ako som to prežíval... Bol tam aj plač, veď som nevedel, čo so mnou bude, či budem hrať. Do nemocnice za mnou chodilo veľmi veľa ľudí, fanúšikov. Počas zápasu, keď hral Slovan doma, ľudia skandovali moje meno, pýtali sa, ako sa má Dárius. To ma motivovalo a túžba dostať sa z toho bola obrovská.
Doktori mi nechceli podpísať, že môžem hrať hokej. Tréner Jaroslav Walter († 75) sa pýtal lekárov, či mali taký prípad, prečo mi chcú vlastne zakázať hrať. Musel som síce podpísať reverz, ale lekári mi napokon hrať nezakázali. Podržal ma aj tréner národného družstva Luděk Bukač († 83), za čo som mu bol veľmi vďačný. Oboch som považoval za najlepších trénerov tej doby.
V roku 2009 ste podstúpili ešte jednu operáciu oka. O čo išlo?
Boli to následky toho úrazu, operovali mi sivý zákal. Vyoperovali mi anatomickú šošovku a nahradili ju umelou. Teraz je to fajn.
Vraví sa, že športom k trvalej invalidite... Pred tromi rokmi vám operovali členok. To bol tiež následok vrcholového športu?
V čase mojej mladosti nebol taký dokonalý hokejový výstroj ako dnes. Korčule boli mäkké ako papuče, rýchlo prestali držať nohu. Preto som mával často výrony na pravej nohe. Napriek bolestiam som si to dával opichať a hrával. Viackrát mi vyberali vodu a vznikali tam rôzne usadeniny. Po skončení kariéry sa mi noha začala vytáčať až tak, že som začal chodiť po členku. Museli mi to zrovnať. Chcem poďakovať pánu doktorovi Ladislavovi Veselému za to, v akom stave je to teraz.
Čo želáte slovenskému hokeju?
Aby jeho popularita a kvalita išli hore a aby osobné spory neboli už v našom hokeji viac témou. Keď som bol vo výkonnom výbore SZĽH, snažili sme sa, aby ten výsledok bol čo najlepší. Nie vždy sa to podarí a teraz sa o tom presviedča aj terajšie vedenie SZĽH, keď osemnástka vypadla. Azda sa nám v tejto kategórii podarí postúpiť čo najskôr späť, tak ako pred šiestimi rokmi.
Odchovanec ŠaHK Banská Bystrica krátko pôsobil v tíme Spartak BEZ Bratislava. Od roku 1976 do roku 1989 bol hráčom TJ CHZJD Slovan Bratislava s výnimkou sezóny 1987/1988, keď hral za Duklu Jihlava. Od roku 1989 do konca kariéry bol hráčom KalPa Kuopio vo fínskej lige. V lige odohral 436 zápasov a dal v nich 186 gólov. Draftoval ho tím Philadelphia Flyers v roku 1987.
Po skončení kariéry trénoval HC Slovan Bratislava. Je držiteľom striebornej medaily zo ZOH 1984, majster sveta 1985, strieborný z MS 1982 a 1983. V česko-slovenskom drese zaznamenal 156 štartov, dosiahol v nich 68 gólov. Na majstrovstvách sveta 1985 prispel významným spôsobom k zlatej medaile ako kapitán tímu. V roku 2009 ho uviedli do Siene slávy slovenského hokeja.
