Čo si myslí o Ficovi či Kočnerovi? A ako bývalý markizák Pročko vníma proces svojho bývalého chlebodarcu Ruska, ktorý je obžalovaný z objednávky vraždy? To prezradil pre Nový Čas Nedeľa.
Vo štvrtok sa v bratislavskom Justičnom paláci začal súdny proces s vaším bývalým chlebodarcom Pavlom Ruskom. Exriaditeľ Markízy je obžalovaný z prípravy vraždy spoločníčky Silvie Volzovej. Spolu s podnikateľom Mariánom Kočnerom čelí tiež obvineniu v kauze markizácke zmenky. Ako to vnímate?
Ono je to tak – človek, ktorý získa moc, chce ešte väčšiu moc. A Paľo Rusko chcel moc. Keď išiel do politiky, povedal som mu: „Načo ti to treba?“ Mal však aj veľmi silné sociálne cítenie, založili sme v televízii Nadáciu Markíza. Ale chuť po moci, byť v politike, mať veľké peniaze, to ho prevalcovalo. Nedám za to ruku do ohňa, ale nechcem veriť, že chcel dať zabiť Volzovú. A k tým zmenkám... Ani 30 percent nedávam tomu, že to bolo kóšer.
Čiže podľa vás by Rusko nebol schopný objednať si vraždu?
Nechcem tomu veriť. Poznám Paľa od roku 1997. Každý má svoje chyby, ale toto je pre mňa vec, ktorej po tom, ako dlho poznám Ruska, nedokážem veriť. Ak to však urobil, nech za to dostane to, čo mu patrí.
Rusko s Kočnerom boli spolužiaci, v čase boja o Markízu boli na nože, ale potom mali opäť spoločné kšefty. Aký bol podľa vás vzťah Rusko – Kočner?
To neviem, ja ani neviem, s kým mal Paľo aké vzťahy. Nikdy som sa o to nezaujímal. Ale v čase, keď Kočner obsadzoval Markízu, tak sme sa stretli prvý a poslednýkrát v živote a povedal mi: „Tu si skončil, k...t!“ Pol roka na to som získal prvého TOM-a.
Peniaze vraj kazia charakter a znamenajú moc. Už mnohí doplatili na to, že moc nezvládli. Patrí Rusko k nim?
Koľko je dnes depresívnych ľudí len preto, že nemajú peniaze? Pritom by si každé ráno mohli povedať – wow, som zdravý a môžem sa smiať! Nie, oni chcú mať auto, šperky, bazény... Klasický príklad nenažranca je práve Marián Kočner. A takých je na Slovensku veľa. Ani Paľo Rusko to nezvládol, dopadol ako Mečiar. Obklopil sa ľuďmi, ktorí mu hovorili, aký je úžasný, a on tomu uveril.
Vy ste medzi nich nepatrili?
Nepotreboval som trčať Ruskovi zo zadku. Ako externý zamestnanec som zarábal v televízii na moje pomery veľmi veľké peniaze. Bol som jediný, kto mal exkluzívnu zmluvu na dva milióny korún ročne, aby ma neprebrala iná televízia. Keď Rusko povedal, že idú založiť politickú stranu ANO a chce, aby som moderoval míting, šiel som. Keď prišli na mítingy tisíce ľudí, zrazu z troch moderovačiek bolo 240! Robil som to z presvedčenia, je jedno, či to bolo ANO, SOP, KDH alebo SDKÚ. Boli to strany, ktoré boli proti Mečiarovi. A to bolo to najdôležitejšie, aby mečiarizmus u nás skončil.
To ste si museli prísť na pekné peniaze!
Ja som to robil zadarmo. Sľúbili mi pomoc, dokonca sme sa bavili, že ak budem stavať dom, tak mi pomôžu. Po voľbách som prišiel za Ruskom s prosbou, aby mi pomohli zohnať firmu, čo mi vie dať zľavu, že budem rád. Poslali ma do Drukosu. Rozpočet na dom som mal 6 miliónov korún. Mojžiš mi povedal, že to urobia za 15 miliónov. Samozrejme, som odmietol a staval som si to sám. Keď chcelo KDH zatvoriť Ruska do basy, povedali, že Mojžiša násilím prinútil postaviť mi dom. Nakoniec Mojžiš priznal, že klamal, žiaden dom mi nestaval. Politici, keď potrebujú, zneužijú všetko. Aj tí, čo sa oháňajú Desatorom.
Tomu sa dá ťažko uveriť, že ste im moderovali mítingy zadarmo. Robili ste to len z presvedčenia?
