Nechýbalo veľa a mentálna anorexia sa jej mohla stať osudnou. Dnes ambiciózna dievčina so svojím projektom Chuť žiť pomáha rovnako chorým Slovákom.
Základná otázka, ktorú si položí každý, je: Ako to, že niekto znenávidí jedlo natoľko, že prestane jesť a vyhladuje sa na kosť a kožu? Za poruchami príjmu potravy sa zväčša skrývajú nenávisť voči vlastnému telu, komplexy menejcennosti alebo neriešené problémy v rodine. Rovnako to bolo aj u Valentíny.
Zárodky mentálnej anorexie sa u nej prejavili už v jej ôsmich rokoch. „Vždy som mala nízke sebavedomie, negatívne sebahodnotenie, večne som sa podceňovala a necítila som sa byť pre nikoho dosť dobrá. Nakoniec pod vplyvom ťažkých životných okolností u mňa prepukla anorexia, lebo už bola silnejšia ako ja,“ hovorí krehké žieňa, ktoré všetci familiárne prezývajú Vavi.
Komplexy z brucha
Hoci je dnes ťažké popísať, čo sa dialo v hlave osemročného dievčatka, Valentína priznáva, že jej prvý zúfalý výkrik o pomoc prišiel práve v tomto období. „Začala som sa cítiť tučná a pociťovala som nenávisť, nechuť až odpor voči svojmu telu a sebe samej. Mala som komplexy zo svojho brucha,“ vysvetľuje Vavi. Dnes si už ako liečená anorektička uvedomuje, že trpela poruchou telesnej schémy, čo znamená, že sa videla v zrkadle klamlivo tučná, na rozdiel od reálnej skutočnosti. „Dodnes si vo svojich spomienkach pamätám samu seba inú ako na fotkách z toho obdobia, čo je veľmi zvláštny pocit,“ priznáva.
Hoci mladá Banskobystričanka nikdy nemala na sebe ani gram tuku navyše, našla si bolestivý spôsob, ako vsugerovanú nadváhu maskovať. „Začala som si opasok na nohaviciach zaťahovať tak silno, až som mala modriny a odreniny na páse. Nemyslela som na to, že si môžem poškodiť aj vnútorné orgány. Chcela som si tým zoštíhliť brucho, za ktoré som sa hanbila,“ spomína. Jej zvláštne počínanie si vtedy dokonca všimli aj rodičia, ale spočiatku mu nepripisovali nejakú vážnosť. „Mama to vedela, všimla si to, ale považovala to za nejaký detský vrtoch. Myslela si, že sa to po čase stratí...“
Posadnutosť jedlom
Neriešená situácia však pomaly, ale isto gradovala. Valentína sa začala stravovať podľa kalorických tabuliek a extrémy sa stupňovali. Navyše ako nádejná výkonnostná atlétka športovala šesťkrát do týždňa. „Pripravovala som sa na majstrovstvá a reprezentáciu. Mávala som pomerne veľký kalorický výdaj a nízky príjem. Pokiaľ išlo o jedlo, dokázala som veľmi dobre klamať, manipulovať s ľuďmi a vždy som si našla výhovorku,“ spomína na experimenty s jedálničkom. Svojím životným štýlom sa postupne prepracovala k ortorexii, čo je posadnutosť zdravou výživou.
„Delila som potraviny na dobré a zlé. Lenže počet tých zlých čoraz viac narastal a objem tých dobrých sa znižoval,“ vysvetľuje svoju rovnicu vedúcu od jednostranného stravovania k hladovaniu bývalá športovkyňa. „Vždy sú isté skupiny potravín, ktoré v človeku s poruchou príjmu potravy vzbudzujú najväčšiu hrôzu. Zvyčajne odídu prvé sacharidy, čiže všetky prílohy ako ryža, zemiaky, cestoviny a potom tuky,“ opisuje Valentína a priznáva, že vo finále strpela na tanieri už len tri druhy potravín. „Jedla som nízkokalorickú zeleninu, cottage cheese a nízkotučný jogurt.“
Tak zomriem...
Život s anorexiou však prináša aj depresie a stavy neznesiteľnej úzkosti. „Od všetkých som sa odstrihla, lebo mi prestali dávať zmysel. Choroba postavila medzi mňa a ostatných obrovský hrubý múr. Už ma nezaujímala rodina, priatelia, záujmy. Nevidela som zmysel v tom mať kamarátov, keďže som mala chorobu a len choroba ma chápala,“ vracia sa v spomienkach budúca maturantka Valentína, ktorá momentálne stíha študovať hneď dve stredné školy. Končí štúdium na gymnáziu v Banskej Bystrici a zároveň ďalej pokračuje v štúdiu na medzinárodnej internátnej škole LEAF Academy. No Valentína nebola vždy úspešná, hlavne, keď išlo o boj s jej chorobou.