Áno, samozrejme. Ja s tým nemám problém. Aj teraz, pred komunálnymi voľbami som bol moderovať mítingy ôsmim kandidátom na starostov. Ak je to však spojené s komerciou, dám si zaplatiť. Počas kampane som kedysi mával aj štyri mítingy denne. Mečiarovci na mňa pľuli a nadávali, aký som hajzel. Vtedy som sa v Martine zložil a povedal, že končím. Prišiel za mnou Rudolf Schuster aj s Pavlom Hamžíkom, že Jozef, my ťa zabezpečíme, my sa o teba postaráme. Keď som potom raz prišiel za Hamžíkom s prosbou o charitatívnu pomoc pre jedného človeka, nedalo sa. Ale to ma netrápilo. A ani netrápi. Mečiar skončil. Viem však, že Mečiarovi moderovali niektorí kolegovia mítingy MDŽ za pekný honorár.
Práve preto je ťažko uveriteľné, že vy ste to robili zadarmo.
V roku 1998 prišiel za mnou domov človek od Mečiara s kufríkom peňazí, aby som moderoval mítingy Vladimírovi Mečiarovi. Ty kokos, to bola suma! Prišli v piatok a v pondelok som sa mal vyjadriť. To boli tri dni, keď som naozaj rozmýšľal, že to spravím. Nespravil som to.
Osem rokov ste boli poslancom obecného zastupiteľstva v Haliči (okr. Lučenec). Čo sa stalo, že vás v ďalšom volebnom období už nezvolili?
Prestal som byť obľúbený! (smiech) Bol som poslanec, ktorého keď zavolali, či to bolo ráno, cez deň či v noci, vstal som a išiel riešiť problém. Lebo poslanec má poslanie. Sused mlátil suseda, chlapík ženu a ja som to riešil. Keď o polnoci v lete v 40-stupňových horúčavách ktosi zhodil z povaly „bordel“ a pálil ho, zavolali mi susedia. Keď som sa ohradil, čo robí, povedal mi: Choď do p..e, ja si môžem robiť, čo chcem! No nemôžeš! Za tých osem rokov som takýchto prípadov mal nespočetné množstvo. Bohužiaľ, aj tí, čo ma volali riešiť nespratníkov, po čase tiež pálili. Lebo na dedine je to tak – každý je s niekým rodina, nakoniec sa potľapkajú po pleci a sú zadobre.
Máte zmysel pre spravodlivosť?
Vyrastal som vo veľmi skromných podmienkach. Otec bol školník, trošku obľuboval pozerať sa na dno pohárika, mama bola upratovačka. Nemali sme to doma jednoduché. Na všetko, čo mám v Bratislave alebo v Haliči – penzióny, Zbrojnicu, dva domy či budovu Kráľovského soľného úradu - som si zarobil. Ale na dedine a na Slovensku je národný šport závisť. A od závisti je kúsok k nenávisti. Keď som robil v televízii a kúpil som schátranú Zbrojnicu a dva takmer dvestoročné domy, všetci videli len to, čo mám. Ale tú robotu okolo nechcel vidieť nikto. Vstával som ráno o siedmej, spávať som šiel neskoro v noci. Zo stresov som chytil tetániu, z ktorej som sa dlho dostával.
Vy sa teda roboty nebojíte...
Nie, keď nemám moderovačku, alebo nehrám divadlo a som cez víkend v Zbrojnici a je tam veľa hostí, cez víkendy máme aj 120 hostí naraz, pomôžem, vysypem popolníky, pozbieram taniere... Minule som umýval poháre a jedna pani mi vraví: „Pán Pročko, to vy už musíte aj poháre umývať?! To ste naozaj tak skrachovali?“ Vravím jej: „Pani, keby len poháre! Ja aj záchody čistím!“ Čo som jej mal povedať? Pani, je to moje a ja sa nehanbím umyť pohár? Ľudia neradi počujú, že sa ti darí, že si šťastný. Žijem na striedačku aj v Bratislave aj v Haliči. Väčšinou som od pondelka do štvrtka v hlavnom meste a na víkend prídem do Haliče. Svokrovci sa cez víkendy rekreujú u nás v Bratislave.
Máte veľa priateľov?
Mám také pravidlo: Najväčším priateľom pre mňa je moja mama. Nikdy ma nesklame. A ak myslíte priateľov z brandže, tak také niečo podľa mňa neexistuje. To, že dopraj a bude ti dopriate, na Slovensku neplatí.
Čo bolo pre vás najväčším profesionálnym sklamaním?