Keď sa vo svojich pätnástich rokoch postavila na váhu, ručička ukazovala 37 kíl.
Jej zdravotný stav bol viac ako alarmujúci. „Rodičia to znášali veľmi zle, predovšetkým otec to niesol ťažko. Občas vybuchol pod tlakom emócií. Raz si ma zavolal a ukázal mi odborné články o tom, že anorexia s bulímiou sú nebezpečné a môžu sa skončiť smrťou. Spolu s mamou sa cítili byť bezmocní. Zverovala som sa im s pocitom, že som tučná a že sa nemám rada,“ spomína. A tak rodičia vyhľadali pre svoju milovanú dcéru, ktorá sa im zo dňa na deň strácala pred očami, odbornú pomoc.
„Pamätám sa, ako ma zobrali ku psychologičke, ktorá ma dávnejšie liečila na obsedantno-kompulzívnu poruchu. Predtým ma poznala ako veselé, šťastné, extrovertné dievčatko a zrazu k nej prišlo jedno vychudnuté telíčko bez duše. Snažila sa vo mne prebudiť moje zdravé ja, ktoré poznala dávno predtým. Veľmi milo a opatrne mi povedala, že keď budem ďalej chudnúť, môže sa stať, že zomriem. A ja som sa na ňu len odmerane pozrela a povedala, tak zomriem...“
Depresie
Jej myšlienky na smrť, žiaľ, naberali čoraz nutkavejšie a reálnejšie kontúry. „Bola som otupená depresiou. Najdôležitejšie bolo, že musím chudnúť, lebo ináč nemám žiadnu hodnotu a moja existencia nebude mať zmysel. Ak nebudem chudá, je lepšie zomrieť ako trpieť, že priberám. Keď som niečo zjedla, stupňovali sa mi úzkosti a pocit viny. Keď som si u kamošky dala chipsy, doma som okamžite začala nátlakovo cvičiť, aby som tie kalórie spálila,“ približuje psychotické stavy svojej úzkosti Vavi a vysvetľuje mi, že jej anorexia nebola o tom, že by sa chcela priblížiť vychudnutým modelkám. Nikdy ju nezaujímali oblečenie a šminky a v ôsmich rokoch už vôbec nie. „Jednoducho som si nejakým spôsobom spojila, že moja hodnota sa skrýva v chudosti. To znamená, že keď som čo najchudšia, moja vlastná hodnota rastie a keď priberám, tak nič neznamenám. Avšak nebezpečné klamstvo choroby je v tom, že reálne neprináša šťastie, ani radosť či uspokojenie. Dáva len bolesť, utrpenie, úzkosti, depresie a nenávisť a to až do konca...“
Pokus o samovraždu
Hoci dnes si drobná Vavi na účet anorexie často aj zažartuje, jej blízkym dlho do smiechu nebolo.
„Celé dni som ležala na posteli a užívala si pocit hladu,“ vtipne utrúsi Valentína. No keď sa mladej ženy opýtam, ako to bolo s jej podrezaným zápästím, zvážnie. „Bol to taký veľmi nešikovný pokus o samovraždu, za čo môžem ďakovať tupým nožom v našej kuchyni. Môj život s anorexiou sprevádzala ochota obetovať všetko. Najprv som sa totiž nechcela vyliečiť...“ Nakoniec zakročila Valentínina mama Dagmar, ktorá sa už nedokázala nečinne prizerať, ako sa jej dcéra stráca pred očami. Každé ráno s Vavi vstávala, varila jej, spolu jedli aj si líhali spať.
„Pamätám si na moment, keď som sedela nad obedom a nebola som schopná jesť. Mama ma zobrala do náručia ako bábätko, vzala lyžičku a kŕmila ma, pričom mi z očí tiekli slzy. Bola som to schopná jesť len kvôli nej. Moja mama mi zachránila život! To, čo pre mňa spravila, neviem, či sa jej za to budem vedieť niekedy dostatočne odvďačiť...“
Zastavený rast
Niekoľkoročné hladovanie a podvýživa si zobrali svoju daň. Anorexia Valentíne umelo zastavila rast. „Tým, že som svojmu telu v 15-tich rokoch, keď sa ešte vyvíjalo náhle stopla príjem živín, namiesto 170 cm, ktoré som pôvodne mala mať, meriam len 161 cm,“ hovorí Vavi a menuje i ďalšie kruté následky choroby. „Taktiež som viac ako tri roky nemala menštruáciu. Mám narušený metabolizmus aj poruchy trávenia. Vypadali mi celé pramene vlasov, pokazili sa mi zuby, lámali sa mi nechty, šúpala sa mi koža. Mala som nízku zrážanlivosť krvi, takže som mala na tele samú modrinu aj bez toho, že by som sa niekde udrela.“ Tento zdravotný stav rozhodol aj o konci s vrcholovou atletikou. Navyše pre poruchy sústredenia sa jej nedarilo ani v škole, čo sa odzrkadlilo na zhoršených známkach.
Hrozivé štatistiky
Celosvetové prieskumy hovoria, že 15 až 20 % pacientov na anorexiu zomiera a 40% chorých sa z nej dokáže vyliečiť, avšak strachy a temné myšlienky prichádzajú opakovane a treba im čeliť. Priemerná liečba trvá približne sedem rokov a doliečovacia fáza je veľmi dlhá s vysokou pravdepodobnosťou relapsu (návratu). A čo Valentína odporúča všetkým bezradným rodičom, ktorí si myslia, že ich dieťa trpí poruchou príjmu potravy? „Radšej prísť k psychiatrovi zbytočne, ako neskoro. Rodičia s deťmi zväčša navštívia lekárov a odborníkov, keď dieťa chudne. Ale to je tá posledná fáza. Veľmi dôležité je všímať si prvé príznaky, a to zmenu správania dieťaťa, vyššiu úzkostlivosť, uzatváranie sa do seba, citlivosť, zvláštne stravovacie návyky, posadnutosť zdravým životným štýlom, nutkavé vyhľadávanie fyzickej aktivity spaľovania energie. Ak už reálne dôjde k diétovaniu a chudnutiu, je to vážny stav,“ upozorňuje žena, ktorá si prešla peklom a dodnes má z jedla výčitky.
Projekt Chuť žiť
Anorexia Valentíne mnohé vzala, ale aj dala. Svoj zmysel našla v pomoci druhým, rovnako chorým ľuďom, trpiacim poruchami príjmu potravy. O svojich bolestiach a trápeniach s anorexiou bez okolkov hovorí vo svojej autobiografickej knižke Chuť žiť. Rovnaký názov má aj projekt, s ktorým spoločne s renomovanými odborníkmi z oblasti psychiatrie a výživy cestuje po celom Slovensku a robí osvetu. „Spätné väzby na projekt sú krásne. Cítim, že dávame nádej, porozumenie, podporu a pomoc.“ pochvaľuje si Valentína a priznáva, že ich snahy už priniesli aj svoje prvé ovocie. „Po prednáške v škole v Košiciach nám prišiel zo školy mail, že dievča, ktoré bolo na našom workshope, sa rodičom priznalo, že trpí poruchami príjmu potravy a začalo sa liečiť. Takisto si k nám prišli po radu chlapec s dievčaťom a prejavili snahu sa liečiť. A to mi robí obrovskú radosť,“ uzatvára Valentína.
Čo je to mentálna anorexia?
- Je to porucha charakterizovaná strachom z tučnoty, z priberania, obmedzovaním jedla a odmietaním normálnej telesnej hmotnosti. Typické je skreslené vnímanie svojho tela, hmotnosti a ich preceňovanie. Práve z týchto dôvodov sa chorí snažia redukovať svoj príjem potravy. Na chudnutie využívajú okrem drastických diét i nadmerné cvičenie, zvracanie a zneužívajú preháňadlá. Keďže je to porucha spojená so strachom a s prežívaním, nedá sa vyvrátiť logickými argumentami, prosbami či krikom. Majte na pamäti, že mentálna anorexia je predovšetkým choroba mysle.
- Anorexia je psychická porucha s najvyššou úmrtnosťou.
- Anorexia vážne narúša procesy v mozgu.
- Približne len 40 % pacientov s anorexiou sa vylieči.
- Priemerný čas na uzdravenie je 5 - 7 rokov.
- Najvyšší výskyt porúch príjmu potravy je medzi 15. - 19. rokom života.
- Poruchy príjmu potravy majú spoločné črty so závislosťami.
- Podvýživa vedie od poškodenia vnútorných orgánov až k zastaveniu srdca.
- Pri podvýžive hrozí neplodnosť, základným prejavom je strata menštruácie.
- Poruchy príjmu potravy bežne sprevádzajú depresie, úzkosti, samovražedné sklony, psychózy, ale aj obsedantno-kompulzívna porucha.
Liečba
Tieto poruchy si vyžadujú dlhodobý prístup. Podľa závažnosti stavu môže liečba prebiehať ambulantne alebo ústavne. Liečba má zahŕňať psychiatrickú a psychoterapeutickú starostlivosť a režimové opatrenia. Dôležitá je aj liečba telesných príznakov ochorenia, nevynímajúc nutričné poradenstvo. Pri výraznom úbytku hmotnosti alebo častom zvracaní je nevyhnutná hospitalizácia na psychiatrickom oddelení.
Poruchy príjmu potravy nie sú známkou toho, že rodičia urobili vo výchove dieťaťa niečo nesprávne, rovnako tak nie sú ani prejavom rozmaru chorého a hlavne sa nedajú vyriešiť zákazom, hrozbou či trestom.
Všetky dôležité informácie nájdete na: www.chutzit.sk