Nič, ja som sa nesklamal. Ak, tak len v sebe. Niektoré veci v živote som neurobil tak, ako som mal urobiť, a to ma sklamalo, ale nezabilo a hlavne posilnilo. Všetky relácie som sa snažil robiť rovnako s plným nasadením. To sa teraz nerobí. Ponúkol som svoje nápady aj televíziám, ale chcú len licencované programy. A to ja nechcem robiť.
Ani nejaký televízny seriál by sa vám nepozdával? Veď ste vyštudovali okrem FTVŠ aj herectvo.
Naše seriály? Moji kolegovia herci to nerobia pre to, že to je dobré, ale pre peniaze. Odmietol som robiť jeden seriál a keď som sa kolegyne, uznávanej herečky, spýtal, prečo tú rolu vzala, povedala otvorene, že potrebuje peniaze. Ale nedivím sa im. Sú situácie, keď sa inak nedá.
Nechýba vám priamy kontakt s televíziou? V 90. rokoch a na prelome tisícročia ste veľa fungovali na televíznej obrazovke, potom ste nenakrútili nič nové.
Televízne ticho okolo mňa bolo len zdanlivé. Je pravda, že odkedy som skončil v roku 2007 v televízii, nerobil som nové relácie. Ale televízie tie pôvodné relácie stále reprízujú. Takže, ak sa vraví, že zíde z očí, zíde z mysle, vďaka reprízam som z mysle nezišiel.
Odjakživa pôsobíte ako neriadená strela. Zmenil sa Jožo Pročko v tomto smere?
Možno som neriadená strela, ale taká, čo nevybuchuje. Som stále ten istý Jožo, lebo duša nestarne. Ja som pozitívny človek. Učím sa brať veci s nadhľadom. Trénujem si to v súčasnosti najmä na facebooku. Keď mi napíšu, že som skrachovaný pes alebo, že som prašivá sviňa, feťák a alkoholik, mám dve možnosti – napísať mu, že „Aj ty si hajzel“, alebo „Pane, veľa zdravíčka vám prajem“!
Čo vám teraz zaberá najviac času po pracovnej stránke?
S mojím synom Mišom som sa rozhodol, že ideme robiť niečo na spôsob relácie Je to možné – skrytú kameru formou internetových krátkych videí, skečov. Riešime, či to pôjde cez internetovú televíziu, alebo to pôjde cez nejakú stránku. Mišo je technicky zdatnejší. Bude sa to volať Happy Day – Šťastný deň so šťastným koncom. A určite do toho zapojím aj dcéru Zuzanu kreativitou obdarenú až-až.
Dlhší čas dávate s veľkým úspechom na internet krátke videá, kde pranierujete politikov a otvárate témy, ktoré hýbu spoločnosťou. Prišli ste na chuť sociálnym sieťam?
Tieto tzv. občianske príspevky robím už od roku 2005. Pridával som na internet videá z nášho zastupiteľstva. Poukazoval som na to, ako si starosta dáva odmeny, predáva za babku obecný majetok... My Slováci na takéto praktiky zvysoka kašleme. Ako je možné, že Cigána, ktorý ukradne rybu, zatvoríme na dva roky a Bašternák za neodvedenú daň a poistné v hodnote niekoľkých miliónov dostane päť rokov v base s najnižším stupňom stráženia?! Po dvoch rokoch ho pustia von a majetok, ktorý prepísal na rodinných príslušníkov, si bude užívať do konca života. Som za spravodlivosť. Ľudí nerozdeľujem podľa rasy, ale na dobrých a zlých. A to robím v tých videách. Musím povedať, že sa zabávam nad komentármi, že to robím preto, lebo chcem ísť do politiky. Nie, nechcem.
Trojminútové video, v ktorom kritizujete Róberta Fica za snahu ísť na Ústavný súd, malo milión videní. Zjavne máte expremiéra poriadne v zuboch.
Fico sa nechce vzdať moci. On už neuvažuje reálne, ale presvedčil sám seba, že je nenahraditeľný pre Slovensko a že by do konca života mal mať ochranku. Ide o tzv. syndrom hybris – syndróm mocenskej pýchy. To, čo robí, je pre Slovensko katastrofa. Žiaľ, u nás sa ľudia nenávidia pre politiku a najmä Fico ľudí nespája, ale rozdeľuje. Hnev totiž nahráva politickým preferenciám. Ja som v tomto veľmi tolerantný, nemusí mať každý občan rovnaký názor ako ja. Nech si ľudia pokojne volia Fica, Danka, Kotlebu, ale nech ma nechcú zabiť za to, že ja mám iný názor na ich politického lídra.
